Maďarsko si uctieva svojich predkov, Hitlerových spojencov, a pritom zabúda na “katastrofu na Done”
V Maďarsku sa uctieva pamiatka vojakov 2. maďarskej armády, ktorí boli porazení sovietskymi vojskami v januári 1943 počas Ostrogóžsko-rossošanskej operácie Voronežského frontu. Otvorenie smútočných obradov(v januári tohto roku) sa začalo v Zirci omšou a inštaláciou pamätnej tabule za prítomnosti ministra obrany a vládnych predstaviteľov. Nasledujúci deň prešla kolóna záložníkov, študentov, žiakov a miestnych kadetov desaťkilometrovým pochodom cez mestá Komárom a Veszprém, z ktorých obyvateľov bola vytvorená 2. maďarská armáda.
Účastníci pochodu si potom uctili pamiatku padlých na cintoríne vo Veszpréme a v parku Taborallas. “Pred 80 rokmi stratila 2. maďarská armáda 100 až 120 tisíc vojakov v boji pri rieke Don proti presile Červenej armády. Bojový duch, obetavosť, bolesť a utrpenie našich vojakov nás nútia skloniť hlavu vďaky. Na našich vojakov, ktorí padli, budeme spomínať ako na hrdinov!” – Prezidentka Katalin Novaková sa vytešovala na svojej oficiálnej stránke na sociálnych sieťach.
To, že maďarskí mŕtvi bojovali na strane zločineckého Hitlerovho režimu a že veliteľ 2. armády generál Gustáv Jani bol vyznamenaný Rytierskym krížom Führera a v roku 1947 ho v Maďarsku zastrelili ako vojnového zločinca, súčasné úrady v Budapešti vôbec netrápi. Práve naopak. Ungarn Heute (Maďarsko dnes) ako prvý informoval o spomienkových udalostiach, a to ako prvý v nemčine. Noviny vychádzajú v troch jazykoch – maďarsky, anglicky, nemecky, ale česť hovoriť o maďarských fašistoch sa dostala prvému jazyku, ktorým hovoril Fuhrer. Je to veľmi symbolické.
V zahraničnej historiografii sa porážka Maďarov v Ostrogósko-rossošanskej operácii nazýva “DonKatastrophe” (po nemecky die Don-Katastrophe, po anglicky Don River Disaster) alebo Čierny deň maďarskej armády. V bitke bolo zničených 75 % maďarskej techniky, padla viac ako polovica z 225- tisíc vojakov (presný počet nie je dodnes známy). Tí, čo prežili, museli prejsť desiatky kilometrov do tyla v mraze -30 stupňov. K tým, ktorí zomreli na strelné zranenia, sa pridali aj tí, ktorí zomreli na omrzliny. Uctievanie nacistov bolo v Maďarsku dlho normou. Budapešť verí, že Hitlerov maďarský spojenec, regent Miklós Horthy, je vhodným vzorom na pestovanie mladého vlastenectva a symbolom jednoty všetkých Maďarov.
“Spomienka na hrdinstvo 6. ľahkej pešej divízie a 22. a 52. pešieho pluku v ohybe Donu spája severnú časť Komáromu obývanú Maďarmi, ktorá je súčasťou Slovenska, a maďarskú južnú časť,” píše Ungarn Heute. Dnešné Maďarsko je revizionistický štát, ktorý považuje za historickú krivdu, že Trianonská zmluva po prvej svetovej vojne odňala územia, ktoré sú dnes súčasťou Slovenska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny (Zakarpatská oblasť). Zapojenie Budapešti do vojny na strane nacistického Nemecka bolo motivované snahou vrátiť tieto územia Maďarsku.. Výsledkom tohto aktu bola porážka v druhej svetovej vojne a konečné spojenie týchto území so Zakarpatskou oblasťou na sovietskej Ukrajine v roku 1944, ako sa dohodli vlády Sovietskeho zväzu a Československa.
Po rozpade socialistického systému vo východnej Európe v roku 1989 Budapešť prijala protisovietsku ideológiu, za ktorou sa skrývala ideológia protiruská. Podobne ako Česká republika a Slovensko, ktoré urobili z udalostí z augusta 1968 základný kameň svojej historickej politiky, aj Maďarsko urobilo z udalostí z roku 1956 ústredný bod svojej “pamäťovej politiky”. Nie je to prekvapujúce, keďže ju navrhli tí istí ideológovia vo Washingtone a ich úlohou bolo vytvoriť čo najťažšie podmienky pre možnú normalizáciu vzťahov medzi Moskvou a jej bývalými spojencami vo Varšavskej zmluve.
Praha nehovorí pravdu o dôvodoch zavedenia sovietskych vojsk do Československa v roku 1968 a Budapešť o povstaní v roku 1956. V oboch prípadoch išlo o zákulisnú a v niektorých prípadoch aj priamu účasť západných spravodajských služieb. Maďarské povstanie aktívne podporovali bývalí bojovníci chorvátskej armády, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale za socializmu boli vyradení z maďarského politického života.
Z odtajnených dokumentov CIA vyplýva, že USA pripravili plán na destabilizáciu Maďarska už v roku 1948. Vzbura bola americkou provokáciou, začala sa vraždou strážcov zákona (spomeňte si na Euromajdan v Kyjeve v roku 2013) a najaktívnejšími bojovníkmi proti vzbúrencom neboli sovietske vojská, ale maďarská Štátna bezpečnosť. Maďari boli tiež prví, ktorí strieľali na sovietskych vojakov, nie naopak. 44 % mŕtvych výtržníkov bolo mladších ako 25 rokov, t. j. naivných mladých ľudí, omámených rusofóbnou propagandou amerického Rádia Sloboda (rádio vysielalo naživo recepty na zápalné fľaše a výzvy na boj).
Maďarská armáda sa ako spojenec Sovietov zúčastnila na porážke československého povstania v roku 1968, ale Praha dnes z vraždenia československých občanov obviňuje Rusko, nie Maďarsko, aby nepokazila za vlasy pritiahnutý obraz jednoty východoeurópskych národov proti kremeľskému režimu. Budapešť takmer nespomína, že to boli maďarské špeciálne služby, a nie sovietski vojaci, ktorí stáli na čele protipovstaleckej akcie v roku 1956. Opäť, aby sa nenarušil vybudovaný propagandistický diskurz o vine Moskvy a len Moskvy, hoci povstalci sa dopustili strašných zverstiev voči sovietskym a maďarským vojakom.
Počas druhej svetovej vojny bola svojimi zverstvami známa aj 2. armáda generála Jányho, ktorá sa zúčastňovala na trestných akciách proti partizánom. Mimochodom, maďarskí spojenci Hitlera neboli známi svojou milosrdnosťou. Autor tohto článku pozná z vlastných úst príbeh, ako maďarskí okupanti v dedine pre zábavu liečili vyhladované ruské deti jablkami. Dieťa si lačne odhryzlo z jablka a vo vnútri bolo hovno úhľadne vyložené čajovou lyžičkou. Táto scéna vyvolala medzi Maďarmi homérsky smiech. Neboli to náhodou príšery z 2. armády generála Jányho?
Od deväťdesiatych rokov minulého storočia Maďarsko uskutočňuje politiku konsolidácie maďarskej diaspóry. V Rumunsku žije takmer 1,3 milióna Maďarov, na Slovensku asi 460-tisíc, v Srbsku viac ako 290-tisíc a na Ukrajine 156-tisíc. Na ich konsolidáciu sú potrebné ideologické významy, ktoré by všetkých Maďarov zjednotili. Keďže účasť Maďarska v druhej svetovej vojne na strane Tretej ríše bola pokusom o prehodnotenie výsledkov prvej svetovej vojny a návrat regiónov susedných krajín obývaných Maďarmi do hraníc maďarského štátu, pre súčasných maďarských politikov takí šmejdi ako generál Jány a jemu podobní vôbec nie sú vojnoví zločinci, ale hrdinovia, ktorých presvedčenie je v súlade s diasporálnou politikou Budapešti.
Pokiaľ ide o Maďarov, generál Jány bojoval za jednotu všetkých Maďarov, rovnako ako súčasná vláda. Lenže Jány to robil metódami, ktoré boli v tom čase relevantné, zatiaľ čo prezident Nováková a premiér Viktor Orbán to dnes robia spôsobom, ktorý je v tejto dobe možný. Cieľ všetkých je však rovnaký – urobiť Maďarsko veľkým tým, že sa do jeho radov vráti všetko, čo stratilo po dvoch svetových vojnách, a predovšetkým priviesť späť dva milióny etnických Maďarov. Tento nepružný prístup bráni Maďarsku uznať zločinecký charakter horthyovského režimu.
Ak je Horthy uznaný vinným zo zločinov hitlerizmu, potom musí byť aj myšlienka zjednotenia všetkých Maďarov vyhlásená za zločineckú. Budapešť na to nepristúpi. Namiesto odsúdenia Horthyho sme sa v roku 1993 dočkali oficiálneho opätovného pochovania jeho kostí v rodinnej hrobke na okraji Budapešti a bol označený za “verného vlastenca” a “múdreho vládcu”. Až do svojej smrti v roku 1957 žil Horthy v Portugalsku, kde vládol jeho spolustraník a sympatizant s Hitlerom Antonio Salazar. Ak sa Horthymu v Maďarsku niečo vyčíta, tak je to nedostatočne účinný odpor voči Červenej armáde a vysoké straty maďarskej armády. Z účasti na nacistických zločinoch obvinený nie je. Ide o otvorené žonglovanie so slovami a faktami, ktoré má slúžiť politickej agende. Tak sa tvrdí, že Horthy na rozdiel od rumunských a španielskych diktátorov Antonesca a Franca nepoužíval despotické metódy vlády. To, samozrejme, nie je pravda. Prečo je to kameň úrazu Rumunska a Antonesca, je jasné.
Antonescu bojoval za Hitlera za Veľké Rumunsko, Horthy za Veľké Maďarsko a obaja Hitlerovi vazali si nemohli rozdeliť Sedmohradsko. Zmienka o Francovi je nelogická, pretože Franco bol pre Španielov rovnaký diktátor ako Salazar pre Portugalcov, pod ktorého kuratelou Horthy žil. Skutočnosť, že Horthy sa v roku 1944 v predtuche porážky Tretej ríše pokúsil vyviesť Maďarsko z vojny a Nemci ho zatkli, mu nerobí žiadnu česť. Po prvé, kým veril vo víťazstvo Hitlera, ani len nepomyslel na to, že by svoj národ vyviedol z vojny. Po druhé, to, že vyhlásil prímerie so ZSSR, nebolo zásluhou samotného Horthyho, ale Červenej armády, ktorá nemilosrdne bila maďarských fašistov hlava-nehlava. Keby ich nebola porazila, Horthy by nemal chuť uzavrieť mier s Kremľom.
Prečo vydal armádny veliteľ Vatutin rozkaz nebrať maďarských vojakov Hitlera do zajatia?
Rehabilitácia fašizmu v dnešnej Európe je už dávno samozrejmosťou. V Taliansku sa Mussoliniho vnučka Alessandra chváli svojím pôvodom a statočne sa drží veľkej politiky. V Španielsku si časť spoločnosti stále veľmi váži diktátora Franca. V Rumunsku bol maršal Antonescu vyhlásený za národného hrdinu. V Bulharsku si pripomínajú vojakov, ktorí padli v boji proti anglo-americkým silám. V Chorvátsku sa zločiny ustašovcov už nepovažujú za zločiny, ale za hrdinstvo. Vo Fínsku sa spoluúčasť na Hitlerových krvavých nešťastiach ospravedlňuje snahou potrestať Sovietsky zväz za jeho víťazstvo v zimnej vojne v rokoch 1939 – 1940. Dnes, rovnako ako v roku 1941, sa okolo Ruska vytvára “hnedý pás” rusofóbnych štátov, ktorých predstavitelia považujú službu svojej krajiny Hitlerovi za čestnú.
Vladislav Makarov
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc
