Komu vadia Arnolfiniovci po 500 rokoch?
Nebýva to tak často aby sa na platforme Armádneho magazínu začínal rozbor umeleckého diela. Ale bude horšie. Koncom marca 2023 sa v informačnom priestore objavila správa, že Národná galéria v Londýne sa chystá zvesiť slávny obraz Jana van Eycka z roku 1434 „Portrét Arnolfiniovcov“. Až 5. apríla 2023, keď už správu zdieľal milión ľudí vydala Národná galéria nesmelé stanovisko, že si obraz ponechá a plánuje ho ďalej vystavovať.
Karta sa obrátila a zo šírenia správy o zvesení obrazu sa zrazu začala vytvárať spravodajská hra ruských tajných služieb, ktoré mali prostredníctvom tohto diela obrátiť pozornosť na vzrast rusofóbie vo svete. Akokoľvek to už bolo, výsledkom je, že z obrazu, ktorý väčšina predtým poznala len z videnia sa stalo dielo, ktorého význam množstvo ľudí už aj pochopilo. A tušenie súvislostí pre udržateľnosť obrazu na stenách Národnej galérie v Londýne asi v konečnom dôsledku neveští nič dobré. Dôvod pre odstránenie obrazu mal byť idiotský, ak sa to v dnešnej dobe dá ešte takto povedať.
Jednou z osôb zobrazených na portréte je Giovanni di Arrigo Arnolfini, bohatý a pobožný taliansky bankár, ktorý sa v roku 1402 usadil v meste Bruggy v dnešnom Belgicku. Práve on má byť identickou kópiou dnešného ruského prezidenta V.V. Putina a vyvolávať tým nevôľu návštevníkov galérie. Skutočný dôvod nepohodlnosti manželov Arnolfiniovcov mohol pritom zostať skrytý. Nechali sa zobraziť na jednom z najvýznamnejších výtvarných diel západnej civilizácie, na obraze, ktorý je oslavou tradičných hodnôt a obsahuje množstvo nepatrných biblických symbolov a náboženských odkazov pre budúcnosť. Skôr než budú podrobne popísané, treba sa venovať fascinujúcej histórii obrazu, ktorý sa možno nejako zaplietol aj do jednej z najznámejších bitiek v histórii vojenstva.
Od jeho namaľovania v spomínanom roku 1434 je zrejmé, že obraz najprv patril Arnolfiniovcom. Ale začiatkom 16. storočia ho vlastnil Don Diego de Guevara, španielsky dvoran a ambasádor, ktorý slúžil 4-5-im Vojvodom Burgundským a jeho kariéra pokryla dynastie Valois aj Habsburgovcov. Ten ho daroval Margaréte Habsburskej (Margaret of Austria, Duchess of Savoy), ktorá bola dcérou vojvodkyne Márie Burgundskej a Maximiliána I. Habsburského, rakúskeho arcivojvodu a neskôr aj cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Margaréta Habsburská bola od roku 1517 miestodržiteľkou habsburského Nizozemska a zrejme pri tejto príležitosti dostala od de Gueavaru obraz. Po jej smrti ho zdedila Mária Habsburská (Mary of Hungary). Bola manželkou posledného českého kráľa dynastie Jagelovcov Ludvíka a pochopiteľne tiež uhorskou a chorvátskou kráľovnou. Jej brat Ferdinand I. začal na českom tróne 400-ročnú éru vlády Habsburgovcov, ktorá trvala až do roku 1918. Mária bola zo španielskej vetvy Habsburgovcov a aj zomrela v Kastílii. Potom preukázateľne obraz ostal v španielskom kráľovskom paláci Alcázar a španielsky kráľ Filip II. Habsburský Múdry dokonca podľa neho nechal namaľovať portrét svojich dvoch dcér.
V roku 1599 jeho výskyt tamtiež potvrdil nemecký návštevník, ktorý si všimol aj verše Ovídia na ráme obrazu. Nepriamym ale veľmi podstatným dôkazom o jeho prítomnosti je aj slávny obraz Diega Velázqueza Las Meninas (1656), ktorý sa portrétom Arnolfiniovcou zreteľne inšpiroval. Na obraze Las Meninas je zobrazená vo veku 5 rokov infantka Mária Terézia, budúca arcivojvodkyňa rakúska a kráľovná uhorská a česká.
V roku 1734 Portrét Arnolfiniovcov prežil veľký požiar Alcázaru, ktorý zničil podstatnú časť španielskej kráľovskej zbierky umenia. Potom v roku 1794 bol premiestnený do nového španielskeho kráľovského paláca Palacio Nuevo, kde by bol možno doteraz. Nebyť napoleonských vojen. Obraz sa stratil na 20 rokov a zjaviť sa mal na najmenej očakávanom mieste. V izbe, ktorú si v Bruseli prenajímal istý James Hay, anglický plukovník zo 16. pluku ľahkých dragúnov, kriticky zranený v bitke pri Waterloo. Keď sa rok preberal späť k životu, uvedomil si, že oproti jeho lôžku leží obraz, ktorý chce kúpiť a v roku 1816 sa zotavil a previezol ho do Anglicka. Je však možné, že Hay ho mal už od bitky pri Vitorii v severnom Španielsku v roku 1813 a historku s precitnutím po Waterloo si vymyslel. V Anglicku mal obraz istú dobu k dispozícii v zapožičaní aj princ regent a budúci kráľ Juraj IV. ale po zriadení londýnskej Národnej galérie bol vrátený sprostredkovateľovi (anglickému maliarovi Thomasovi Lawrencovi) a následne predaný galérii za skromných 730 libier.
Portrét Arnolfiniovcov má na svoju kompozíciu a iluzionizmus neskutočne malé rozmery len 82,2 cm na výšku a 60 cm na šírku a je namaľovaný olejom na dubovom paneli zloženom z troch zvislých dosák. Jeho autorom je Jan van Eyck, samotný možný vynálezca olejomaľby a ranný holandský maliar. Zrejme si bol vedomý geniality tohto diela a aj ho podpísal v gotickej kaligrafii priamo do jeho stredu. Ako mohlo byť dielo namaľované v takých intenzívnych detailoch, že je dodnes predmetom vedeckého skúmania a rôznych umelecko vedných teórii?
Zároveň je to už renesančné dielo a ako také je pravdepodobne prvým zachovaným obrazom, ktorý zobrazuje život súčasníkov portrétistu v ich domácom prostredí. A hneď vo svadobný deň. To je ale len jeden z mnohých kameňov úrazu pre obraz v dnešnej dobe, pretože je oslavou manželského zväzku. Giovanni Arnolfini drží za ruku svoju nastávajúcu Giovannu Canamiovú v luxusnom prostredí ich vily v Bruggách. Umiestnenie týchto dvoch postáv zodpovedá tradičným úlohám muža a ženy. Žena prijíma úlohu budúcej matky a opatrovateľky preto stojí pri posteli, zatiaľčo muž stojí pri otvorenom okne, ktoré symbolizuje vonkajší svet. Giovanni robí rukou gesto „fidem levare“ – prísaha, ktoré je v kombinácii s gestom držania ruky Giovanni „fides manualis“ – súhlas aj skladaním manželského sľubu pred svedkami, keďže až do tridentského koncilu v roku 1563 sa pri svadbe nevyžadovala prítomnosť kňaza. Giovanni pritom hľadí na svedkov obradu a Giavanna priamo na manžela čo vyjadruje ich rovnosť, hoci dlho potom bolo obvyklé, že ženy najmä nižších spoločenských vrstiev smeli hľadieť len smerom dole.
Obaja majú veľmi drahé oblečenie, sú ale takmer bez šperkov. Napriek tomu, že vonku rodí čerešňa, majú plášte z hodvábneho zamatu lemovaného luxusnými kožušinami, muž soboľ a žena dokonca hermelín. Giovanniho plášť trochu vybledol a pôvodne bol na obraze viac purpurový. Giovanna má oblečenie zelenej farby čo symbolizuje nadchádzajúce spojenie dvoch opakov – muža a ženy. Giovanna nie je tehotná, len má šaty podľa poslednej módy, naberané a so zvýšeným pásom, čo ale tiež v kombinácii so zelenou farbou vyjadrovalo túžbu po materstve. Akt fyzickej lásky v manželstve je vyjadrený červeným baldachýnom nad posteľou, na stĺpiku ktorej je pravdepodobne drobná soška svätej Margaréty – patrónky narodenia dieťaťa.
Do určitej miery môže byť aj malý pes, neskôr vyšľachtený do podoby dnešnej rasy Bruselský grifon, vyjadrením vernosti a spolupatričnosti, ako aj túžby páru po potomstve už pred uzavretím manželstva. Vedľa sošky svätej Margaréty sú na stene tri predmety, metlu a ruženec oddeľuje zrkadlo. Metla znamená starostlivosť o domácnosť. Ruženec slúžil k modlitbám ale bol to to aj svadobný dar, ktorý vyjadroval počestnosť nevesty. Ruženec spolu s metlou vyjadrujú heslo ora et labora – modli sa a pracuj, pôvodne katolícke mníšske heslo spojené s rehoľou svätého Benedikta.
Ruženec je jednou z najneuveriteľnejších častí obrazu predtým, než si všimneme zrkadlo. Každou jednou sklenenou guličkou ruženca preniká svetlo, ktoré sa láme a zanecháva stopu na stene, na ktorej visí. Zrkadlo je zázrakom umenia, samostatným dielom, dokonca by sa dalo povedať, že aj samostatným obrazom v obraze. Vidno v ňom nielen samotných Arnolfiniovcov od chrbta, ale ja svedkov ich svadobného obradu. Aby toho nebolo málo, rám zrkadla je je zdobený desiatimi miniatúrnymi medailónmi. Na manželkinej strane zrkadla majú vyjadrovať scény z Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania a na manželovej z Kristovho života. Spolu však môžu predstavovať prísľub z spásy pre osoby v zrkadle, ktoré samotné má byť Božím okom pozorujúcim svadobný obrad.
Prítomnosť Božieho oka alebo Ducha svätého môže vyjadrovať aj jediná sviečka horiaca na dennom svetle. Je na drahom mosadznom lustri visiacom nad manželmi. Na ľavom okraji obrazu majú najväčší význam pomaranče, vtedy drahé a nedostupné v severozápadnej Európe tu však voľne položené na okne ako aj na truhlici pod ním. Symbolizovať majú plodnosť a nevinnosť, čo vládla v Rajskej záhrade pred vyhnaním človeka z Raja. Aký je to obraz, ktorého existencia dnes vyvoláva snahu popierať to, čo je na ňom namaľované? Možno len nedopatrením ruskej rozviedky sa obraz van Eycka dostal do pozornosti v prítomnosti. Ako časová kapsula otváraná do doby kam už možno nepatrí.
MK
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
