Plač Flavius Belisarius! Pred 570 padol Konštantínopol

Potom v roku 476 Západorímska ríša ríša zanikla. V podstate bežným štátnym prevratom bol zosadený posledný cisár Romulus Augustus. Udalosť, ktorá mala v danej dobe minimálny význam sa historikmi použila na rozdelenie staroveku a stredoveku. Pri páde Konštantínopola už neboli natoľko dôslední a za predel medzi stredovekom a novovekom nebýva označovaný 29.máj 1453, ale objavenie Ameriky v roku 1492. Prečo nie objavenie Austrálie alebo Antarktídy? Veď mapa Zeme by bola opäť kompletnejšia. V roku 476 organizátor prevratu Odoaker, Riman germánskeho pôvodu sa stal kráľom Talianska. Do Konštantínopola poslal byzantskému cisárovi Zenonovi cisárske insígnie, čím prijal jeho zvrchovanosť nad svojou vládou. Do nemilosti Zenona sa Odoaker dostal po útoku na hranice Východrímskej ríše v roku 484. Zenon proti nemu poslal kráľa Ostrogótov Teodoricha. Spolu sa najprv dohodli na spoločnej vláde, ale Teodorich dal v roku 493 Odoakera zavraždiť v Ravenne, ktorá plnila ako nedobytná pevnosť funkciu sídelného mesta namiesto Ríma. Taliansko tak ovládli Ostrogóti.

Rím mal v roku 250 nášho letopočtu milión obyvateľov. V roku 534 to bolo 100 tisíc obyvateľov a neskôr tento počet klesol na pätinu. Títo rímski sedliaci používali Forum Romanum ako poľnohospodársky pozemok. Takto zdevastované videl bývalé hlavné mesto rímskej ríše Flavius Belisarius, ktorý mal najvyššiu rímsku vojenskú hodnosť magister militum a považoval sa stále za občana Rímskej ríše.

Arēnae Āfricānae,
Cum sanguis Vandalōrum rubrae factae sunt,
Plōrā Gelimer, Rēx sine rēgnō,
Gladius Rōmae sum, Belisārius!
Arény Afriky,
sčervenali krvou Vandalov,
plač Gelimer, kráľ bez kráľovstva,
ja som meč Ríma, Belisarius!

Táto časť sa bezpochyby vzťahuje na dobytie severnej Afriky Belisariom, ktorý tam porazil germánsku árijskú ríšu Vandalov kráľa Gelimera. Tí sa k tam dostali v roku 429 a o desať rokov neskôr už existovalo kráľovstvo Vandalov v severnej Afrike. Vandali pritom vyšli zo Škandinávie a presúvali sa na juh cez dnešné Poľsko, na území Slovenska boli v 2. storočí nášho letopočtu. Od Konštantína I. Veľkého dostali povolenie usídliť sa v Panónii ale pod tlakom Hunov odišli do rímskej ríše a usídlili sa v dnešnom Španielsku. Odtiaľ prešli v roku 429 do Afriky, v roku 439 na území rímskej provincie Afrika (vrátane Numídie, Maghrebu, dnešnej Mauretánie a pod.), Sicílie, Sardínie, Korziky, Malty a Baleárskych ostrovov vzniklo Vandalské kráľovstvo, prípadne Kráľovstvo Vandalov a Alanov. To už bol smrteľný úder pre Západorímsku ríšu, ktorá nemusela čakať na pletky roku 476. Tým viac, že v roku 455 Vandali vyplienili Rím. To bolo druhé vyplienenie Ríma po Alarichových Vizigótoch v roku 410. Aj keď mesto poškodili a ulúpili viaceré poklady, o miere nimi spôsobenej deštrukcie sa dá diskutovať. Napriek tomu sa trestný čin poškodzovania cudzej veci dodnes v slovenčine označuje ako vandalizmus.

Vandalské kráľovstvo zaniklo po porážke vo vojne s Byzantskou ríšou. Cisár Justinián I. využil zámienku v podobe politickej krízy a prevratu vo Vandalskom kráľovstve, kde sa vlády ujal Gelimer. Armádu Byzancie viedol Belisarius, vandalského kráľa porazil dňa 13.9.533 v bitke pri Ad Decimum – desiatom míľniku 15 km juhozápadne od Kartága. Jeho obyvatelia potom vítali Belisaria ako osloboditeľa od storočnej okupácie Vandalov. Neskôr Belisarius zvíťazil aj v bitke pri Trikamare a kráľ Gelimer ušiel. Zadržal ho Varus vodca Herulov, lojálny rímskej ríši a odovzdal ho Belisariovi. Gelimer sa vzdal kráľovského titulu výmenou za majetky v provincii Galatia v centrálnej Antólii. Belisarius medzitým obsadil Sicíliu a iné ostrovy bývalého Vandalského kráľovstva. Jeho zničením sa začalo zjednocovanie Rímskej ríše v jej pôvodných hraniciach, o čo sa cisár Justinián I usiloval. A Belisarius bol mečom Ríma…

Čo dodať k Nemcom, keď sa do severnej Afriky sa vrátil ich Afrika Corps generála Rommela, na hľadanie archeologických dôkazov potvrdzujúcich nároky árijskej rasy na toto územie nebol čas, prioritu mala podpora talianskeho spojenca, ktorý mal na to trochu iný pohľad.

Hortī Ītaliae lacrimīs Gothicīs fertilēs factī sunt,
Plōrāte, Gothicī, barbarī,
Gladius Rōmae sum,
Belisārius!
Záhrady Talianska sú zúrodňované slzami Gótov,
Plačte, Góti, barbari,
ja som meč Ríma,
Belisarius!

Obsadenie Sicílie Belisariom možno vnímať dvoma spôsobmi. Ako ukončenie vandalských, prípadne začiatok gótskych vojen. Cisár Justinián I. poveril Belisaria dobytím apeninského polostrova, územia dnešného Talianska vrátane hlavného mesta Rímskej ríše – Ríma. A Belisarius príliš nestrácal čas, po vyriešení vzbury v Afrike sa vylodil na pevnine a začal obliehať najprv Neapol, zatiaľčo generál Mundus zaútočil na Dalmáciu s opevneným mestom Split. Neapol bol silne opevnený a hrozilo, že kampaň uviazne na mŕtvom bode. Lenže našiel sa vstup do mesta cez prerušený viadukt. Malý diverzný oddiel vstúpil do mesta a Belisarius spustil totálny útok hlavných síl, aby ho obrancovia nemohli zničiť. Neapol bol dobytý a Belisarius sa zhovievavo správal k jeho obrancom, aby neskôr presvedčil Gótov neklásť rímskej armáde odpor. Kým 31.decembra 535 ešte len vstúpil do Syrakúz na Sicílii a potom sa vrátil potlačiť vzburu do Afriky, tak v decembri 536 už dobyl Rím. To čo z neho zostávalo. A s malým odporom postupoval do Toskánska. Nový kráľ Ostrogótov Vitiges sa ale nemienil len tak vzdať a zorganizoval protiofenzívu obrovskými mobilizovanými silami, pri ktorej obliehal Rím úspešne bránený Belisariom. Prevaha armády Gótov bola enormná a také boli aj straty, ktoré utrpela. Nepodarilo sa jej zdolať obranu Ríma silou ani úskokmi a boje o mesto trvali od marca 537 do marca 538. Ku koncu obliehania už byzantské sily útočili na sever, obliehali Rimini a blížili sa k sídelnému mestu Ravenne. Byzantské sily z Dalmácie sa tak mohli zapojiť do bojov v Taliansku. V meste Fermo sa vylodili byzantské posily pod velením Narsesa, ktorý bol obľúbencom cisára Justiniána a mal titul vrchného veliteľa byzantských armád, rovnako ako Belisarius. Kým sa táto kompetenčná záležitosť nevyriešila, Belisarius sa podrobil jeho autorite a úskokom dobyl Rimini, ktoré už predtým obliehal iný byzantský generál známy ako „Krvavý Ján”. Korisť z mesta odovzdal Belisarius vojakom, čím si znepriatelil „Krvavého Jána”, ktorý sa na neho sťažoval Narsesovi aj priamo cisárovi. Belisarius sa tak dostal do nepríjemnej situácie, keď už predtým sa ho pokúsil zavraždiť iný byzantský generál Konstantin. Situácia sa vyriešila sama, Belisarius súhlasil, že bude obliehať nedobytné mesto Urbino a Narses a Krvavý Ján si mali získať slávu a korisť ľahkým postupom v severnom Taliansku. Lenže Urbino nečakane padlo, keď vyschol podzemný prameň vody a Belisarius vzápätí nakrátko dobyl Miláno. Do pádskej nížiny ale prišli na pomoc Ostrogótom Frankovia a Burgundci a Miláno vyplienili. Nebol tomu schopný zabrániť Krvavý Ján ani neskorým vydaním rozkazu Narses. To vrátilo Belisariovi nespochybniteľný titul vrchného veliteľa byzantskej armády a Narses bol povolaný späť do Konštantínopola. Tam ale začal intrigy proti Belisariovi, do ktorých zapojil nepriateľa – kráľa Ostrogótov Vitigesa, ale aj šáha Perzie Husrava I., ktorého vyzýval na útok proti východným provinciám Byzantskej ríše. Počítal s tým, že ak sa mu nepodarí Belisaria skompromitovať, aspoň ho cisár povolá z Talianska späť na obranu východných hraníc. Belisarius skonsolidoval situáciu v Taliansku a dobyl opevnené mestá Fiesole v Toskánsku a napokon aj Osimo, ktoré malo len posádku minimálne 20 tisíc Gótov. Pre porovnanie dnes má 35 000 obyvateľov. Ostávala Ravenna, sídelné mesto západorímskych cisárov. V ňom bol obkľúčený ostrogótsky kráľ Vitiges, ktorý ponúkol Belisariovi cisársky diadém a možnosť stať sa západorímskym cisárom. Ponuka, ktorú možno nemal odmietnuť. Predstieral súhlas a v roku 540 vstúpil do mesta so svojim elitným plukom a prehlásil jeho dobytie v mene cisára Justiniána I. Do Konštantínopola sa vrátil s enormnou korisťou, Vitiges podobne ako predtým Gelimer dostal majetok v Galatii, keď vzdal hold cisárovi Justiniánovi I. Medzitým ale perzský šáh Husrav I. zaútočil na východné hranice Byzantskej ríše, pravdepodobne stále presvedčený o tom, že Vitiges a Belisarius konajú v zhode. O vernosti Belisaria asi napriek všetkému vyššie uvedenému nebol presvedčený ani cisár Justinián I. okolnosti mu ale nedávali na výber.

Montēs, Lazicae,
Cum sanguis Sassanidārum, rubrī factae sunt!
Vāde, Chosroē, mortālis anime!
Gladius Rōmae sum,
Belisārius!
Pohorie Lazika,
sčervenalo krvou Sasánovcov,
Husrav, ty smrteľná duša,
ja som meč Ríma,
Belisarius!

Perzská armáda rýchlo a takmer bez odporu postupovala, opevnené mestá sa vzdávali, keď posádky utiekli a obyvateľstvo ponechali svojmu osudu. Najhoršie zo všetkého bolo dobytie Antiochie s jej obrovskými pokladmi, ktoré by podľa šáha Husrava zaplatili dve vojny s Byzantskou ríšou. Cisár Justinián I. poslal navyše šáhovi kapitulačný návrh, v ktorom mu sľuboval obrovskú ročnú kontribúciu v zlate. Keď sa vrátil Belisarius do Konštantínopola, prístup sa zmenil a bez toho, že by bol za svoje výkony v Taliansku nejako ocenený, požadovalo sa od neho víťazstvo nad Perziou. To nebolo jednoduché, Belisarius menovaný v roku 541 vrchným veliteľom na východe zistil, že byzantská armáda je kvôli korupcii v dezolátnom stave. Prostriedky na opevňovanie a stavbu vojska sa rozkrádali, v evidencii vojska bolo množstvo mŕtvych duší – neexistujúcich vojakov, na ktorých ich velitelia inkasovali plat. To isté sa týkalo aj koní, ktoré fyzicky neboli prítomné v mobilizačných stajniach. Peniaze na opevňovanie sa rozkrádali na súkromných projektoch, na ktorých sa oháňali lopatou vojaci, ktorí mali namiesto toho cvičiť svoje vojenské remeslo. Belisariovi nezostávalo nič iné, než spoľahnúť sa na svoj elitný pluk, doplnený nováčikmi, dobrovoľníkmi od porazených Vandalov, Gótov a Maurov. Chcel vyraziť do otvorenej bitky v poli a v nej zničiť perzské vojská pri meste Nisbis, Lenže „volavka” sa usídlila príliš blízko pri jeho hradbách a Belisarius musel bojovať skôr o to aby Peržania nezničili tieto vojská pod velením guvernéra Darasu Petra, ktorý v boji stratil svoju vlajku. Straty Peržanov boli vyššie ale výsledkom bitky bola remíza a pokus o návrat Husrava k Nisbisu. Tam nedorazil len kvôli epidémii cholery. Naopak Belisariovi sa vzdala pevnosť Sisauranum. Príležitosť napadnúť Husrava ale ostala nevyužitá pre odpor byzantských generálov. Husrav reorganizoval armádu a namiesto do Sýrie vyrazil na jar roku 542 do Palestíny, jeho konečným cieľom bolo samozrejme mesto Jeruzalem. Belisaria mal odlákať pomocný úder na Hierapolis ale nedal sa oklamať a sústredil svoje vojská pri Karchemiši, v staroveku významnom meste na hraniciach dnešnej Sýrie a Turecka, ktoré sa spomína aj Biblii. Keď tam Peržania dorazili, Belisarius ich oklamal a svoj elitný pluk vydával len za predvoj veľkej a schopnej byzantskej armády. Lesť mu vyšla, Peržania následne ustúpili až za rieku Eufrat. Jeruzalem zachránil Belisarius bez straty jediného vojaka.

Ostáva dodať, že výraz smrteľná duša je v texte piesne výsmechom Husravovi, ktorý používal aj meno Anuširvan – nesmrteľná duša. Možno ešte viac než Belisaria sa ale Husrav zľakol moru, ktorý vypukol v Byzantskej ríši a zasiahol Konštantínopol. Víťazstvo na východnom fronte Belisariovi opäť za týchto okolností nepomohlo.

Urbī ferro flammāque minatus est,
Mementō, Totila, Rōmam antīquam esse,
Sī rēx bonus es tū, nē nēlē rēgīnam nostram,
Gladius Rōmae sum,
Belisārius!
Mesto je ohrozené ohňom a mečom,
pamätaj Totila, aký je Rím starobylý,
ak si skutočným kráľom, nenič našu kráľovnú,
ja som meč Ríma,
Belisarius!

Rozšírila sa falošná správa o smrti cisára Justiniána I. na mor a Belisarius sa vyjadril, že bude podporovať nástupníctvo podľa platných zákonov a pravidiel, čím by z neho paradoxne vylúčil jeho hlavnú ochrankyňu na dvore, kráľovnú Theodoru. Uzmieriť ju nemal kto, väčšinou sa o to postarala jej kamarátka, Belisariova manželka Antonína. Lenže s tou sa v Perzii rozišiel po hádke, kedy mu povedala, že sa zaplietla do sprisahania s Narsesom proti inej skupine sprisahancov, keďže dúfala, že sa takto navzájom zničia. Belisarius bol odsúdený na stratu majetku a rozpustený bol dokonca aj jeho elitný pluk, ktorý Byzantskej ríši obstarával všetky víťazstvá.

Neskôr sa uzmieril s manželkou a prostredníctvom nej aj s kráľovnou Theodorou, inými slovami, situácia v Taliansku bola zúfalá. Generáli menovaní Narsesom tam prišli o všetko, čo Belisarius vybojoval. Cisár dal predvolať omilosteného Belisaria a udelil mu idiotský titul „gróf cisárskych stajní”. Z vlastného vráteného majetku mal financovať výpravu na záchranu Ríma, keďže štát už nemal peniaze ani z koristi od Vandalov a Gótov (hovorí sa ale, že slávny chrám Hagia Sophia bol postavený z africkej koristi, teraz je od roku 2020 opäť mešitou). Belisarius sa neurazil a založil svoj majetok a vrátil sa do Talianska. Nový ostrogótsky kráľ Totila medzitým dokázal dobyť takmer všetko. Ostala Ravenna a obliehaný Rím. Belisarius vyslal zásobovací oddiel pod velením generála Valentina, ktorý do Ríma dorazil po súši a podporil jeho obranu. Sám Belisarius oboplával Taliansko a chcel sa do Ríma dostať po rieke Tiber. To nebolo možné, Totila rieku prehradil a jej ústie strážili veže. Rím napokon padol 17.12.546, obrancovia ho ale dokázali väčšinou tajne opustiť a Ostrogóti začali búrať jeho hradby. Až po páde Ríma zariadila kráľovná Theodora prísun posíl, zásob a peňazí na talianske bojisko.

Belisarius vyzval Totilu aby prestal ničiť Rím a postavil sa byzantskej armáde v poli. Totila to skutočne urobil a vyrazil na opevnený prístav Otranto, kde sa bránil Krvavý Ján. Nechal tam časť armády obliehať mesto a s jadrom vojsk vyrazil do Ravenny, predpokladal, že ak ju dobyje vo vojne zvíťazí. Akonáhle sa hlavne sily Ostrogótov dostatočne vzdialili, Belisarius porazil oddiely strážiace prístup k Rímu z mora a mesto znovu obsadil. Na jar roku 547 tak druhýkrát vo svojom živote dobyl večné mesto, ktorému ostávala už údajne len tisícina z jeho milióna obyvateľov. Začal posilňovať jeho hradby a pripravoval sa na návrat Totilu. Ten sa po neuveriteľných správach skutočne objavil a začal obliehať Rím, ale bol porazený a zdecimovaný brániacim sa Belisariom. Na ďalší postup ale byzantský generál tiež potreboval posily, ktoré nedorazili. Z Dalmácie sa do Talianska vydala armáda Valeriána, ale vpád bulharských a slovanských kmeňov ju vrátil späť.
Belisarius poslal svoju ženu Antonínu za kráľovnou Theodorou, ktorá ale medzitým v Konštantínopole umrela. Nádej na posily tak zanikla a Belisarius bol z velenia odvolaný. V rokoch 549-550 Totila tretíkrát obliehal Rím a nakoniec ho aj dobyl. Justinián striedal veliteľov a nakoniec do Talianska išiel osobne Narses so silnou armádou vystuženou elitným plukom Belisaria. Ten mu dal rady vďaka ktorým porazil Narses Ostrogótov v bitke pri Tagine v júni alebo júli 552. Bitku rozhodol ju útok jeho elitného pluku, ktorý sa na Gótov vrhol s výkrikom „Belisarius!”

V bitke padol kráľ Ostrogótov Totila nahradený Tejom. Následne Narses obsadil Rím. Teja bol porazený v bitke Mons Lactarius neďaleko sopky Vezuv v roku 552 alebo 553 a ako posledný kráľ Ostrogótov v nej tiež padol.
Čo dodať k Nemcom, najväčšie dve lode, ktoré mali počas druhej svetovej vojny v Čiernom mori sa volali Teja a Totila. Potopilo ich pri evakuácii Krymu sovietske letectvo.

Glaciēs Dānuviī sanguine Hunnōrum, rubrae factae sunt,
Vāde, Zabergan, Attila nōn es tū,
Gladius Rōmae sum,
Belisārius!
Ľady Dunaja sa krvou Hunov farbia na červeno,
preč Zabergan, ty nie si žiaden Attila,
ja som meč Ríma,
Belisarius!

V Konštantínopole žil Belisarius v skromnosti, v roku 553 bol vyslancom Justiniána I. na Druhom ekumenickom koncile v Konštantínopole, ktorý riešil problematiku Troch kapitol. Po vojenskej stránke sa s ním nepočítalo, dostal titul „Veliteľa východných armád” ale nemohol vystrčiť päty z Konštantínopola, nieto ešte zapojiť sa do bojov proti Perzii. Takto to šlo až do roku 559, kedy bol povolaný na záchranu samotného Konštantínopola. Ten bol prakticky bez obrany ohrozovaný nájazdom bulharského chána Zabergana a Hunov, ktorí prišli bez odporu až múru Anastázia. Justinián I. si opäť spomenul na starého Belisaria, ktorý skonfiškoval kone mestským hasičom aj na hipodróme a náhodou nájdenými starými lukmi a šípmi vyzbrojil 300 veteránov. K nim sa pochopiteľne pridali cestou nejakí ľudia, ale to platí aj pre Sparťanov pri Termopylách. Na rozdiel od Sparťanov Belisarius nezomrel. Vyšiel barbarom naproti a na lesnej ceste ich napadol z dvoch strán. Tí, ktorým sa podarilo ujsť vystrašili chána Zabergana tým, že na nich mali zaútočiť duchovia mŕtvych s planúcimi očami. Belisarius potom Zabergana vytlačil až za zamrznutý Dunaj. Do Konštantínopola sa Belisarius vrátil s veľkou armádou dobrovoľníkov a prerušil tým prípravy cisára Justiniána na útek po mori a nakladanie jeho lodí pokladmi a osobným majetkom. Triumfálny vstup do mesta ho pobúril ešte viac než predchádzajúce víťazstvá Belisaria a požiadal ho, aby „vrátil tyče” (z oplotenia jeho súkromného parku”.) O šesť rokov neskôr bol Belisarius opäť obvinený zo sprisahania a na svoju obhajobu uviedol štyri dôkazy: Gelimera, Vitiga, Husrava a Zabergana. To nestačilo, bol odsúdený ale nie popravený. Stratil všetok majetok aj tituly, a bol oslepený žeravými ihlami. Potom bol vyhodený ako slepý žobrák za mestské hradby. Tam ho ale hneď spoznali a vznikol spontánny protest, na ktorom sa zúčastnilo 40 000 ľudí. Justinián I. pochopiteľne zaradil spiatočku a vrátil Belisariovi tituly a majetok. Jeho obraz slepého žobráka bol používaný umelcami ako alegória na nespravodlivosť. Objavil sa napríklad na obraze dvorného maliara cisára Napoleona I. J.A.Davida alebo v opere Belisario najvýznamnejšieho spolu s Verdim talianskeho skladateľa Gaetana Donizettiho. Rusi dnes považujú Moskvu za tretí Rím, nech si preložia do ruštiny skladbu Farya Farajiho a hľadajú odpoveď na problémy dneška.

MK

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame