Britský plukovník o šiestich hlavných chybách ukrajinskej armády
Nemecký list Die Welt napísal, že penzionovaný britský plukovník Glenn Grant (V armáde slúžil 37 rokov a od roku 2010 bol na Ukrajine ako dobrovoľný pomocník pre obranu, potom bol od roku 2014 poradcom ministra obrany v Kyjeve a následne pracoval v Ukrajinskom inštitúte budúcnosti.) tvrdí, že Ozbrojené sily Ukrajiny (OSU) až dodnes robia chyby, ktoré ovplyvňujú ich výsledky.
„Veľa jednotiek ukrajinskej armády nie je prispôsobených na vedenie dlhých moderných konfliktov. (…) mnohí vojaci padli zbytočne len preto, že bolo urobených veľa chýb,“ vyhlásil.
OSU podľa neho nemá modernú vojenskú kultúru, princíp ktorej je založený na „dôležitosti každého života“. Tvrdí, že vojakom velia ľudia, ktorí „boli ešte pred pár týždňami civilmi“ a že v radoch armády vládne pravidlo „ja som náčelník – ty si hlupák“. (My, bývali čs. a slovenskí dôstojníci, toto dávne sovietske príslovie nielenže poznáme, my ho poznáme celé! Čiže aj jeho druhú časť, ktorá dáva prvej časti úplne iný zmysel. Asi preto britský plukovník Glenn Grant druhú časť radšej zamlčal. Celé príslovie totiž vyzerá takto: „Ja som náčelník, ty si hlupák, ty si náčelník, ja som hlupák.“)
Grant ďalej tvrdí, že ukrajinské velenie nemá jasne vyárendované zóny vlastnej zodpovednosti, čo má často žalostné dôsledky pre ukrajinské vojská. Stáva sa, že jednotky bojujú tak, že to „poškodzuje ich susedov“ na frontovej línii. Nie zriedkavé sú aj prípady arogancie zo strany kvalifikovaných útvarov, ktoré považujú vojská teritoriálnej obrany za „druhoradé“.
Hovoriac o príprave bojovníkov OSU, britský plukovník tvrdí, že je to „chaotická zmes sovietskej praxe, natovského systému a improvizácie“, ktorá ovplyvňuje nielen kvalitu boja, ale aj jeho zdravotné zabezpečenie. Lekársky a ošetrovateľský personál je vraj slabo vyškolený, navyše sa mu nedostávajú základné materiály. Napr. škrtidlá a obväzy. Grant poukázal aj na vysokú úroveň byrokracie v ukrajinských vojskách, čo spôsobuje, že rozkazy a nariadenia nadriadených postupujú do vojsk príliš dlho, komplikovaný je aj systém prijímania rozhodnutí.
Chyby, ktoré Grant pomenoval, vraj spôsobia nevyhnutnú porážku ukrajinskej armády.
Ukrajinským vojakom sa nedostáva návykov a prípravy. Preto velenie neraz posiela do boja „druhotriednych“ vojakov, čím spôsobuje chaos a „zbytočné krviprelievanie“, tvrdí britský plukovník. Ukrajinská armáda vraj donedávna prekvapovala svet svojimi úspechmi a odolnosťou v boji s ruskou armádou. Nevie sa však, ako dlho bude mať Kyjev dostatok síl. Grant sa veľakrát zhováral s prostými vojakmi a veliteľmi. Urobil si z toho tento záver: „Súčasné bojové úspechy sa zakladajú na charaktere a chrabrosti Ukrajincov, nie na správnom velení a organizácii. Vojakom sa nedostáva návykov, zvyčajne získaných neustálym výcvikom a účasťou v bojovej činnosti.“
Mnohé jednotky ukrajinskej armády „nie sú prispôsobené vedeniu zdĺhavej modernej vojny,“ píše a podtrhuje, že veľa vojakov padlo zbytočne len preto, že bolo dopustených veľa chýb. Najvážnejšie nedostatky ukrajinských vojsk pomenúva osobitne:
Zastaraná vojenská kultúra
Ukrajinské ozbrojené sily potrebujú kultúru, „v ktorej je cenný každý život“. Mnohí velitelia sa doposiaľ pridŕžali starých predstáv sovietskych čias, zachovávajú byrokratické normy a pravidlá namiesto toho, aby prevzali osobnú zodpovednosť.
K tomu sa pridáva fakt, že ukrajinská armáda sa po ťažkých stratách v ostatných mesiacoch čoraz viac dostáva pod vplyv ľudí, ktorí boli „ešte pred pár týždňami“ civilmi, pričom niektorí z nich boli predtým podnikateľmi a teda nie sú pripravení zmieriť sa so skostnatenou vojenskou subordináciou.
„Princíp ´ja som náčelník, ty si hlupák´, ktorý je vlastný niektorým veliteľom, je pre nich jednoducho neprijateľný,“ píše Grant a dodáva, že veliteľov je treba vyberať omnoho pozornejšie a podľa prísnych kritérií. Hlavným určujúcim prvkom pri tom musí byť schopnosť dosahovať „dobré bojové výsledky pri minimálnych stratách“.
Plukovník k tomu dodáva, že dôležité je mať jasnú veliteľskú štruktúru podľa vzoru NATO, kedy sa veliteľ v bojovej zóne stáva „kráľom“, ktorému sú po zhodnotení bojovej situácie povinní funkčne sa podriadiť aj hodnosťou vyšší kolegovia. Lenže dnes sú mnohí vysokopostavení ukrajinskí vojaci na niečo také nepripravení. (Toto je veľmi podivné poznanie, pretože v bývalej Sovietskej armáde, v našej ČSĽA (v Armáde SR) a asi aj v súčasnej OSU bola takáto prax úplne bežnou a zažitou.)
Nejasné zóny zodpovednosti
Každá jednotka musí vedieť, v akom úseku má pôsobiť. V žiadnom prípade v jednom a tom istom sektore nesmú bojovať rôzne jednotky. Grant píše: „Pred Vianocami som sa zhováral s vojakom jedného ukrajinského práporu a ten mi povedal, že jeho jednotka už dvakrát obstrieľala ukrajinské vojská špeciálneho určenia a len-len, že nespustila paľbu na ďalší ukrajinský útvar.“ Grant dodáva: „Nemajúc jasné zemepisné rámce, veliteľ nemôže presne vedieť, akého územia sa týkajú jeho rozkazy.“ (Ale to je predsa chyba daného veliteľa!!! Nie, že „nemôže presne vedieť“ – on to musí vedieť!!!)
Podľa Granta neustále vznikajú situácie, keď okrem obyčajných vojakov v jednom a tom istom priestore pôsobí prieskum, bezpečnostné zložky štátu a sily špeciálneho určenia, ktoré si medzi sebou nielen neodsúhlasovali vzájomné konanie, ba niekedy ani nedávali znať o svojej prítomnosti. Počas boja to spôsobuje chaos a „zbytočné krviprelievanie“. (Keď som si prečítal tieto riadky britského plukovníka, nadobudol som dojem, že hovorí o niečom, čo nám, československým a slovenským dôstojníkom, bolo jasné už na strednej vojenskej škole, ktorá poskytuje svojim absolventom len základné vojenské vzdelanie. Myslím si, že britský plukovník robí „vedu“ z úplne jasných a neoddiskutovateľných vojenských pravidiel.
Už v prvých rokoch nášho pôsobenia v NATO som získal dojem, že nie oni „naťáci“ nás sem chodia učiť, ale oni, že sa chodia učiť od nás. Dnes to vyzerá tak, že dôstojníci NATO na Ukrajine úspešne formátujú z tradícií víťaznej Červenej armády, poraziteľnú slovanskú, rozumej ukrajinskú, armádu.
Absolútne potvrdenie tejto domnienky som dostal 11. apríla 2023, kedy v relácii Večer s Vladimírom Solovjovom na TV Rossija 1 prehovoril vojenský dopisovateľ Komsomoľskej pravdy Aleksandr Koc. Zajatý ukrajinský vojak mu totiž prezradil, že v Kanade ich učili obrovskú „novinku“ – rozoberať sovietsky samopal Ak-47!!! Toto už nemá nič spoločné s pragmatickou vojenskou vzdelanosťou, to je už dekadentná západná zvrátenosť.
Druhý prípad, ktorý Koc spomínal, je úroveň ukrajinského delostrelectva. Známy veliteľ ruského delostreleckého oddielu sa mu zveril, že ešte pred rokom bol kolegiálne „nadšený“ z úrovne ukrajinského delostrelectva. Dnes otvorene hovorí, že jeho úroveň viditeľne poklesla. Spôsobuje to guláš z osvojovania si naťáckych návykov a tradičnej slovanskej praxe???)
Namyslenosť a arogancia vo vnútri armády
Podľa britského plukovníka Glenna Granta Ukrajina nemá koncepciu „jednotnej armády“, predpokladajúcej, že všetci vojaci sú si rovní a vzájomne solidárni. (Preboha, kde k tejto hlúposti prišiel?) Mnohé jednotky v armádnom mechanizme vraj fungujú bez toho, aby si svoje konanie zosúladili s inými jednotkami, či dokonca bojujú spôsobom, ktorý poškodzuje „suseda“. Okrem toho je „vážnym problémom“ to, že profesionálni vojaci vraj nazerajú na sily teritoriálnej obrany ako na „druhoradé“.
Často vraj nemajú títo pešiaci kvalifikovaných veliteľov a preto sú zle vycvičení. „Brigády teritoriálnej obrany sa vysielajú na front bez patričnej prípravy a podpory.“ Podľa Granta existuje aj niečo také, ako „organizovaná namyslenosť, keď sa niektoré armádne útvary považujú za kvalitnejšie a dôležitejšie, ako iné“.
Vo výsledku nastáva riziková situácia, „kedy vojakov a dobrovoľníkov pošlú na smrť, pretože systém si ich nedostatočne ctí a práve preto nevenuje ich bojovej príprave dostatočnú pozornosť“. Ďalší problém spočíva v tom, že špeciálne služby neposkytujú vojakom v poli z rôznych organizačných dôvodov nevyhnutné informácie.
Nedostatočná príprava
Podľa príkladu NATO treba vraj uskutočňovať „kolektívne cvičenia“, najlepšie v zostave veľkých bojových jednotiek a útvarov – práporov, brigád alebo divízií. Namiesto centralizovanej kontroly treba delegovať veliteľské funkcie, podľa možnosti až do najnižšej úrovne, vrátane do posádok tankov, obslúh samochodiek či posádok obrnených transportérov.
Treba si cvičiť osobnú disciplínu v boji (len na vysvetlenie – toto treba vnímať nie ako dril, ale ako vojenskú realizačnú disciplínu), taktické správanie, ostražitosť v práci s mínami, palebnú podporu a komunikačné procesy. „Ak sa to nedosiahne, potom je využitie modernej techniky neracionálne.“
Plk. G. Grant tvrdí, že výcvik pechoty je organizovaný mimoriadne nesprávne. „Sú horšie vycvičení ako vodiči v kyjevskom metre,“ tvrdí. Bojová príprava sa musí stať omnoho trvalejšou, sústredenejšou a tvrdou. „Teraz je chaotickou zmesou sovietskej praxe, natovského systému a improvizácie.“ Mnohí vojaci sú na boj príliš slabo pripravení aj fyzicky. Prípravu veliteľov preto treba zreformovať už vo vojenskej akadémii. „Dnešná bojová činnosť si vyžaduje úplne nové uvažovanie,“ píše britský expert.
Príliš veľa byrokracie
Mnohé vnútorné normy armády ešte stále majú nádych „sovietskeho štýlu“. (Lenže toto bol štýl víťazov, asi preto to Granta tak páli.) Konkrétne to vraj znamená, že pravidiel je príliš veľa, rozkazy smerujú zhora nadol (A ako majú smerovať?) a niekedy dochádzajú k adresátom príliš neskoro, pretože sa zaseknú v zložitom systéme prijímania rozhodnutí.
Glenn Grant prináša aj konkrétny prípad, ktorý sa udial vo februári: V zahraničí bolo zakúpené určité množstvo potrebných dronov, ale v bojovej zóne sa ocitli až po vyše štyroch týždňoch. Zdržanie spôsobila nutnosť akéhosi podpisu z ministerstva obrany. „Toto omeškanie sa prejavilo na smrti vojakov, pretože im v potrebnom čase chýbali drony.“ Výroba vojenskej výbavy vo vnútri štátu je taktiež skomplikovaná zbytočnou byrokraciou.
Nedostatočné medicínske zabezpečenie
„Nedostatok kvalifikovaných kádrov, schopných poskytnúť na bojovom poli prvú zdravotnú pomoc, je trestuhodne vysoký,“ píše Grant. Prejavujú sa medzery vo vzdelávaní personálu a taktiež nedostatok materiálov, napríklad, škrtidiel na zastavenie krvácania.
Nové pravidlá, napr. zákon č. 8271 (Ide o ukrajinský zákon.), hovoriaci o zosilnení trestu za nepodriadenie sa a za dezerciu, priviedli k tomu, že na zranených vojakov sa nazerá ako na deviantov a zločincov, ktorí sa musia obávať možných sankcií.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame