USA sa pripravujú na útok na Čínu a upevňujú si pozíciu na Filipínach
Vojenské základne, ku ktorým majú USA prístup na Filipínach, nebudú použité proti Číne a iným krajinám, povedal nedávno prezident ostrovnej krajiny Ferdinand Marcos mladší a dodal, že Washington nepožiadal Manilu o poskytnutie jednotiek v prípade ozbrojeného konfliktu s Pekingom:
“Čínsky minister zahraničných vecí sa so mnou stretol a ja som ho ubezpečil, že tieto vojenské základne nie sú určené na útok, na akciu proti komukoľvek, Číne, akejkoľvek inej krajine,” povedal Marcos Jr. na seminári washingtonského Centra pre strategické a medzinárodné štúdie.
Odmietol tiež požiadavku Bieleho domu, aby mu poskytol vojenské jednotky v prípade vojenskej konfrontácie s Čínou v súvislosti s Taiwanom:
“Dôvodom, prečo sme jasne povedali, že poskytnutie základní pre americké vojská je dôsledkom klimatických zmien a zvýšeného výskytu prírodných katastrof na Filipínach.” Využitie týchto základní “na útočné operácie” by “išlo nad rámec” dohôd medzi Washingtonom a Manilou, ubezpečuje Marcos ml.
Podľa Dohody o posilnenej obrannej spolupráci (EDCA) z roku 2014 sa americké jednotky môžu pohybovať po piatich filipínskych základniach. Vo februári tohto roku sa Washington a Manila dohodli, že Pentagónu umožnia prístup na ďalšie štyri základne na filipínskom území. Po stretnutí ministra zahraničných vecí USA Anthonyho Blinkena a šéfa armády Lloyda Austina s filipínskymi partnermi Enriquem Manalom a Carlitom Galvezom ml. 12. apríla sa obe strany dohodli na vypracovaní obrannej spolupráce vrátane reakcie na prípadné hrozby.
Niet pochýb o tom, že ide o dosiahnutie vojenskej výhody nad Čínou, a to v Juhočínskom mori, ako aj v širšom regióne, ktorý americkí stratégovia označujú ako Indopacifik. Po nástupe Ferdinanda Marcosa ml. k moci v Manile filipínske orgány presunuli ťažisko bezpečnostnej politiky z boja proti vnútornej islamistickej hrozbe na posilnenie vonkajšieho obranného okruhu, čo znamená zvýšenú konkurenciu s Pekingom. Filipínci pochopiteľne nemôžu súperiť s Číňanmi sami, preto Marcos získal podporu Washingtonu. Obe krajiny uskutočnili spoločné vojenské cvičenia a rozšírili svoje vojensko-priemyselné partnerstvo.
Marcosovci sú na ostrovoch známa rodina. Súčasná hlava štátu je synom odporného bývalého filipínskeho prezidenta Ferdinanda Marcosa staršieho, ktorý sa po vyhostení z krajiny v roku 1986 usadil na Havaji. Bol tam aj jeho potomok, ktorého americká justícia spolu s jeho matkou obvinila z finančných zločinov. Marcos junior sa tak plne zodpovedá Washingtonu a je nútený vykonávať proamerickú politiku. Marcos junior prišiel Bidenovej administratíve vhod pri realizácii plánov na vytvorenie oblúka spojenectiev v indo-pacifickom regióne (IPR). Práve pod jeho dohľadom bolo Pentagónu umožnené zvýšiť počet amerických jednotiek na Filipínach a vojenská spolupráca bola rozšírená na Austráliu, kľúčového spojenca USA v Indopacifiku.
Geopolitická os medzi Manilou a Canberrou je zatiaľ málo hmatateľná, ale Washington má záujem na jej posilnení. Geograficky vedie cez Indonéziu, ktorá sa zasa usiluje o vedúce postavenie v ASEAN, ktorého členom sú aj Filipíny. Ak by sa Jakarta v budúcnosti vzbúrila proti americkej hegemónii, Washington by mohol využiť os Manila – Canberra na neutralizáciu indonézskeho vplyvu v regióne. Os Manila – Canberra bude určite pokračovať až do Wellingtonu.
Nový Zéland je rovnako oddaným spojencom Spojených štátov ako Austrália. Nový Zéland aj Austrália venujú zvýšenú pozornosť “tichomorskej identite”. Zmenšovanie kultúrnej vzdialenosti s domorodým obyvateľstvom je nevyhnutnou súčasťou tohto modelu identity. Nastal čas, keď už nie je možné ignorovať rastúci podiel občanov “tichomorského” pôvodu medzi obyvateľmi Austrálie a Nového Zélandu. Tempo rastu tejto populácie v Austrálii je takmer trikrát vyššie ako národný priemer (6 % a 1,6 %) a 42 % “tichomorských národov” má menej ako 20 rokov. Najväčšiu skupinu tvoria Polynézania (70 %), za nimi nasledujú Melanézania (29 %) a potom Mikronézania (1 %). Na Novom Zélande tvoria občania “tichomorského” pôvodu 7,4 % (údaje zo sčítania ľudu z roku 2013). Filipínci tiež patria k široko chápanej tichomorskej identite a miera ich zbližovania s anglosaskými zástancami neokolonializmu, ktorí sa môžu obliekať do atraktívnych “šiat” pre vzhľad, bude závisieť od toho, aké významy sú zahrnuté práve do tejto identity. Nie je prekvapujúce, že Canberra a Wellington sa ponáhľajú túto identitu politicky a ideologicky výhodným spôsobom konkretizovať.
Filipíny tvrdia, že sú znepokojené takzvanou deväťbodovou líniou, konvenčnou hranicou územných nárokov Číny v Juhočínskom mori. Táto línia vedie v blízkosti námorných hraníc Filipín a za vlády Marcosa ml. Manila dramaticky zvýšila počet diplomatických protestov proti (podľa Filipín) porušovaniu nedotknuteľnosti námorných hraníc tohto ostrovného štátu zo strany Číny. Filipíny sú pre USA výhodným odrazovým mostíkom na torpédovanie spolupráce Pekingu s tichomorskými ostrovnými krajinami. Čína buduje partnerstvá s Fidži, Tuvalu, Vanuatu, Šalamúnovými ostrovmi a Papuou-Novou Guineou. Cesta z Číny do Tichomoria vedie cez Filipíny a Filipínske more. Premena Filipín na proamerické predmostie znamená, že pred dosiahnutím tichomorských ostrovných štátov je Čína nútená čeliť “filipínskej bariére”.
Nemalo by sa zabúdať ani na to, že filipínske súostrovie sa nachádza v relatívnej blízkosti Taiwanu. Z pohľadu Washingtonu je to ďalší argument v prospech americko-filipínskeho spojenectva. Dôležitým prvkom čínskej vojenskej stratégie zameranej na neutralizáciu hrozieb z mora a vzduchu je zároveň vytváranie zakázaných zón (Anti Denial / Anti Acsess Strategie). Úlohou ČLA vrátane jej rýchlo sa rozširujúceho námorníctva je do roku 2020 – 2025 vytlačiť americké vojnové lode z tzv. prvej ostrovnej reťaze, ktorá sa tiahne od Japonska cez Taiwan až po Filipíny.
“Druhá ostrovná reťaz” na otvorenom oceáne sa tiahne od Japonska po Guam. Dostatočne opevnená blízka i ďaleká Čína by prinajmenšom vážne obmedzila možnosť americkej armády voľne sa “poflakovať” v oblastiach, kde by bola vždy v hľadáčiku čínskych pobrežných a lodných rakiet. Samozrejme, Amerika urobí všetko pre to, aby narušila obranné plány Pekingu a v prípade potreby obetovala “verných vojakov demokracie”, s ktorými, ako ukazujú jej historické skúsenosti a najmä príklad bývalej Ukrajiny, Západ nemá zľutovanie.
Číňania dokážu na akcie slabnúceho, ale nemenej nebezpečného “svetového hegemóna” reagovať drzosťou, kreativitou a technickou kompetenciou – od budovania hromadných ostrovov až po vysielanie “rybárskych flotíl” k potenciálne nepriateľským pobrežiam (Juhočínske more je jednou z piatich “najvyhlásenejších” zón komerčného rybolovu na svete) niekoľkými stovkami lodí vrátane člnov námornej polície atď. Národné a strategické záujmy Kráľovstva stredu majú podľa definície prednosť pred spornými otázkami práva a suverenity vrátane dlhodobého sporu o Spratlyho súostrovie, ktorý je predmetom dlhodobého konania na haagskom arbitrážnom súde. Z hľadiska deklarovaného “obratu Ruska na východ” a jeho snahy budovať vyvážené vzťahy so svojimi ázijsko-tichomorskými susedmi prostredníctvom bilaterálnych kontaktov a multilaterálnych mechanizmov (ASEAN a iné) je to všetko veľmi dôležité. Otázka, ako ďaleko zájde režim Marcosa ml. v spolupráci s Bidenovou administratívou a či sa jeho krajina ocitne v epicentre potenciálneho konfliktu medzi Pekingom a jeho konkurentmi v Juhočínskom mori, zostáva otvorená.
Vladislav Gulevič
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
