Aktuality, Bezpečnosť,

Dejiny a výzvy geopolitiky. Cancel culture

---

 

V kontexte súčasného geopolitického boja zohráva dôležitú úlohu stret hodnôt a ideológií. Preto je história často aj poľom súčasnej politickej polemiky. Strany konfliktu používajú historické argumenty na podporu svojich pozícií. Politika pamäti zaujala rozhodujúce miesto pri formovaní moderných národných a iných identít na oboch stranách barikády. Okrem toho sa história už takmer otvorene delí na “správnu” a “nesprávnu”. Frázy “na svetlej strane dejín” a “na temnej strane dejín” sa stali bežnými a mnohí ich považujú za samozrejmé. Podľa toho by sa mali tí, ktorí sú na “temnej strane”, zamyslieť a ponáhľať sa na stranu svetla. Nielen v politickom zmysle, ale aj vo vzťahu k dejinám. V súlade s tým by sa história, ktorá sa javí ako “nesprávna” (opäť na oboch stranách barikády), mala vymazať z korpusu moderného poznania a informačného poľa. A teda odmietnutá a zabudnutá. V tom istom kontexte existuje veľké pokušenie na vytvorenie nového univerzalistického kánonu dejín, jediného správneho a očisteného od “temných” strán.

 

Tento kánon, či skôr jeho protichodné verzie, ponúkajú strany súčasného konfliktu “mestu a svetu”, všetkým ostatným, ktorí sú ochotní im načúvať, na vnímanie a reprodukciu. Takéto tendencie formujú a udržiavajú relativistický prístup k dejinám. V situácii, keď sa história stáva nástrojom na riešenie akútnych politických problémov, sa kritériom hodnotenia histórie a historického poznania stáva politické hodnotenie ich “správnosti” alebo “nesprávnosti”. Prirodzene, politické úlohy sú dôležité, o tom niet pochýb. Vyžadujú si však, aby história pri analýze minulosti prinajmenšom vytýčila jasné deliace čiary. Samozrejme, nemôžeme povedať, že tieto politické požiadavky sa objavili až teraz a sú špecifické pre dvadsiate prvé storočie. Niečo podobné sa dialo vždy. Ale prebiehajúci hodnotový boj o identitu spôsobuje, že tieto politické hranice dejín sú v kontexte súčasných trendov “kultúry zrušenia” možno obzvlášť ostré a pevné.

 

Na pozadí týchto trendov by bolo dôležité pripomenúť metodologické princípy a prístupy v historickej vede. Tradičné remeslo historika v rámci pozitivistickej paradigmy spočívalo vo vyhľadávaní nových archívnych dokumentov, ich následnej analýze a historickej kritike a interpretácii. Keď sa historik vybral do archívov, nevedel presne, aké dokumenty tam nájde a ako ovplyvnia jeho analýzu a koncepčné vnímanie určitých udalostí. Je možné, že novo nájdené a preštudované dokumenty potvrdia jeho pôvodné vnímanie, ale rovnako často sa stával aj opak, keď nové archívne pramene úplne zmenili predchádzajúce vnímanie. Z tohto pohľadu pozitivistická tradícia v histórii spôsobila, že pre historika bolo nepraktické, ba dokonca z odborného hľadiska nesprávne, aby mal pred prácou s množstvom archívnych prameňov akékoľvek východiskové koncepcie.

 

História ako veda a ako vedecké remeslo sa teda zásadne líši napríklad od politológie. Kde je kľúčovým nástrojom analýzy navrhnutie východiskovej hypotézy, založenej na tej či onej teórii, s ktorou sa autor stotožňuje. A potom testovanie a overovanie tejto hypotézy v priebehu výskumu. Zhodneme sa na tom, že ide o veľmi odlišný prístup k veci. A dobre si pamätám situáciu zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa v bývalom Sovietskom zväze začala preberať západná politológia, jej texty a metódy. Pre mnohých postsovietskych profesionálnych historikov, ktorí sa v nových životných podmienkach rozhodli venovať politickej analýze, to bol šok. Nechápali, ako je v zásade možné pristupovať k výskumu s vopred stanovenou koncepciou a hypotézou. Pre nich to malo veľmi blízko k napasovaniu faktov na koncept, a preto sa to nedalo nazvať vedou v pravom zmysle slova. Áno, postsovietski historici si dobre pamätali na prevahu marxistickej ideológie v predchádzajúcom období, ale v neskorej sovietskej realite všetci chápali, že marxizmus v žiadnom prípade nebol diktátom, ale len vonkajšou clonou, ktorá vo väčšine prípadov vôbec nebránila pozitivistickej analýze prameňov. A keď boli postsovietski historici konfrontovaní so skutočnosťou, že západné spoločenské vedy boli založené na tom istom, teda na dominancii nie faktov, ale pôvodnej koncepcie, a podľa názoru mnohých v oveľa primitívnejšej a scholastickejšej podobe ako neskorý sovietsky marxizmus, tak to bol opäť šok.

 

Neskôr sa však mnohí prispôsobili a rýchlo si uvedomili, ktoré témy a koncepčné prístupy sú grantové a ktoré nie. A začali pracovať striktne v rámci vznikajúceho univerzalistického kánonu spoločenského poznania. Základná téza pozitivistickej historickej metodológie – že poznanie je založené na prameni, nie na hypotéze – je mimochodom v rozpore so všeobecne známym prístupom Karla Poppera k problému verifikácie vedeckého poznania v spoločenských vedách. Podľa Poppera, ako vieme, každá platná teória musí byť vyvrátiteľná. A ak sa teória alebo hypotéza nedá vyvrátiť verifikáciou, potom nie je vedecká. Úprimne povedané, pre pozitivistického historika je tento prístup zvláštny. Veď ak je výskum založený na prameni, a nie na hypotéze, potom je pre historika prameň pravdou, ak chcete, absolútnou pravdou. Pravda, ktorá si na svoje overenie nevyžaduje vyvrátenie v popperovskom zmysle.

 

Prameň – buď je, alebo nie je. Prirodzene, každý prameň sa musí analyzovať v širokom kontexte, v ktorom vznikol, aby sa určili ciele a zámery jeho vytvorenia. Mimochodom, falzifikáty a propaganda nie sú len nedávnym vynálezom, bolo ich veľa aj predtým. Ale toto, opakujeme, je úplne iný typ diela. A takýto pozitivistický prístup teraz čelí úlohám politickej účelnosti. Je celkom zrejmé, že pre ne už nie je použiteľný. Ak má história riešiť politické problémy, potom je vylúčené, aby historik nemal originálnu koncepciu. Prirodzene, je žiaduce, aby táto koncepcia bola na “správnej”, “svetlej” strane dejín a politiky, ako inak by to mohlo byť? Ako však vidíme, úplne sa tým mení základný prístup k profesionálnemu remeslu historika. To je však stále polovica úspechu. Dôležitejšie je, že zo spoločenskej pamäti sa vymazávajú veľké vrstvy historického poznania. A vlastne celé dejiny jednotlivých krajín a národov, ktoré sú teraz na “nesprávnej” strane pre ten či onen pohľad spoza barikády, sa vymazávajú v plnom rozsahu a stávajú sa priamym terčom “kultúry zrušenia”. Aj tu teda vidíme boj medzi univerzalistickým a národným, a to už nielen v oblasti identity a vzorcov správania, ale aj vo vzťahu k dejinám. A v rámci vznikajúceho univerzalistického kánonu pravidiel sa národné historické identity môžu stať obeťami.

Oleg Barabanov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Starikov: Je tu vojna o ovládnutie sveta a Ukrajina je v nej len fragmentom veľkej šachovej partie

Zdieľajte článok