“Bezpečnostné jadro Európy” podľa Z. Brzezinského
Východná Európa, “sanitárny kordón” a ukrajinská kríza
Východoeurópska politika USA a EÚ zohrala v ukrajinskej kríze osobitnú úlohu. Práve naliehanie Západu na začlenenie tohto regiónu do svojej sféry vplyvu a jej rozšírenie na úkor západných republík bývalého ZSSR viedlo k vojenskému stretu s Ruskom, ktorý teraz NATO vedie prostredníctvom Ukrajiny.
Krajiny východnej Európy sa na politickej mape sveta objavili v dôsledku prvej svetovej vojny, keď po rozpade ruského a rakúsko-uhorského impéria vzniklo v regióne niekoľko nových národných štátov. Ich vznik nebol náhodný. H. Mackinder, de facto zakladateľ geopolitiky, prisúdil východnej Európe osobitnú úlohu, ktorá premosťuje priepasť medzi dvoma hlavnými mocenskými centrami, Ruskom a Nemeckom. V knihe “Demokratické ideály a realita”, ktorá vyšla v roku 1919, reinterpretoval myšlienky “geografickej osi dejín”.
V tom čase už “štátna os” – Ruské impérium – prestala existovať a ponorila sa do priepasti občianskej vojny, ktorej výsledok bol stále nejasný. Geografický Heartland ako oblasť vodných paniev vo vnútornej Eurázii bez “normálneho” spojenia so Svetovým oceánom však naďalej existoval. A východná Európa, ktorá Heartland oddeľovala od západnej Európy, začala zohrávať osobitnú úlohu v prístupe k nemu.
Zo strategického hľadiska sa Heartland H. Mackindera geograficky rozširuje a zahŕňa Baltské more, stredný a dolný Dunaj, Čierne more, Malú Áziu, Arménsko, Perziu, Tibet a Mongolsko, a nachádzajú sa tam Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko. Keďže Rusko ako mocenské centrum v čase písania knihy (1918) už neexistovalo a hlavný nepriateľ Veľkej Británie Nemecko ho už nebolo schopné zadržať, obavy H. Mackindera sa týkali možnosti, že získa kontrolu nad celou východnou Európou, čo mu zabezpečí prístup do geografického Heartlandu. “Západná Európa, ostrovná aj polostrovná,” ktorá formuluje strategické ciele pre tento región, “sa musí nevyhnutne postaviť proti každej mocnosti, ktorá sa pokúsi spojiť zdroje východnej Európy a Heartlandu.
A kontrolu Nemecka nad východnou Európou, aspoň v tom čase, vyhodnotil ako potenciálne nebezpečnejšiu než politickú dominanciu Ruska. Na základe týchto politicko-geografických zovšeobecnení formuluje H. Mackinder svoj slávny zákon geopolitiky v diele “Demokratické ideály a realita”: “Kto vládne východnej Európe, ten vlastní Heartland. Ten, kto vládne Heartlandu, vlastní Svetový ostrov. Kto vládne Svetovému ostrovu, vlastní svet.”
Jeden z najväčších ruských geopolitológov V. Cymburský zdôrazňuje predovšetkým protinemecký, nie protiruský charakter tohto zákona H. Mackindera, odvodeného v podmienkach, keď sa Rusko ponorilo do chaosu občianskej vojny. To však neznižuje geopolitický význam východnej Európy za iných okolností. Heartland, ktorého ovládanie zabezpečuje nadvládu nad Svetovým ostrovom (Euráziou), je geografický pojem, a teda trvalý. A oživenie “štátu Osi” v osobe ZSSR význam východnej Európy len posilnilo. Nie je náhoda, že rozpad sovietskeho impéria koncom 80. rokov 20. storočia sa začal zamatovými revolúciami v krajinách tohto regiónu, ktoré mali domino efekt a nakoniec viedli k rozpadu samotného ZSSR.
Aby sa zabránilo zjednoteniu východnej Európy a Heartlandu, H. Mackinder navrhol vytvoriť pás národných štátov medzi Ruskom a Nemeckom. Demografickú základňu malo tvoriť sedem “negermánskych národov” “druhého rangu” v regióne, a to Poliaci, Česi (Česi a Slováci), Maďari (Maďari), južní Slovania (Srbi, Chorváti a Slovinci), Rumuni, Bulhari a Gréci. A Poľsko malo podľa neho získať prístup k Baltskému moru, keďže “medzi Nemeckom a Ruskom by mal byť úplný územný nárazník”. A H. Mackinder navrhoval vysťahovať nemecké obyvateľstvo z Východného Pruska, ktoré by sa mohlo stať odrazovým mostíkom pre prenikanie Nemecka do Ruska.
V skutočnosti bol jedným z prvých (ak nie prvým), kto sformuloval myšlienku “cordon sanitaire”, skutočne vytvoreného a existujúceho až do začiatku druhej svetovej vojny, ktorá v mnohom predchádzala myšlienke “východného partnerstva” EÚ, zameraného na jej “mäkké” pohltenie západných krajín SNŠ formou dohôd o európskej integrácii. Je príznačné, že pojem “Ukrajina” je prítomný na mape východnej Európy H. Mackindera. McKinderova mapa východnej Európy je prítomná, ale len ako geografická oblasť v západnom Rusku, ktorej hranice nie sú jasne vyznačené. Súdiac podľa absencie Ukrajincov v zozname siedmich východoeurópskych národov, schopných vytvoriť vlastné národné štáty, ktorých je v skutočnosti desať, zakladateľ geopolitiky takéto etnikum vôbec nepozná.
Samotné slovo “Ukrajina” sa v texte “Demokratických ideálov” vyskytuje iba raz, keď sa hovorí, že “…v Rusku sa na východ cez severnú Ukrajinu tiahne reťaz nemeckých osád, takmer až ku Kyjevu”. To znamená, že Ukrajina u H. Mackindera je jednoznačne súčasťou Ruska. Hoci samotná jej prítomnosť v blízkosti novej východnej Európy, medzi hranicami Poľska, Československa, Maďarska a Rumunska, akoby naznačovala status ďalšieho “východoeurópskeho národa”. O jej vznik sa však najviac nepričinili západní geopolitici, ale sovietske vedenie, ktoré trvalo na tom, aby sa Ukrajina stala druhou najväčšou zväzovou republikou po RSFSR z hľadiska počtu obyvateľov a hospodárskeho a technického potenciálu.
Z. Brzezinski vo Veľkej šachovnici (1997) ide vo svojich plánoch pre východnú Európu oveľa ďalej ako H. MacKinder. V tom čase sa už nielenže vymanila spod kontroly ZSSR, ale aj expandovala na úkor svojich bývalých západných republík. Brzezinski navrhuje prevziať krajiny tohto regiónu pod svoju kontrolu ich začlenením do štruktúr EÚ a NATO. Zároveň dáva jasne najavo, že tieto dva procesy sú navzájom prepojené. “…Krajiny, ktoré sú pripravené a pozvané začať rokovania o vstupe do Európskej únie, – píše klasik americkej geopolitiky, – by mali byť odteraz automaticky považované za subjekty pravdepodobnej ochrany zo strany NATO”.
Je zaujímavé, že Z. Brzezinski navrhol, aby sa rozhovory o vstupe do NATO a EÚ začali s Kyjevom “niekedy v rokoch 2005 až 2010” – ten pripadol na obdobie prezidentovania V. Juščenka, ktorý stál na čele Ukrajiny po “oranžovej revolúcii” v roku 2004. Otázka, či si jej americkí manipulátori preštudovali “Veľkú šachovnicu”, alebo sa len riadili plánmi v nej stanovenými, sa vynára sama od seba. Začlenenie Ukrajiny do EÚ a NATO by podľa Zbigniewa Brzezinského doplnila ďalšia vojenská aliancia, ktorá by okrem nej zahŕňala Francúzsko, Nemecko a Poľsko. Na mape tieto štyri krajiny vyzerajú ako oblúk tiahnuci sa Európou od Pyrenejí a západného pobrežia Francúzska až po rusko-ukrajinskú hranicu.
“Bezpečnostné jadro Európy” podľa Z. Brzezinského
Toto spojenectvo zrejme koncipoval Zbigniew Brzezinski ako nástroj, pomocou ktorého by sa Ukrajina mohla zapojiť do západných vojenských a hospodárskych štruktúr. A Nemecko a Poľsko do nej mali vstúpiť ako krajiny, ktoré majú najväčší záujem o kontrolu západnej časti SNŠ. “Vzhľadom na osobitný geopolitický záujem Nemecka a Poľska na nezávislosti Ukrajiny,” konštatuje, “sa situácia, v ktorej by Ukrajina bola postupne vtiahnutá do osobitných francúzsko-nemecko-poľských vzťahov, zdá byť celkom možná. Existuje zaujímavá paralela, ktorá tento projekt priamo spája so súčasnou ukrajinskou krízou.
Práve Francúzsko, Nemecko a Poľsko, zastúpené svojimi diplomatickými zástupcami Ericom Fournierom, Frankom-Walterom Steinmeierom a Radoslawom Sikorským, boli garantmi dohody o riešení politickej krízy na Ukrajine, ktorú 21. februára 2014 podpísali ukrajinský prezident Viktor Janukovyč a opoziční lídri Vitalij Kličko, Arsenij Jaceňuk a Oleg Ťahnybok. Porušenie tejto dohody zo strany opozície viedlo k Janukovyčovmu úteku do Ruska a štátnemu prevratu, ktorý sa stal východiskom pre pripojenie Krymu k Rusku a začiatok bojov v Donbase. Prečo sa tieto tri krajiny stali garantmi dohody, sa môžeme len domnievať, ale zhoda s projektom Zbigniewa Brzezinského sa ukázala ako doslovná.
Celkovo úloha Ukrajiny ako katalyzátora najväčšej krízy vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom za posledné polstoročie nie je z hľadiska klasickej geopolitiky vôbec náhodná. Jej východné regióny tesne susedia s Heartlandom H. Mackindera a poskytujú možnosť projektovať moc hlboko do jeho územia. To umožňuje napríklad pomerne ľahko prerušiť cesty a železnice spájajúce centrum Ruska s jeho južnými regiónmi. Moskva si toto všetko dobre uvedomuje, a preto sa konfrontácia medzi Ruskom a Západom počas ukrajinskej krízy pomerne rýchlo stala nezmieriteľnou.
Alexander Šustov
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc
