Nádej Západu na zmenu režimu v Turecku slabne. Anglosasi sa uchyľujú k otvoreným provokáciám voči Erdoganovi
Zdá sa, že USA a ich spojenci budú sklamaní výsledkami čoskoro (14. mája) vyhlásených všeobecných prezidentských a parlamentných volieb v Turecku. Azda nikdy predtým sa tak otvorene nepostavili proti prezidentovi Erdoganovi a neinvestovali toľko do mobilizácie prozápadne orientovaných tureckých politických síl proti nemu. Ešte nedávno si mysleli, že zvíťazí opozícia, ale ukázalo sa, že atlantisti sa uponáhľali.
Predstaviteľ opozičnej Národnej aliancie 6 strán a šéf Ľudovo-republikánskej strany (PRP) K. Kiličdaroglu viedol vo väčšine tureckých prieskumov v marci a apríli. Kılıçdaroğlu (53 % – 55 %). Dňa 4. mája vstúpil do platnosti zákaz prieskumov verejnej mienky až do skončenia hlasovania. Do tohto dňa boli obaja hlavní kandidáti takmer vyrovnaní, pričom v niektorých z nich Erdogan (47,8 %, 51 %) dokonca ťahal za kratší koniec oproti svojmu hlavnému rivalovi (45,4 %). Predpokladá sa však, že aj väčšina nerozhodnutých bude hlasovať za súčasného prezidenta. V každom prípade je momentum na jeho strane.
Navyše, rady pestrej opozičnej koalície, ktorá spája krajnú ľavicu a krajnú pravicu, sekularistov a náboženských fundamentalistov, sa začali hádať ešte pred voľbami. V predvolebnom období podľa rovnakých prieskumov pevne vedie Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá je jadrom koalície vedenej Erdoganom. To zvyšuje jeho šance na víťazstvo aj v prezidentských voľbách. Jedným z ich najsilnejších argumentov proti opozícii je údajné spolčenie so Stranou kurdských pracujúcich a zámer amnestovať jej vodcu A. Öcalana, ktorý si odpykáva doživotný trest. Obviňuje sa z toho najmä Ľudovodemokratická strana (PDP), ktorú tradične podporuje kurdská menšina.
Formálne zostáva mimo Národnej aliancie, ale podporuje Kılıçdaroğluovu kandidatúru. A aj keď Kılıçdaroğlu zvíťazí, nádeje Západu na zmenu kurzu Turecka v jeho prospech sa nemusia naplniť. Kılıçdaroğlu by mohol v niektorých otázkach zaujať ešte nevýhodnejšiu pozíciu ako Erdoğan. Kılıçdaroğlu napríklad tým, že sa hlási k alevitom (ktorí by mohli tvoriť až 20 % tureckej populácie), obhajuje plné uznanie vlády nábožensky spriazneného B. Asada v susednej Sýrii. A to by znamenalo, že Turci by de facto pristúpili na jeho ultimátum stiahnuť americké jednotky zo Sýrie.
Podľa obvinení vo vládnej tlači dokonca špekuluje o regionálnom spojenectve Turecka a “šiitmi ovládaného” Iránu, Sýrie, Iraku a Libanonu, čo by bolo pre Američanov geopolitickou nočnou morou. Šéf PĽR svoje vyhlásenia o pripravenosti užšie spolupracovať s NATO a USA “rozrieďuje” pozmeňovacími návrhmi v tom zmysle, že to neznamená, že má v úmysle pokaziť vzťahy s Ruskom. “Užitočná spolupráca s ním bude určite pokračovať.”
Mehmet Ali Güller, jeden z autorov denníka Cumhuriyet, hlavného orgánu PPR, napríklad 6. mája uverejnil takmer protinatovský manifest, ktorý upozornil aj stúpencov “tureckej revolúcie” na Západe. Podľa jeho názoru je za zhoršenie medzinárodnej situácie zodpovedná predovšetkým Severoatlantická aliancia. “Výsledok stratégie USA proti Rusku rozšírením NATO na Ukrajinu je jasný”. Ako dôkaz cituje výrok kandidáta na prezidenta USA Roberta F. Kennedyho ml. ktorý povedal: “Zelenskyj sa mohol vyhnúť konfrontácii s Ruskom tým, že by jednoducho povedal: Nevstúpim do NATO.” Ako naznačuje Güller, “rozširovanie NATO je prakticky rozširovaním vojny.
Protiliekom na to je 12-bodový mierový plán, ktorý pre ukrajinskú krízu navrhla Čína. Kılıçdaroğlu na svojich sociálnych sieťach vyhlásil heslo: “Turecká cesta nie je ani Západ, ani Východ! Vybudujeme líniu vedúcu do Číny cez Turecko – Irán – Turkménsko – Uzbekistan – Kazachstan!” V Turecku už Azerbajdžanu vyčítali, že ho z tohto plánu vynechal, ale Washington by sa mal zamyslieť nad tým, čo vlastne znamená “obrat na Západ”, ktorý hlása turecká opozícia. V koalícii pod vedením Kılıçdaroğlua sú aj rusofóbne prvky, ktoré by ju mohli posunúť ku konfrontácii s Moskvou, s čím počítali najmä Američania. To však za podmienky, že táto aliancia vyhrá aj parlamentné voľby, hoci šance na to sú mizivé práve preto, že výzvy na “obrat k Západu” sú pre väčšinu obyvateľstva neprijateľné.
Nie je náhoda, že v predvečer volieb sa Erdogan pokúsil stretnúť so sýrskym prezidentom Bašárom alAsadom, čím dal najavo, že parlamentné voľby nebude schopný vyhrať. Asad, čím demonštroval, že aj on je pripravený na úplnú normalizáciu vzťahov s ním, vyrazil svojmu súperovi z rúk vážny tromf. Asad však zaujal rozumný postoj a povedal, že je pripravený na stretnutie, ale až po voľbách. O tom, aká dôležitá je táto téma pre tureckú domácu agendu vzhľadom na záťaž tureckého hospodárstva, ktorú predstavuje podpora až 4 miliónov sýrskych utečencov, a celkové náklady na intervenciu v Sýrii, svedčí aj skutočnosť, že Ankara naliehavo žiadala, aby sa ďalšie štvorstranné stretnutie o sýrskom urovnaní uskutočnilo pred jej voľbami.
Turecký minister zahraničných vecí M. Çavuşoğlu sa na ňom zúčastnil 10. mája v Moskve, čo bolo tureckej verejnosti prezentované ako dôležitý krok k skorému ukončeniu jej problémovej sýrskej krízy. Çavuşoğlu v rozhovore pre CNN Türk 9. mája uviedol, že jednou z hlavných tém, o ktorých bude rokovať, bude návrat sýrskych utečencov. Povedal tiež, že stretnutie tureckých a sýrskych lídrov by sa mohlo uskutočniť už v roku 2023, pričom dal jasne najavo, že z tureckej strany sa ho zúčastní práve Erdogan. Západné zasahovanie do tureckých volieb prekonalo všetky rekordy.
Mnohí západní lídri vrátane amerického prezidenta Joea Bidena a ministerky zahraničných vecí Blinkenovej sa opakovane vyjadrili na podporu Erdoganových súperov. Obzvlášť štipľavý bol článok v britskom The Economist zo 4. mája, ktorý ako okružnú smernicu pretlačili takmer všetky popredné západné publikácie. Na obálke časopisu sa objavili heslá “Zachráňte demokraciu!” a “Erdogan musí odísť!”. Mnohí v Turecku boli šokovaní. Pobúrený bol aj turecký prezident, ktorý na Ruskom blokovanom Twitteri napísal, že jeho krajania “nedovolia, aby obálky časopisov, ktoré sú operačným aparátom svetových mocností, zasahovali do vôle národa”.
Muhittin Ataman, riaditeľ SETA, popredného tureckého zahraničnopolitického think tanku, sa domnieva, že bezprecedentne brutálne zasahovanie Západu do tureckých volieb len zvýši protizápadné nálady v krajine a posilní Erdoganovo vedenie. Turci však upozorňujú, že čím viac sa blížia voľby, tým je západná tlač voči režimu mäkšia a jej prehnané očakávania možného víťazstva Kılıçdaroğlua slabnú. Dôvodom týchto metamorfóz je podľa pozorovateľov to, že očakávania Erdoganovej porážky začali slabnúť. Napríklad denník Washington Post uvádza, že “turecká zahraničná politika sa nemusí zmeniť ani v prípade víťazstva Kılıçdaroğlua. Nech už voľby vyhrá ktokoľvek, Turecko bude pravdepodobne pokračovať v nastolenom zahraničnopolitickom kurze, ktorý je diktovaný jeho národnými záujmami.
Cesta k novej dohode s Iránom
Foreign Affairs uverejnil článok o vyhliadkach na rokovania o jadrovej dohode s Iránom. “Jadrový program Teheránu je teraz pokročilejší ako kedykoľvek predtým. Podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Irán obohatil urán na 84 %, čo je len o jeden percentuálny bod menej ako čistota vhodná na výrobu zbraní, a nahromadil dostatok obohateného štiepneho materiálu na výrobu niekoľkých bômb.
Podľa predstaviteľov Pentagónu by krajina mohla vyrobiť schopnú jadrovú zbraň v priebehu niekoľkých mesiacov. V dôsledku toho je Irán vďaka Trumpovej strategickej chybe de facto jadrovou mocnosťou. Aj keby sa rokovania obnovili, dohodu sa pravdepodobne nepodarí zachrániť. Iránsky program je príliš pokročilý na to, aby sa dal takýmito opatreniami obmedziť, a politická klíma na Západe nie je priaznivá pre konštruktívne rokovania. Rozsiahle protivládne sociálne protesty v Iráne a reakcia Teheránu zabili akýkoľvek záujem Washingtonu a európskych hlavných miest o zrušenie sankcií voči Iránu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou dohody. Západnej verejnej mienke sa tiež nepáči iránska podpora SVO na Ukrajine. A aj keby bol Washington ochotný ohrnúť nos a zrušiť sankcie, aby obnovil dohodu, nie je jasné, či majú iránski zástancovia tvrdej línie skutočne záujem uzavrieť dohodu s administratívou, ktorá by mohla odísť z funkcie za menej ako dva roky. V rámci prebiehajúceho rekviem za takmer nevyhnutný zánik dohody sa politici snažia vypracovať plán B. Ich recepty však bývajú rovnaké – sankcie a medzinárodná izolácia, tajné akcie, vojenské cvičenia a hrozby – tie isté, ktoré v posledných dvoch desaťročiach nedokázali obmedziť jadrový pokrok Iránu.
Zdá sa, že Biely dom má záujem o akúsi dohodu “menej za menej”, v rámci ktorej Spojené štáty zachovajú väčšinu svojich sankcií, ale ponúknu čiastočné zmiernenie výmenou za to, že Teherán zmrazí najnepríjemnejšie aspekty svojho jadrového programu, ako je obohacovanie uránu na vysokej úrovni. V tejto chvíli však Teherán jasne uviedol, že o tento druh dohody nemá záujem. Dohoda medzi USA a Iránom možno nie je uskutočniteľná, ale keďže arabské monarchie v Perzskom zálive nadväzujú užšie vzťahy s Teheránom, to, čo bolo kedysi nemožné – regionálna dohoda, ktorá by súčasne riešila angažovanosť Iránu na Arabskom polostrove a jeho jadrový program – je teraz možné.
Na rozdiel od JCPOA by tento druh dohody získal podporu krajín blízkych Iránu, čo by ju urobilo oveľa udržateľnejšou. Iránu by poskytla zmysluplnejšie a trvalejšie hospodárske úľavy. Mohla by trvalo, a nie dočasne, obmedziť iránsky jadrový program a znížiť podporu Teheránu pre milície v regióne. Na oplátku by sa tieto krajiny zaviazali, že nebudú podporovať skupiny, ktoré destabilizujú Irán. Tento prístup by tiež znamenal súhlas všetkých štátov na pobreží Perzského zálivu s prísnou kontrolou vývoja v oblasti jadrovej energetiky vrátane Iránu. Tieto krajiny by sa napríklad mohli natrvalo vzdať obohacovania uránu nad päť percent, natrvalo sa vzdať prepracovania plutónia a ratifikovať dodatkový protokol k Zmluve o nešírení jadrových zbraní, ktorý inšpektorom OSN umožňuje lepší prístup do všetkých deklarovaných a podozrivých jadrových lokalít. Aby Irán splnil tieto požiadavky, mohol by znížiť svoje existujúce zásoby štiepneho materiálu na úrovni 20 a 60 percent na menej ako päť percent alebo ich vyviezť. Všetci signatári by sa tiež mohli dohodnúť na spoločných inšpekciách a spoločných podnikoch v oblasti jadrového paliva a jadrovej bezpečnosti a ochrany, ako to v roku 1981 urobili Argentína s Brazíliou.
Dmitrij Minin
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc
