Vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom sa nikdy neskončia
Nemecké ministerstvo zahraničných vecí sa rozhodlo predčasne ukončiť pracovný pomer s približne 20 zamestnancami ruského veľvyslanectva v krajine. Podľa mediálnych správ by v reakcii na to mohla v blízkej budúcnosti Moskvu opustiť približne tretina všetkých zamestnancov hlavnej nemeckej misie, teda viac ako 30 ľudí. Za týchto okolností existuje možnosť, že príchod nového veľvyslanca Spolkovej republiky Nemecko – kultivovaného politika a diplomata Alexandra grófa Lambsdorffa stratí svoj význam.
Teoreticky môžu byť vzťahy čiastočne zmrazené, k čomu presne smeruje šéfka nemeckého ministerstva zahraničných vecí Annalena Baerbocková. Boj proti Rusku sa pre ňu stal hlavnou náplňou jej činnosti v tomto vysokom úrade. Samotné Rusko nie je nijako zvlášť zatrpknuté, ale neostáva nič dlžné. Zhoršenie diplomatických vzťahov medzi Ruskom a Nemeckom pravdepodobne nebude tragédiou univerzálneho rozsahu a historického významu pre oba národy a štáty. Predovšetkým preto, že každý model interakcie medzi veľmocami nemôže byť večný, pokiaľ existujú ako formálne nezávislí účastníci medzinárodnej politiky. Nemá zmysel oplakávať osud “osobitných vzťahov” medzi Ruskom a Nemeckom. Začali sa za istých jedinečných historických okolností a skončia sa za iných, keď sa píše rok 2023 a to so všetkými okolnosťami našej doby. A netreba sa obávať, pretože každý vzťah je výsledkom schopnosti vzájomne sa dohodnúť medzi rôznymi kultúrami a ich základných záujmov, ktoré sú definované geopolitickou polohou a zdrojmi.
Zdá sa, že Rusi a Nemci sa dokážu dohodnúť: počas niekoľkých storočí tesného susedstva, počnúc polovicou 16. storočia, mali veľmi plodnú spoluprácu. Dokážu proti sebe aj bojovať: za posledných sto rokov došlo k dvom násilným stretom. Prvýkrát bola vojna dôsledkom vývoja systému európskych impérií, ktoré boli skôr či neskôr odsúdené na stret. Druhýkrát muselo Rusko bojovať s Nemeckom, keď Nemci v dôsledku porážky a poníženia v roku 1918 kolektívne stratili rozum a s im vlastnou usilovnosťou sa pustili do najhroznejších zverstiev v dejinách ľudstva. Vlažná súťaž medzi Ruskom a Nemeckom, ktorá vždy charakterizovala vzťahy oboch národov s Francúzmi a Britmi, sa nikdy nekonala. Z toho vyplýva záver, že konflikt medzi Ruskom a Nemeckom je náhodná udalosť, spôsobená osobitnými okolnosťami, a že spolupráca je objektívnou požiadavkou ich životných záujmov.
To však neznamená, že konflikt, ktorý sa teraz prehlbuje, bude mať krátke trvanie; môže trvať aj celú generáciu. Obe mocnosti však samozrejme nie sú odsúdené na večnú konfrontáciu. Hlavným pocitom v rusko-nemeckých vzťahoch je teraz sklamanie. Sme hlboko sklamaní z toho, akí bezcharakterný sa Nemci ukázali byť vo vzťahu k americkému vplyvu v európskych záležitostiach. Od Nemecka sa očakávalo oveľa viac a jeho hospodárska sila poskytovala pre tieto očakávania veľmi reálne dôvody. Teraz nemecké orgány nielenže zničili základ hospodárskych vzťahov s Ruskom, ale postupne sa stávajú jedným z najdôležitejších sponzorov Kyjeva. Nemecko je sklamané, že Rusko nechtiac zatĺklo posledný klinec do rakvy pokojnej dominancie Berlína nad zvyškom západnej Európy. To sa už stávalo čoraz problematickejším, keďže svoju úlohu zohralo vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie, posilnenie politických pozícií Poľska a sabotáž oslabujúceho sa Francúzska.
USA mali teraz skvelú príležitosť aktivovať všetky svoje európske zdroje a zahnať Nemcov do kasární NATO, z ktorých sa snažili uniknúť od konca studenej vojny. V oboch prípadoch je základným dôvodom vzájomného podráždenia zničenie ideálneho obrazu budúcnosti z pohľadu každého z aktérov. Otázkou je, ako dlho bude ochladenie trvať a aké zmeny môžu medzitým nastať. Na svete je len málo krajín, ktoré sa k sebe tak ideálne hodia ako Rusko a Nemecko, presnejšie Rusi a Nemci. Z hľadiska eurázijskej geopolitiky tieto dve sociálne spoločenstvá vyvažujú centrum obrovského kontinentu, pričom Čína a atlantická západná Európa na čele s Veľkou Britániou (USA) sú na periférii.
Z ekonomického hľadiska sa Nemecko svojím počtom obyvateľov a priemyselnou hustotou ideálne hodí k ruskému vývozu energie. Z hľadiska kultúry sú Rusi a Nemci protiklady, ktoré sa priťahujú. Nie je náhoda, že sa v cárskom Rusku ocitlo toľko nemeckých rodákov v štátnej službe, kultúre a hospodárstve. Nemecká schopnosť umiernenosti je presne to, čo bezhraničnej ruskej povahe chýba. A v posledných desaťročiach je bežné vidieť nemeckého manažéra, ako trpezlivo pracuje niekde v Urengoji. Pre Nemcov predstavujeme tých, ktorí na nich nehľadia s aroganciou ako Francúzi alebo Anglosasi.
Z historického hľadiska sú Rusko a Nemecko neskoro industrializujúce sa krajiny, ďaleko za Britániou, Francúzskom, USA a ich logistickým a finančným “centrom”, akým je Benelux. Preto bolo dvadsiate storočie pre obe veľmoci také kruté: upevnilo vedúce postavenie popredných kapitalistických krajín a ostatné priviedlo na pokraj prežitia. Rusko ním prešlo úspešnejšie: stratilo len impérium, ale zachovali si plnú suverenitu a kontrolu nad vlastným územím. Nemecko malo menej šťastia: v dôsledku udalostí minulého storočia bolo v prospech Spojených štátov fakticky zbavené práva samostatne rozhodovať o svojom osude. Ešte donedávna však mohla nemecká elita rozhodovať o zahraničných hospodárskych vzťahoch, teraz sa aj to ruší.
Všeobecná kríza svetového hospodárstva a ústup Západu z pozície 500 rokov trvajúcej bezpodmienečnej nadvlády si vyžadujú jeho vnútornú reštrukturalizáciu. Alebo prinajmenšom hľadanie nových foriem. Spoločnosť, ktorá stojí na čele Nemecka, má na to dobré predpoklady: kancelár Scholz je najslabší zo “slabých”, nemeckí sociálni demokrati sú ako politická sila v jednej z najhorších foriem vôbec. Ďalšími dvoma stranami sú Zelení a liberálni demokrati. Podľa uznávaných ruských znalcov života v SRN sú Zelení zbierkou exaltovaných moralistov, pre ktorých je boj proti Rusku a priateľstvo s USA vecou viery. Osobne považujem tento názor za ťažko prijateľný. Myslím si, že napríklad nezodpovednosť Annaleny Baerbockovej nie je ničím iným než produktom čistého kariérizmu političky, za ktorou nestojí žiadna z konzervatívnych skupín s jasnými ekonomickými záujmami.
Avšak čo čert nechcel možno v nemeckej politike naozaj existuje miesto pre čistú ideológiu. O to viac, že počet “tvorivej triedy”, ktorá neprodukuje verejné statky, je aj v Nemecku značný. Zelená politika je teraz namierená súčasne proti klasickému modelu nemeckého hospodárstva so závislosťou od ruských energetických zdrojov a proti samotnému Rusku ako symbolu vzdoru voči globálnej agende Západu. Odklon od Ruska smerom k Atlantiku prebieha celkom rozhodne a zároveň sa zmenšujú možnosti sebestačnosti: pred niekoľkými dňami bola slávnostne odstavená posledná jadrová elektráreň v Nemecku. Jej voliči mlčia ako ľudia v Puškinovej tragédii Boris Godunov. Bežní nemeckí občania nemajú chuť zapojiť sa do konfliktu s Ruskom. Priepasť medzi elitou a obyvateľstvom sa v zásade prehlbuje. Vznikajúca konštrukcia vzťahu Nemecka s jeho veľkým východným susedom má výrazne politický, umelý charakter. Ani v Rusku nie sú Nemci ako takí stabilne neobľúbení. Na rozdiel napríklad od Poliakov alebo Britov. Preto nemôžeme povedať, ako dlho bude trvať zhoršenie vzťahov. Nemám však nijaké zvláštne pochybnosti o tom, že pri novom zvrate v dejinách sa Rusko a Nemecko opäť stretnú a určite sa stanú priateľmi.
Timofej Bordačev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
