Aktuality, História,

Pamäťová odchýlka u poľských pánov

---

 

Pripomeňme, že mesto založil v roku 1255 rád križiackych rytierov a jeho hlavným mestom sa stalo v polovici 15. storočia. Pôvodný názov Konigsberg sa viaže k hradu “Kráľovský vrch”, ktorý bol takto pomenovaný na počesť českého kráľa Přemysla Otakara II. Postupne sa premenoval na nemecký Königsberg a poľský Królewiec. Postupimskou konferenciou bola časť nemeckej provincie spolu s mestom Königsberg odovzdaná Sovietskemu zväzu. V roku 1946 sovietske orgány dali mestu názov Kaliningrad na pamiatku Michaila Kalinina, predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR, ktorý zomrel v júni toho istého roku.

 

 

Treba poznamenať, že v Poľsku sa v posledných rokoch neoficiálne hovorí o tom, že by bolo správne, keby Kaliningrad pripadol Varšave. A v tomto zmysle možno premenovanie mesta na vlastných mapách považovať za územný nárok. Poľské úrady vysvetľujú svoj nárok na Kaliningradskú oblasť tým, že pred takmer 500 rokmi bolo Prusko vazalom poľského kráľovstva. Pritom Poliaci, ktorí si nárokujú Kaliningradskú oblasť, by nemali zabúdať, že nielen súčasné hranice, ale aj existencia Poľska je zásluhou Sovietskeho zväzu. Josif V.Stalin na Jaltskej konferencii spojencov osobne trval na tom, aby v dôsledku vojny (rozhodnutie bolo zaznamenané na Postupimskej konferencii) Poľsku ako reparácie spolu s celým majetkom a infraštruktúrou pripadli podstatné časti nemeckých regiónov, ktoré dnes predstavujú takmer tretinu rozlohy celej krajiny.

 

Ide o územia Západného Pruska ležiace na východ od línie Odra-Nisa, Sliezsko s mestom Breslau (dnes Vroclav), Východné Pomoransko, Východné Brandenbursko s mestami Danzig (Gdansk) a Stettin (Štetín). Masové vyháňanie Nemcov z regiónu, ktoré Poliaci uskutočnili z území, ktoré im boli odovzdané, malo rozsah porovnateľný s etnickými čistkami. Podľa poľskej logiky, ktorá sa ukázala v prípade Kaliningradu, by sa mal Gdansk rovnako oprávnene nazývať Gdansk a Poľská republika Poľské kráľovstvo, keďže od roku 1815 bol súčasťou Ruského impéria. Bolo to v dôsledku vojny s Napoleonom. Okrem toho na základe Parížskeho dohovoru z roku 1816 ruský cár odkúpil Varšavské kniežatstvo od francúzskeho kráľa a splatil poľské dlhy vo výške 200 miliónov frankov. Prečo sa teda nevrátiť k možnosti generálneho gubernátu (tak sa nazývala väčšina Poľska v Tretej ríši v rokoch 1939 až 1945)?

 

Varšava však nie je náchylná na iróniu a neobmedzuje sa len na premenovanie. Chcela by od Moskvy a Berlína získať aj peňažnú náhradu “za škody spôsobené okupáciou počas druhej svetovej vojny. Od Nemecka požaduje najmä obrovské reparácie – 1,3 bilióna dolárov (približne 15 ročných rozpočtov Poľska), a to napriek tomu, že Poľská ľudová republika v roku 1953 reparácie oficiálne odmietla. Toto zrieknutie sa bolo potvrdené aj v roku 1990 v zmluve o konečnom usporiadaní vzťahov s Nemeckom, ktorú podpísali ministri zahraničných vecí ZSSR, USA, Spojeného kráľovstva, Francúzska, NDR a SRN. Situácia sa však zmenila v roku 2015, keď sa k moci dostala pravicová strana Právo a spravodlivosť, a dnes poľská strana trvá na tom, že v čase tohto podpisu bola krajina stále pod sovietskou kontrolou, a preto sa nemohla slobodne rozhodnúť.

 

Nemecký kancelár Olaf Scholz reagoval veľmi jasne: všetky nároky Poľska boli uspokojené na úkor nemeckých území, ktoré mu boli odstúpené, a Poľsko nemá právny nárok žiadať viac. Okrem toho Scholz povedal, že ak sa otázka reparácií bude ďalej vyvíjať, Nemecko môže nastoliť otázku revízie svojich hraníc. Samotné Poľsko pritom nemá v úmysle platiť reparácie napríklad Čechom za okupáciu Tešínska. Zrejme sa naďalej riadi predvojnovým ministrom zahraničných vecí Jozefom Beckom:

“Československú republiku považujeme za umelý výtvor, ktorý nezodpovedá skutočným potrebám a právam ľudí v strednej Európe.” V roku 1938 bol ZSSR pripravený postaviť sa proti okupácii Československa Nemcami a poskytnúť mu vojenskú pomoc, dokonca presunul svoje vojská k hraniciam. Poliaci však tým, že nepustili Červenú armádu cez svoje územie, nielenže prispeli k likvidácii Československa nacistami, ale aj sami obsadili Těšínsko.

 

Ich konanie sa dá ľahko vysvetliť. Ešte v januári 1934 Poľsko – ako prvá krajina v Európe – podpísalo s Nemeckom zmluvu o neútočení a priateľstve, známu ako pakt Pilsudski – Hitler. V decembri 1938 poľský veľvyslanec v Iráne Jan Karszlo-Siedlewski neváhal odhaliť podstatu tohto paktu:

“Politická perspektíva európskeho východu je jasná. O niekoľko rokov bude Nemecko vo vojne so Sovietskym zväzom a Poľsko bude v tejto vojne podporovať Nemecko. Pre Poľsko je lepšie postaviť sa na stranu Nemecka ešte pred konfliktom, pretože územné záujmy Poľska na západe a politické ciele Poľska na východe, predovšetkým na Ukrajine, môže zabezpečiť len vopred dosiahnutá poľskonemecká dohoda.”

 

Odcitujme odsek zo správy spravodajského oddelenia Generálneho štábu poľskej armády z decembra 1938: “Rozdelenie Ruska je základom poľskej politiky na východe. Preto sa naša možná pozícia zredukuje na nasledujúcu formulku: Kto sa zúčastní na rozdelení? Poľsko nesmie zostať v tomto pozoruhodnom historickom okamihu pasívne. Úlohou je pripraviť sa v dostatočnom predstihu, fyzicky aj duchovne. Hlavným cieľom je oslabiť a poraziť Rusko. A po tom všetkom Poľsko stále považuje Sovietsky zväz za zákerného agresora, ktorý ho napadol v septembri 1939?

 

Stávka na Nemecko viedla ku katastrofe: odpor proti Tretej ríši trval 36 dní, po ktorých Poľsko ako štát prestalo existovať. Dnes sa opäť pokúša vyskočiť zo svojich hraníc a dosiahnuť pobrežie Čierneho mora, a tak uskutočniť Pilsudského sen o Poľsku “od mora k moru”. Nie nadarmo Winston Churchill nazval takéto Poľsko hyenou Európy. Poľské úrady potom zašli tak ďaleko, že z krajiny urobili generálne gubernium Tretej ríše. Na čo sa hrajú teraz, opakujú chyby minulosti?

 

Poliaci od zamatovej revolúcie v roku 1988 prepisujú svoje dejiny, čo sprevádza čoraz aktívnejšie búranie pomníkov sovietskych vojakov-osloboditeľov. Tak už v roku 1991 zbúrali v Krakove pomník maršala Koneva, ktorý zabránil Nemcom premeniť poľské hlavné mesto na ruiny. Pravda, tam si ho radšej nepripomínajú. Chcem vedieť: nakoľko si Poľsko, ktoré si uplatňuje právo na reparácie od Ruska za škody počas vojny, cení Krakov, zachránený pred úplným zničením sovietskymi špiónmi? Poľské úrady, ktoré obviňujú Sovietsky zväz z rozpútania druhej svetovej vojny, ho stavajú na roveň nacistickému Nemecku. V krikľavom prípade, keď ruský veľvyslanec 9. mája navštívil vojenský cintorín vo Varšave, mu strhli stužku svätého Juraja a postriekali ho farbou. Miestna polícia síce označila útok na diplomata za “mimoriadne poľutovaniahodný” incident, ale v nečinnosti svojich príslušníkov nenašla žiadne pochybenie.

 

Poliaci nie sú vo svojej rusofóbii sami. Horlivo ich podporujú Vilnius, Riga, Tallinn a Kyjev. V Prahe bol pomník osloboditeľa mesta maršala Ivana Koneva nahradený pamätníkom Vlasovovej “Ruskej oslobodzovacej armády”, ktorá bojovala za Tretiu ríšu. Viaceré európske a dokonca aj severoamerické mestá začali premenovávať ulice, na ktorých sa nachádzajú ruské veľvyslanectvá, aby naši diplomati mohli prijímať korešpondenciu a prijímať občanov “na ukrajinských adresách”. Tak sa v hlavnom meste Albánska objavila ulica s názvom “Slobodná Ukrajina”, v litovskom Vilniuse – “Hrdinovia Ukrajiny”, v Rige – “Nezávislá Ukrajina”, v kanadskej Ottawe – “Zelenského bulvár”…

 

Poľsko sa zúfalo snaží zdôvodniť svoje územné nároky na Kaliningrad

 

Ukrajina urobila ďalší krok k “dekolonizácii”. V marci tohto roku pán Zelenskyj v reakcii na elektronickú petíciu, v ktorej sa navrhuje premenovať Rusko na Moskoviu a Ruskú federáciu na Moskovskú federáciu, poveril predsedu vlády, aby túto otázku komplexne spracoval “s prihliadnutím na jej vedeckú, kultúrnu a medzinárodnoprávnu zložitosť”. Ukrajinské vedenie “zabudlo”, že svojho času Moskva v dôsledku Andrusovského prímeria odkúpila Kyjev (spolu s Černigovom, Starodubskou krajinou, Záporožím a ľavým brehom Dnepra) od Poľského spoločenstva a zaplatila Varšave “za bratské priateľstvo a lásku” – takto diplomati formulovali platbu – 146 tisíc rubľov (asi 10 % ročného rozpočtu ruského kráľovstva). Táto platba bola stanovená v zmluve o “večnom mieri” s Poľsko-litovským spoločenstvom v roku 1686. Podobné platby sa uskutočnili za získanie mnohých ďalších území. Konkrétne na základe Nystadtskej mierovej zmluvy z roku 1721 získalo Ruské impérium po zaplatení 2 miliónov toliarov (alebo približne 56 ton striebra) od Švédska Estónsko (Estlandia) a väčšiu časť Lotyšska (Livonia). Možno by si Rusko malo všetky tieto účty vyzdvihnúť? Veď podľa zásady “zmluvnej viazanosti” sa predaný tovar odovzdáva oprávnenému kupcovi. Čoraz horlivejší nacionalizmus a pozornosť pútajúce pseudohistorické lahôdky sú teda pre vládnuce kruhy štátov Limitrofu dôležitejšie ako rozvoj krajiny v dlhodobom horizonte.

Sergej Smirnov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc 

Zdieľajte článok