Andrej Fursov: Ako globálne elity ovládajú svet. V čom je ich slabina?
Treba povedať, že globalizácia nezasahuje len slabé stránky tohto sveta: Mexiko, Filipíny, Thajsko. Zasahuje aj silných všetkých svetov… Detroit skrachoval, pretože automobilový priemysel bol niekedy v 80. rokoch 20. storočia presunutý do Južnej Kórey. Celý rad zón v Európe je vo veľmi ťažkej situácii. Takže globalizácia nevytvára len tento svet: tu je Severná Amerika a Európa plus Japonsko a tu je všetko ostatné.
Oveľa zaujímavejšiu schému globalizácie, jasnú, navrhol na super obálke knihy Kenichi Omae. Je to japonský podnikateľ a autor mnohých kníh, volajú ho “pán stratég”. Jeho knihy sú oveľa zaujímavejšie ako on sám. Pretože on počas stretnutí v podstate opakuje to, čo hovorí vo svojich knihách. A jeho myšlienka je nasledovná. Čas národných štátov odchádza, prichádza čas regiónov – štátov. Ako príklady regiónov-štátov Omae uvádza severné Taliansko, Bádensko-Württembersko (na hornom Rýne), Wales, San Diego, Hongkong (južná Čína), Silicon Valley (oblasť Kalifornského zálivu), trojuholník rastu Singapur-Johore-Riau (vrátane Batamu), oblasť Languedoc-Roussillon s centrom v Toulouse s úzkymi väzbami na Katalánsko; región Tokio; región Kansai (Osaka – Kobe – Kjóto), ostrov Penang (Malajzia) a “veľký rastový trojuholník” Penang – Medan (na ostrove Sumatra v Indonézii) – Phuket (Thajsko).
Ide o región s 5 až 20 miliónmi obyvateľov, ale nie menej ani viac. Pretože ak je to menej, neexistuje efektívny dopyt a ponuka. Ak je to viac, sú tu problémy s chudobou. Existuje teda 20-miliónová skupina, ktorá nie je spojená s vlastnou krajinou, ale s podobnými skupinami na celom svete.. A tak kniha Kenichiho Omaeho The End of the Nation-State: The Rise of Regional Economies má na obale obrázok zemegule a na ňom červené bodky.
Kľúčom k fungovaniu regiónu-štátu je riešenie miestnych problémov využívaním globálnych zdrojov vrátane intelektuálnych zdrojov. Napríklad prosperita Silicon Valley ako motora americkej mikroelektroniky, najmä v porovnaní s iným centrom tohto priemyslu, oblasťou Route 128 v Massachusetts, je predovšetkým výsledkom toho, že región dokázal prilákať intelektuálov, špičkových manažérov a rizikových kapitalistov a vytvoriť pre nich priaznivé kultúrne, psychologické a hospodárske prostredie. Oblasť Route 128 bola lobistická a konkurencieschopnosť vnímaná ako prostriedok na získanie federálnych fondov na výskumné a vývojové práce. Postoj k zahraničnému kapitálu bol podozrievavý, neochotný ho prilákať. Výsledok – Japonsko rozvíja “Silicon Island” na Kjúšu, Kórea vytvára “Silicon Peninsula” a oblasť Route 128 v podstate vypadla zo súťaže kvôli svojmu “obrannému postoju”. Takáto pozícia je prežitkom a treba ju opustiť.
Hollywood, ktorý čelil akútnemu nedostatku kapitálu, teda nestaval ochranné bariéry pre zahraničné investície, ale pozval Ruperta Murdocha do 20th Century Fox, K. Ito a Toshibu do Time Warner, Sony do Columbia Pictures a Matsushitu do ISA. Výsledkom je “príliv” 15 miliárd dolárov. A nevzniknutie japonského Hollywoodu. Omae je presvedčený, že prosperita má vždy základ v regióne – štáte, z ktorého profitujú susedné regióny. Čím skôr to vlády národných štátov pochopia a začnú sa k regiónu-štátu správať ako k osobitnej zóne, tým lepšie.
Ak by indonézska vláda umožnila globálnej ekonomike služieb vymedziť na svojom území dve alebo tri zóny veľkosti Singapuru a premeniť ich na región-štát, mohli by byť spravované ako súčasť globálnej ekonomiky a Indonézia by získala ohniská rastu. Omaeho posledná téza jasne ukazuje, prečo sú jeho myšlienky také obľúbené u globalistov a prečo sa nám nemôžu páčiť. Môžete to vidieť na príklade São Paula, je tam celý rad mrakodrapov… Tie vo všeobecnosti nemajú nič spoločné ani so samotným São Paulom. Ľudia totiž nasadnú na helikoptéru a letia k inému mrakodrapu. To je svet globalizácie. Alebo, povedzme, systém hotelov Hilton, o ktorom mi rozprával Keniči Omae, keď som učil na japonských univerzitách… Raňajkoval som s ním. Povedal: “Pozri, aký zázrak – hotely Hilton! Všade sú rovnaké! Keď ideš do hotela Hilton v Paríži všetko rovnaké…” A pokračoval: “Naša generácia japonských detí hrá hry Nintendo, v Amerike sú rovnaké.” Povedal som: “Načo je to dobré?” On hovorí: “Aby mohli hovoriť rovnakým jazykom.” “Takto sa jazyk aj tak nezískava. Ukazuje sa, že je to akási symbolika…”.
A v skutočnosti neexistuje žiadny prienik jazyka a kultúry. “Liberálna demokracia je globálny zoologický systém, v ktorom má takmer každý jedlo, strechu nad hlavou, ženy a mužov, bezpečnosť a aktivity medzi spaním, jedlom a párením, ktorých význam neustále klesá v dôsledku preľudnenia a degradácie rodovej základne, prakticky bez Helénov a Judejcov, mužov a žien, detí a dospelých, ale s infantilnými pospolitosťami, zoologická záhrada udržiavaná robotickými komplexmi s malým počtom špecialistov pod kontrolou vrcholového manažmentu nadnárodných spoločností, realizujúcich odporúčania rozhodovacieho systému riadeného umelou inteligenciou. ..”
Ale na najdôležitejšiu otázku, na ktorú zástancovia teórie globalizácie ani Kenichi Omae nedávajú odpoveď… Keď som mu povedal, že…, jednoducho otázku zamietol. Povedal: “Nejako sa to vyrieši!” Povedzme, že existuje mesto, región – štát s 20 miliónmi ľudí. Ľudia tam žijú veľmi, veľmi dobre. Hemingway má takú poviedku: “Kde je čisto a jasno”. Nádhera! Ale neďaleko je svet – kde nie je čisto a jasno. A ľudia z toho sveta sa tam veľmi túžia dostať. Istý francúzsky sociológ povedal: “Riešenie tohto problému je veľmi jednoduché. Musíte vytvoriť nárazníkový štát. “.
Zatiaľ to Keniči Omae nazýva regionálny štát. Žije tam 20 miliónov ľudí. A povedzme, že 40 až 50 miliónov žije v 300 míľovej zóne. Dostávajú niečo z toho regiónu-štátu a slúžia ako nárazník medzi zónou divočiny, pirátstva, banditizmu. Takže je to niečo ako gladiátori-pretoriáni zároveň, ktorí chránia toto mesto. Keď sme s ním v roku 93 diskutovali, spýtal som sa ho: “Čo bráni tým 40 – 50 miliónom ľudí, aby jedného dňa prišli do tohto mesta, všetkých vyvraždili a zaujali ich miesto?” Povedal som, pretože to sa stalo v arabskom svete.
Ibn Chaldún to veľmi dobre ukázal na príklade arabských polis. Z púšte príde dynastia, vybojuje si vládnucu dynastiu v meste. A prvá generácia nastolí moc. Druhá rozšíri moc, upevní ju a rozšíri štát. Tretia generácia investuje do umenia. Štvrtá generácia degraduje, všetko premrhá… Prichádzajú noví diví muži, vybojujú a vytvoria novú ríšu. Pozrite sa, celá história Blízkeho východu je v tomto smere presne taká. Prídu divokí ľudia, vytlačia tých civilizovanejších a vytvoria novú ríšu, tá povstane… Napríklad prišli Seldžukovia a cyklus sa okamžite roztočil.
Existuje ešte jeden príklad, ktorý som vtedy uviedol v diskusii. Ide o toto… Ako sa zrútil staroveký Rím? Medzi zónou Rímskej ríše a Pax Barbaricum, kde sa usídľovali barbari a preberali rímsky poľnohospodársky systém, bola oblasť dlhá asi 200 míľ, t. j. 300 km. V dôsledku toho sa začal demografický rast. Aj na základe toho existovali. Vymieňali rímsky tovar a tovar, ktorý sa dal kúpiť v Rímskej ríši, a predávali ho barbarom. Išlo teda o akési sprostredkovateľské kráľovstvá. Pokiaľ bol Rím silný, všetko bolo v poriadku. A potom, keď Rím oslabol a nastali ťažkosti, kde vziať tovar? Jediný spôsob, ako získať tento tovar, bolo vziať si ho z Ríma. Takže táto schéma je schéma globalizácie, ako ju predstavil Omae… A to je v globalistických kruhoch veľmi uznávaný človek.
Je to veľmi dobré, ak zabudneme, že okrem ekonomiky existuje aj sociálny systém, demografia a politika. Ak na to všetko zabudneme, funguje to výborne. Ako hodinky. Ak však zahrnieme ľudský faktor, potom to dopadne veľmi, veľmi odlišne. A v tomto ohľade globalizácia vytvára oveľa viac problémov, ako ich rieši. Navyše globalizácia v podstate vyčerpáva kapitalistický systém. To znamená, že genetický program, sociálny genetický program, ktorým bol kapitalizmus založený, tu končí. Nie preto, že kapitalizmus je zlý, ale preto, že vyriešil všetky problémy, ktoré mal vyriešiť. To je všetko, program sa skončil. Vyšetrovanie sa skončilo, zabudnite na to.
Dnes hovoríme o vytvorení v podstate novej kastovnej spoločnosti s veľmi silným rozdelením na bohatých a chudobných a s fixáciou nerovnosti, ak nie legislatívne, tak skoro legislatívne (úspešne zavedené populačné obmedzenia v roku 2020 nám otvorili oči v mnohom). Nepovažujem za fantastický takýto variant vývoja postkapitalistického sveta, keď sa vrstva pánov zmení nielen na inú rasu, ale na iný druh – biotechnologický a bude sa líšiť aj navonok (výškou, telesnou stavbou atď.) od spodiny. Iná vec je, že tento plán sa musí realizovať. Je veľmi objavné, že v USA v 70. – 80. – 90. rokoch bol 30 rokov rozpočtový deficit. Tridsať rokov tam bol rozpočtový deficit. Posledné tri roky Clintonovej vlády, druhé funkčné obdobie, bol rozpočtový prebytok. Bol to výsledok odčerpávania peňazí z bývalej zóny socialistického tábora. Globalizácia mala skvelý začiatok. Západ vyraboval úplne všetko, čo sa dalo. A potom sa ukázalo, že nemá dosť síl. A nie dosť sily na to, aby sa vytvorila kontrola nad veľmi veľkou časťou sveta, najmä nad Ruskom a Čínou. Už teraz vidíme, že svet sa začína deliť na veľké makroregióny. Ukazuje sa, že globalizácia je veľmi krátkodobý proces.
Kissinger absolútne cynicky definoval globalizáciu z politického hľadiska takto: “Globalizácia je iné meno pre imperializmus Spojených štátov. Ale myslím si, že Henry Kissinger je stále… Je tu trochu ako Rip van Winkle. Ten človek ide spať, zobudí sa a Spojené štáty sú úplne iné. Žije predsa len v trochu inej dobe a… Faktom je, že samotné Spojené štáty… Po prvé, Spojené štáty po polovici 70. rokov nie sú ani tak štátom, ako skôr zoskupením nadnárodných korporácií. Po druhé, samotné Spojené štáty sú teraz v situácii, keď toľko ľudí hovorí o ich rozpade a dezintegrácii… Samozrejme, že sa to nestane hneď. Ale, USA už nie sú tým, čím bývali.
V USA existuje ideológia zameraná na úspech. Byť porazeným je hanebné, zahanbujúce. Prehra vedie k neznesiteľnej psychickej frustrácii, uzavretosti, samovražedným sklonom. Toto zameranie na úspech je základným zdrojom slabosti. My, s našou tendenciou vždy si sypať na hlavu popol, sme psychologicky oveľa odolnejší voči porážkam, pretože tu nebol a nie je ten maniakálny dôraz na úspech. My dokážeme držať údery, Američania nie. V čom spočíva hlavný problém monetárneho šialenstva tlače biliónov nefinancovaných dolárov? Zombifikácia podnikania a degradácia elít. Jadrom týchto dvoch procesov je nezodpovednosť. Zapojenie spätných väzieb jednoducho zabije chorý hospodársky organizmus. Existencia je možná len pod infúziou. Nebude možné vstať a začať znovu tancovať.
Andrej Fursov
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
