Aktuality, Pozemná technika,

Iránske strely a nové míny hlásené z ukrajinského bojiska

---

 

 

Podobný incident sa stal aj vo februári roka 2020, kedy bolo skonfiškovaných až 150 striel Dehlavieh. Tieto strely mali byť potom dodané Ukrajine, boli však buď ukoristené alebo vykúpené na čiernom trhu, prípadne priamo od ukrajinských vojakov ruskými vojakmi. Tí ich potom mohli nasadiť v boji. Ak sa neskôr potvrdí, že Irán okrem coly dodáva Rusku aj protitankové riadené strely, pre Ukrajinu to bude nepríjemná skutočnosť. Tým viac, že Rusko vypustilo koncom minulého roka informáciu, že do marca 2023 niekoľkonásobne zvýši „výrobu prepravných tubusov pre staršie strely Konkurs, Fagot a Metis.“

 

 

To sa v praxi napĺňa, čo sa prejavuje aj v hláseniach o rastúcich dodávkach pre ruské vojská. Lenže iránska Dehlavieh je modernejšia. Ide vlastne o klon ruskej strely 9M133 Kornet, ktorú Irán zrejme získal už pomerne dávno. V úvodnom týždni invázie do Iraku v roku 2003 boli strelami podobnými typu Kornet vyradené dva tanky Abrams a bojové vozidlo pechotu Bradley. O tri roky neskôr sa použili proti izraelským tankom Merkava, prenikli cez pancier 24 strojov. Vtedy mohlo ísť o severokórejské klony striel Kornet, dnes však Ukrajina túto možnosť nepripúšťa a na základe analýzy fotodokumentácie obviňuje Irán. Pritom ani nevidno, či ruskí vojaci skutočne používajú iránske termokamery RU244TK (chladený detektor 320×256 pixelov) alebo RU150TK (nechladený 620×480 pixelov). Ukrajinci sa jednoducho sa snažia preniesť dôkazné bremeno a tlačiť na Irán aby Rusku nič nedodával. Pritom sa nedá vylúčiť, že Ukrajinci použili skonfiškované iránske strely a nechali ich odpáliť vlastných vojakov prezlečených do ruských uniforiem, aby mohli obviniť Irán z dodávok týchto striel Rusom. Môže ísť teda o spravodajskú hru, ktorá zatiaľ nemá príliš plniť informačný priestor.

 

Iránska strela Dehlavieh má podobné výkony, ako jej ruský alebo prípadne severokórejský vzor. Jej dostrel sa uvádza v rozpätí od 5 do 6 km a priebojnosť priebojnosť nad 1000 mm. V stanovisku jej výrobcu, ktorým je priamo Ministerstvo obrany a logistiky ozbrojených síl Iránu sa však uvádza, že strele v bojových podmienkach neodolali tanky s pancierovaním na úrovni 1300 mm. Oficiálne sa výroba striel Dehlavieh mala začať až 7.7.2012. Množstvo vyrobených striel Dehlavieh nie je známe. Bude však dostatočne veľké nato, aby ich prípadné dodávky od Iránu Rusku Ukrajina tvrdo pocítila. Pritom Dehlavieh nemožno vôbec považovať za najmodernejšiu iránsku protitankovú riadenú strelu. Tou najmodernejšou je zrejme Sadid-365, ktorý by sa do článku ani nedostal, ak by bol písaný o dva týždne skôr.

 

Zhruba od 15. apríla 2023 sa začali objavovať informácie o tejto strele, ktorá bola odpálená z upraveného podvozku BMP-2. Špekulovať o jej technických parametroch by bolo zbytočné, keby sa nápadne nepodobala na bombu Sadid-345, z čoho sa dá vychádzať. Bomba Sadid-345 má hmotnosť 34 kg, dĺžku 169 cm a priemer tela 152 mm. Má osem aerodynamických plôch, z toho štyri fixné na trupe slúžia na stabilizáciu a štyri pohyblivé na chvoste na ovládanie bomby. Jej dosah je asi 6 km. Je naplnená trhavinou composition H6 (je to zmes, ktorá pozostáva z 44% RDX, 29,5% TNT, 21% práškového hliníka, 5% parafínového vosku ako flegmatizačného agenta a 0,5% chloridu vápenatého). Na zvýšenie ničivého účinku sa používa predfragmentovaná hlavica. Polomer ničenia je asi 30 m. Bomba môže byť vybavená infračerveným alebo laserovým navádzaním s CEP (Circular probable error – pravdepodobná kruhová odchýlka) 2,5 m, prípadne optickým s CEP 5 m a viac. Bomba bola mnohokrát úspešne použitá v Sýrii z dronu Shahed 129. Dá sa zhodiť aj iránskej útočnej helikoptéry HESA Shahed 185. Z bomby Sadid-345 sa pravdepodobne vyvinula verzia protitankovej riadenej strely Sadid-365 s pridaným raketovým pohonom, ktorá by mala mať dostrel minimálne 8 km a útočiť na obrnené terče zhora, čím obíde aktívne obranné systémy.

 

Vývoj strely prebiehal pod hlavičkou Výskumnej organizácie sebestačnosti džihádu Korpusu stráže islamskej revolúcie, strelu predstavil jej riaditeľ generál Ali Kouhestani. Súbežne bol predstavený aj nový kamikadze dron Meraj 532 s doletom asi 450km. Vzniká otázka, odkiaľ má Irán pokročilé technológie, ale odpoveď je už dlho známa. Pri bojoch v roku 2006 boli ukoristené izraelské strely Spike-MR, ktoré sa dostali do Iránu. Tam sa formou reverse engineeringu okopírovali a vyrábajú sa pod označením Almas, lenže iránska sériová strela má dostrel až 8 km. Rusko by samozrejme podobnú strelu potrebovalo na doplnenie svojho arzenálu. Samo vyrába len ťažkú strelu určenú pre útočné helikoptéry a ťažké bojové drony. Je to Izdelje 305, čiže nemala ešte ani vojenské označenie pri svojom nasadení v roku 2022, preklad je výrobok 305. Neskôr ju Rusi označovali ako LMUR. Exportný variant by mal mať hmotnosť 105kg, z čoho 25kg má pripadať na bojovú hlavicu, dolet je do 15km. Pokročilý je spôsob navedenia. Strela najprv letí inerciálne s družicovou korektúrou. Potom sa zapne rádiodatalink a strela vyhľadá cieľ pomocou TV kamery s termovíznou matricou. Následne ju operátor stíha naviesť na konkrétne okno alebo napríklad do ventilačnej šachty budovy. Prispieva k tomu relatívne nízka rýchlosť jej letu na ruské pomery len cca 200+m/s. Výkony ruskej verzie môžu byť vyššie. Ak bude vojna ešte veľmi dlhá, staršie iránske protitankové riadené strely vyrobené vo veľkých množstvách by sa Rusku zišli tiež.

 

 

Najrozšírenejšou iránskou protitankovou riadenou strelou je Toophan, pôvodne miestna verzia americkej protitankovej riadenej BGM-71 TOW. Treba hneď napísať, že strely TOW boli Iránu tajne dodávané v priebehu iracko-iránskej vojny. V roku 1986 bolo zistené, že Reaganova administratíva predávala ilegálne zbrane Iránu, aby z výnosu financovala protivládnych povstalcov Contras v Nikarague. Irán bol však v tom čase na zozname krajín podporujúcich terorizmus a nebolo teda možné tam exportovať zbrane. Reaganova administratíva sa hájila tým, že chcela docieliť prepustenie amerických rukojemníkov, ktorí boli zadržiavaní v Libanone. Aféra Irán-Contras, prípadne Irangate bola najväčšou americkou politickou aférou 80. rokov. Reagan tvrdil, že o týchto dodávkach nevedel. Medzinárodný súdny dvor konštatoval, že Spojené štáty v Nikarague porušili medzinárodné právo, pretože sa v rozpore s medzinárodnými dohovormi a medzinárodnou zvyklosťou miešali do vnútorných záležitostí cudzieho štátu. V priebehu vyšetrovania sa navyše zistilo, že Contras s vedomím CIA prepašovali do USA niekoľko ton kokaínu.

 

Medzitým sa ale Irán zo všetkých síl snažil naladiť domácu výrobu kópie BGM-71 TOW, čo sa mu však podarilo až v samom závere vojny v roku 1988, podobne ako v prípade nižšie uvedenej strely Raad. Toophan má odvtedy desať známych verzií určených na boj proti pozemným cieľom. Toophan 1 sa považuje za klon BGM-71A TOW, nesie 3,6 kg HEAT kumulatívnu hlavicu a má maximálnu rýchlosť 310 m/s. Pravdepodobnosť zásahu je údajne 96 %. V iránsko-irackej vojne sa ešte stihli odpáliť jeho prototypy. Toophan 2 je derivát rakety BGM-71C TOW s tandemovou hlavicou HEAT; prípadne obsahuje prvky rakety BGM-71E TOW 2A. Toophan 2B je vylepšený model Toophan 2 s ťažšou hlavicou. Toophan 2M je vylepšený model Toophan 2B vybavený tandemovou hlavicou. Toophan 3 je klon americkej rakety BGM-71F TOW 2B vyvinutý pomocou reverse engineeringu a je určený pre útok na terč zhora. Jeho zdokonalenou verziou je Toophan 3M, prevedené modifikácie sú však neznáme. Toophan 4 je variant rodiny Toophan, ktorý je vybavený termobarickou hlavicou, ktorá vytvára aerosolovú výbušnú zmes. Toophan-5, je považovaný za vrcholný variant Toophan, má laserové navádzanie, tandemovú hlavicu a kanardy na zvýšenie stability letu. Je navádzaný laserom a používa iné odpaľovacie zariadenie. Nejde o kópiu žiadneho amerického variantu TOW, ale je to už výsledok vlastného vývoja. Toophan 6 je variantom rodiny Toophan, ktorý je vybavený termobarickou hlavicou určenou proti bunkrom. Navádzaný je laserom. Toophan 7 je plánovaný variant rodiny Toophan, niektoré zdroje tvrdia, že bude mať predfragmentovanú termobarickú hlavicu. Okrem toho ale v rámci rodiny striel Toophan existuje aj obskúrna iránska protitanková strela s televíznym navádzaním Sadid-1, ktorá bola určená pre drony ale jej vývoj zrejme neuspel.

 

 

Rusko by si teda malo z čoho vybrať, na dnešnom bojisku by sa mu ale hodila aj bočná vývojová vetva striel Toophan. Irán vyvinul protilietadlovú strelu krátkeho dosahu Qaem navádzanú laserovým lúčom metódou navedania SACLOS. Má dosah šesť kilometrov a maximálny výškový dostrel dva kilometre. Qaem je určený na použitie proti bezpilotným lietadlám a iným nízko letiacim cieľom alebo vrtuľníkom v režime vysenia. Qaem je vývojom rakety Toophan, preto majú podobný vzhľad. Tieto strely môžu aj používať bezpilotné lietadlá Ghods Mohajer. Irán tiež vyrába variant strely Qaem-M, ktorý má približovací zapaľovač. Vyššie uvedená strela Raad prišla podobne ako Toophan 1 do výroby až v záverečných dňoch vojny s Irakom. Je to po drôte navádzaná verzia sovietskej protitankovej 9M14M Maljutka-M (AT-3b Sagger). Bola tiež použitá v bojoch s Izraelom v roku 2006.

 

Takisto sa ich týka možnosť spravodajskej hry. Tieto strely boli skonfiškované na lodi Karine A, ešte v januári 2002. Strela mala letovú rýchlosť 120 m/s a dostrel 400-3000 m. Irán potom vyvinul pokročilejšie verzie Raad. Raad-T používa tandemovú hlavicu s priebojnosťou zvýšenou na 400 mm, ale ponechal si zastaralý spôsob navedenia MCLOS. Má ale údajne lepšie manévrovacie schopnosti. I-Raad má modernejšie navádzanie typu SACLOS s diferenciálnym TV skenerom pravdepodobne prevzaté z čínskej protitankovej riadenej strely typu HJ-73C. Navádzanie je spolu so strelou na trojnožke, čo uľahčuje prácu operátora. I-Raad-T je strela, ktorá kombinuje výhody predchádzajúcich dvoch typov, tandemovú hlavicu a navádzanie SACLOS a Irán na ňu momentálne upravuje doteraz vyrobené strely.

 

Najmenej by Rusom vyhovovala iránska protitanková Saeghe ½, čo je verzia americkej protitankovej riadenej strely M47 Dragon. Išlo o prvú americkú prenosnú protitankovú riadenú strelu ale jej dostrel 75-1000 m prípadne 1500 m pri neskoršej verzii Dragon III bol nevyhovujúci. Problémy boli aj so skutočnou priebojnosťou bojovej hlavice deklarovanou na úrovni 400-500 mm od verzie Dragon II. Strela má zaujímavý ale nepraktický spôsob ovládania smeru letu pomocou tridsiatich párov raketových mikromotorov, ktoré sú umiestnené po jej obvode. Problém bol aj rýchlosťou letu 100 m/s pri prvej verzii, operátor musel stráviť pomerne dlhý čas navádzaním strely metódou SACLOS. Všeobecne sa verilo, že obsluhy protitankových riadených striel M47 Dragon budú vojskami varšavskej zmluvy zmasakrované. Preto nastal vývoj strely FGM-148 Javelin typu vystreľ a zabudni.

 

 

Nevie sa prečo Irán začal s reverse engineeringom týchto striel, ale v roku 2002 už oznámil ich masovú výrobu. Saeghe 1 má byť kópiou Dragonu II a Saeghe 3 zase Dragonu III. Saeghe IV má byť vyrábaná s termobarickou hlavicou. Skôr než Saeghe by sa Rusom hodilo, keby im Irán umožnil spätne odkúpiť ich vlastné protitankové riadené strely dodané Iránu. Malo by ísť o strely 9K111 Fagot, 9M113 Konkurs a 9K115-2 Metis M. Pri nich by žiadne špekulácie nevznikli, iba ak by boli úplne presiaknuté colou. Irán zrejme vyrába aj protitankové strely vypúšťané z tankových kanónov, ktoré sú modifikáciami sovietskych a ruských typov a rozoberať ich v tomto článku nebudeme. Treba sa stručne venovať problematike mín, ktoré by mohli byť najefektívnejšie pri odrazení plánovanej ukrajinskej ofenzívy, ktorú zrejme zdržalo niekoľko faktorov, vrátane počasia a údajne aj stanoviska vrchného ukrajinského astrológa pre nejaké nezrovnalosti okolo planéty Merkúr.

 

V poslednom článku sme sa nevenovali mínam na dištančné mínovanie použiteľných zo systémov ako je Zemledelje. Zhodou okolností deň po vydaní článku navštívil ruský minister obrany S. Šojgu výrobný závod, v ktorom sa nechal nasnímať na pozadí so systémom ISDM Zemledelje (ženijný systém dištančného mínovania poľnohospodárstvo). To je systém s dvoma zväzkami hlavní po 25 ks, ktoré sú určené na dištančné mínovanie do vzdialenosti 15 km. Systém je umiestnený na automobilovom podvozku KamAZ 6560 8×8. Okrem neho sa na ukrajinskom bojisku objavili aj staršie systémy UMZ (univerzálny ukladač mín). Ich možnosti sú oveľa menšie, vzdialenosť mínovania je 55 do 120 m. Vozidlo sa pri mínovaní pohybuje rýchlosťou od 10 do 40 km/h a dĺžka mínového poľa je 4100-4200 pri jednom rade mín. Systém bol uložený na obyčajnom nákladnom vozidle 6×6 Zil-131V. Na jeho korbe je šesť blokov po 30 hlavní s mínovými kazetami. Prekvapivo sa však objavila jeho nová verzia, jediný blok s 30 kazetami má na korbe civilný pick-up UAZ 4×4. Tým sa z jedného cieľa stáva šesť menších a mobilnejších, ktoré sa budú dať ťažšie zničiť.

 

Dnes popíšeme niekoľko nebezpečných mín, ktoré sa používajú v ruských systémoch dištančného mínovania. Ešte predtým sa ale vrátime k minulému článku, kde sa písalo aj o nemeckých protitankových mínach AT-2/DM 1399. Medzitým sa objavili dva prípady ich neúspešného odmínovania ruskými ženistami. V prvom prípade sa pyrotechnik bál umiestniť nálož priamo k míne, tak dal zdvojenú na 400g TNT 20 cm od míny. Nálož vybuchla ale mínu to len odsunulo a ostala bojaschopná. Myslela si, že vedľa nej vybuchla iná munícia a je naprogramovaná tak aby nato nereagovala. V druhom prípade sa mala mína rozstrieľať na ukážku z automatu, ale keď k nej potom prišiel ženista v ochrannom obleku vybuchla hneď, ako sa nad ňou sklonil. Skončil v nemocnici so zranením končatiny a tváre, lebo výbuch poškodenej míny už nedosahoval pôvodnú silu 907 g CompositionB, resp. Cyklotolu. (to je 59,5% RDX, 39,5% TNT a 1% vosku). Tým nemecká mína potvrdzuje svoju povesť, že nepúšťa k sebe ženistov a tí s ňou musia hrať ruskú ruletu na minimálne 28 kôl (toľko je mín v jednej rakete). Buď odpáli pyrotechnik mínu alebo mína pyrotechnika. Spoliehať sa znalosť presného času jej pristátia na padáku môže byť fatálne.

 

Teraz už k sľúbeným ruským mínam. Prvou je protipechotná POM-2, ktorá má kovový korpus a váži 1,5kg, z čoho 140 g pripadá na trhavinu. Je trieštivá a jej fragmenty majú smrtiaci účinok do 16m. Ciele vyhľadáva mína pomocou nástražných pyrotechnických ťažných šnúr s dĺžkou do 10m, ktorých citlivosť je od 3 do 4N. Prácu míny je vidieť na videu. Po vyhodení mín z kazety sa aktivuje senzor pyrošoku, ktorý zapáli pyrotechnický retardér (mechanizmus oneskorenia, kým nie je pripravený ďalší stupeň). Zároveň kryty stabilizačných nôh odskočia z tela míny a nylonové stuhy sa rozvinú, aby sa zabezpečilo, že mína dopadne kolmo hore. Pri dohorení pyrotechnického spomaľovača sa vysunú stabilizačné nohy a zapáli sa ďalšia sada pyrotechnických spomaľovačov mechanizmu oneskorenia pristátia, ktorý dáva míne dostatok času na pristátie pred začatím akýchkoľvek ďalších úkonov. Keď pyrotechnické spomaľovače tejto fázy dohoria, aktivujú vyvrhovacie nálože, ktoré odkryjú pružinové nohy, ktoré držia telo míny vo zvislej polohe. V dôsledku aktivácie týchto náloží, ktoré uvoľnili odpružené nohy, sa pomocou snímača výbuchových rázov aktivuje ďalšia sada pyrotechnických retardérov. Keď skončí ich horenie, vysunú sa senzory cieľa (štyri pyrotechnické ťažné šnúry) z míny a roztiahnu sa do vzdialenosti 10 metrov od míny v štyroch smeroch. Potom pružina presunie rozbušku do aktivovanej polohy. V momente, kde sa vysunú ťažné šnúry, začne fungovať mechanizmus samolikvidácie. V priemere trvá aktivácia míny 50–60 sekúnd. Ťah za šnúru viac ako 3 – 4 N spôsobí, že detonátor odpáli mínu a rozptýli úlomky najmä do polosféry cieľa. Pri použití vyššie uvedeného staršieho mínovacieho systému UMZ sa vytvorí mínové pole z až 720 mín POM-2 (6 blokov krát 30 kaziet krát 4 míny v kazete).

 

Na videu – činnosť míny po pristátí už bez nylonových stúh:

 

Existuje ale aj ručná mína POM-2R, ktorú dostávajú pridelenú špeciálne sily napríklad na krytie ústupu z miesta diverzie. Systém ISDM Zemledelje ale používa pokročilejšu protipechotnú mínu POM-3. Mína váži asi 1,3 kg. Akonáhle mína dopadne na zem, stabilizovaná malým padákom, stojí vzpriamene na šiestich pružinových nohách na tvrdej zemi, alebo sa zapichne do zeme, ak je mäkká. Mína je aktivovaná seizmickým senzorom zatlačeným do zeme. Senzor zaznamená blížiace sa kroky a aktivuje mínu, ak zistí, že osoba je v smrtiacom dosahu (asi 16 metrov). Po aktivácii sa do vzduchu vymrští fragmentovaná nálož a exploduje. Mína má autodeštrukčný zápalník, ktorý odpáli mínu 8 alebo 24 hodín po nasadení. Je to teda stabilný čas, nie ako pri míne POM-2, kde závisí od vonkajšej teploty. To môže byť od 4 do 14 hodín pri teplote od +40 do +50°С, prípadne po 25 až 114 hodinách pri teplote od -40 do -30°С.

 

Paradoxne najpokročilejšou ruskou protipechotnou mínou by mohol byť nový typ, ktorý pravdepodobne vznikol vývojom protitankovej míny PTM-4 v roku 2020 a volá sa PTM-5. Najprv pár slov o míne PTM-4. Je určená na ničenie pásových a kolesových obrnených vozidiel nárazom do míny alebo prejazdom nad ňou. V tomto prípade kovový pancier aktivuje magnetický senzor míny, ktorý určí, či ide o prejazd ťažkej bojovej techniky. V takom prípade magnetický detonátor míny PTM-4 iniciuje výbuch bojovej časti a vozidlo je zničené kumulatívnym efektom. Mína PTM-4 nebude útočiť na ľahké osobné vozidlá, zaujímajú ju tanky a obrnená technika. Súčasne však reaguje na prípadné odmínovanie. Práve citlivý magnetický senzor sa mal zdokonaliť natoľko, že je v prípade univerzálnej míny PTM-5, ktorá je aj protitanková aj protipechotná schopný odlíšiť vojaka od nevojaka. Na vojakovi si všimne hlavnú a pomocnú zbraň, muníciu, nôž, prostriedky C4, prípadne segmenty balistickej ochrany, skobu na odtiahnutie zraneného vojaka z ohrozeného priestoru, zdravotnícke nožnice a pod. Dieťa idúce zo školy s taškou s peračníkom a zväzkom kľúčov neodpáli, lebo ho nebude považovať za kombatanta.

MK

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok