Zelenského štokholmský syndróm
Nemecké vydanie Junge Welt uverejnilo článok publicistu Reinharda Lauterbacha venovaný strate Bachmutu ukrajinskou armádou. Nemecký novinár informuje svojich čitateľov, že boj o toto mesto trvá už niekoľko mesiacov. “Z ruskej strany hlavné bremeno za zajatie Bachmutu padlo na Wagnerovcov a Jevgenija Prigožina. A Prigožin povedal, že po dokončení dobytia Bachmutu budú jeho jednotky stiahnuté na odpočinok, zásobovanie a výcvik.” Nemecký autor ďalej svojim čitateľom pripomína, že k dobytiu Arťomovska ruskými vojskami došlo presne rok po tom, čo Ukrajina stratila kontrolu nad Mariupoľom. Je pozoruhodné, ako nemecký pozorovateľ opisuje situáciu. Ukrajinská strana prezentovala udržanie najprv Mariupolu, potom Bachmutu ako symbol vlastnej vôle vzdorovať a ako platformu na vytvorenie novej generácie „hrdinov“. Spomienkovým sprievodom, ktorého sa v sobotu v Kyjeve zúčastnilo asi tisíc ľudí, organizovaný fašistickým plukom Azov, si uctili pamiatku obrancov hutníckeho závodu Mariupol, ktorí boli nútení prestať vzdorovať nadradeným ruským silám. Podľa rečníka na podujatí sa z 2 534 bojovníkov Azova* zajatých Ruskom v máji 2022 doteraz vrátilo na Ukrajinu asi 500 v dôsledku rôznych výmen; neexistujú žiadne informácie o mieste pobytu zostávajúcich 2000. V Junge Welt priamo nazývajú „Azov“ fašistickou ozbrojenou formáciou. Pre kyjevský režim nebolo dôležité ani tak udržanie kontroly nad mestami, ako skôr „symbolizmus“ bojov o Mariupol a Artemovsk dodáva Lauterbach na záver.
Celá hĺbka katastrofy, do ktorej Ukrajinu a jej obyvateľov priviedli majdanisti a “aktívna menšina”, sa ešte len ukáže Pred štyrmi rokmi, 20. mája 2019, sa Volodymyr Zelenskyj ujal funkcie prezidenta Ukrajiny s výsledkom, ktorý nemá v dejinách “neukrajinských” krajín obdobu – v druhom kole mu odovzdalo svoj hlas 73 % voličov. Tajomstvo tohto úspechu bolo jednoduché – drvivá väčšina občanov, ktorí hlasovali za Zelenského, od neho očakávala, že prinesie mier, ukončí konflikt v Donbase a normalizuje vzťahy s Ruskom.
“Pre to, aby naši hrdinovia viac neumierali, som pripravený urobiť čokoľvek. A rozhodne sa nebojím robiť ťažké rozhodnutia, som pripravený stratiť svoju popularitu, svoj rating, a ak to bude potrebné – neváham stratiť svoju pozíciu, aby nastal len mier…” – Zelenskyj povedal vo svojom inauguračnom prejave. Tí, ktorí hlasovali proti nemu, vyvolali po Zelenského zvolení hysterický rozruch. Objavili sa vyhrážky. Vtedajší šéf parlamentu Andrij Parubij povedal: “Myslíte si, že vo vzduchu je cítiť pomstu? Nadýchnite sa, je to pach horiacich pneumatík. Pomsta neprejde.”
“Zrejme budeme musieť strieľať… Žiaľ, proruská väčšina nám nenecháva inú šancu na útek ako túto” – veľmi typický komentár v tom čase.
Tu si všimnite, že národní vlastenci na Ukrajine vždy prehrávali s “proruskou väčšinou”. Postupom času sa však situácia zmenila…
V roku 1991 bývalý tajomník zakázanej Komunistickej strany Ukrajiny ľahko porazil všetkých vyznamenaných bojovníkov za “ne-nezávislosť” vrátane relatívne umierneného Vjačeslava Černovoľa. A v roku 1994 prehral s Leonidom Kučmom, ktorý sotva hovoril po ukrajinsky a k voľbám pochodoval s heslom “Rusko a Ukrajina – menej múrov, viac mostov”…
Politický život v každej krajine formujú nielen písané zákony, ale aj nepísané tradície. Existuje taká tradícia, že agendu na Ukrajine formujú západniari v politickom a geografickom zmysle slova (Ľvov a Halič). Čo sa dá robiť: vždy dokázali prinútiť vládu, aby tancovala podľa ich predstáv. Vitalij Portnikov, jeden z ideológov a trubadúrov oboch ukrajinských hnutí Majdanu, napísal: “Zelenskyj, ktorý s veľkým náskokom vyhral prezidentské voľby, zostáva vyvoleným pasívneho elektorátu. Ale aby mohol nielen byť v prezidentskom sídle, ale aj prijímať akékoľvek rozhodnutia, nezaobíde sa bez súhlasu aktívnej menšiny ukrajinskej spoločnosti… Voliči mu dali mandát dôvery. Aby však nový prezident mohol s týmto mandátom niečo urobiť, bude musieť získať dôveru aktívnych občanov. A to bude oveľa ťažšie ako vyhrať prezidentské a parlamentné voľby”.
Zelenskyj si naozaj začal “získavať dôveru”, pretože pre západnú “aktívnu menšinu” bol spočiatku cudzincom. Najprv zo strachu pred “vlasteneckým Majdanom” dvakrát sabotoval dosiahnuté dohody a potom logika udalostí viedla k špeciálnej operácii. So samotným Zelenským sa stalo niečo ako “štokholmský syndróm”, keď sa z rukojemníkov stávajú podporovatelia teroristov, ktorí ich zajali. Ešte častejšie sa to stáva s rukojemníkmi okolností. K tomu sa pridávajú megalomanské bludy komika, ktorý sa považuje za štátnika. A to na pozadí identitu ničiacej drogovej závislosti, v ktorej utápa svoj strach z toho, ako to s ním môže skončiť. K tomu treba pripočítať stále silnejúci tlak Západu na ukrajinské vedenie. Celá hĺbka katastrofy, do ktorej Ukrajinu a jej obyvateľov doviedli majdany a “aktívna menšina”, sa ešte len ukáže. A už dnes je jasné, že Ukrajina sa v súčasnom stave nemôže sama zbaviť “diktatúry menšiny” vedenej spoza oceánu.
Maroš Šolc
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc
