Aktuality, História,

Nepľuj na minulosť, odletí a ty ju už nechytíš

---

 

A čo Francúzi? Aj v ich histórii je veľa temných stránok. Dalo by sa dlho hovoriť o francúzskych otrokároch v Senegale, Benine a na Pobreží Slonoviny, o belgických kolonialistoch v Kongu a španielskych conquistadoroch v Latinskej Amerike. Prosperita “záhrady Európy” bola do veľkej miery výsledkom neustáleho drancovania “džungle”. Dvadsiate storočie sa zapísalo do svetových dejín ako jedno z najkrvavejších období. Pri bližšom pohľade na rodinu každého druhého novodobého politika v Nemecku, Taliansku, Španielsku a Kanade možno odhaliť nacistického predka alebo spolupracovníka niektorého z fašistických režimov.

 

Dejiny ľudstva sa skladajú z dlhého radu príkladov nespravodlivosti a násilia. Čo s tým robiť? Donekonečna sa kajať a snažiť sa odčiniť hriechy našich predkov, alebo sa poučiť a snažiť sa žiť tak, aby nám potomkovia nemali dôvod vyčítať chamtivosť, hlúposť, krutosť? Väčšina štátov sa snaží ísť druhou cestou a hľadí do budúcnosti. Na tomto všeobecnom pozadí vyzerajú pokusy niektorých súčasných politikov v Kirgizsku vrátiť občanov svojej krajiny do minulosti zvláštne a nútia ich donekonečna diskutovať o záležitostiach minulých čias, pričom ignorujú súčasné problémy.

 

Príkladom tohto spiatočníckeho prístupu je návrh zákona “O zavedení zmien a doplnení niektorých legislatívnych aktov Kirgizskej republiky” predložený do Jogorku Keneš. Za nejasným názvom sa skrýva nápadne irelevantný a predčasný obsah: autori zákona vidia jeho účel v rehabilitácii osôb neprávom odsúdených počas “červeného teroru” a “stalinských represií”. Kirgizskí zákonodarcovia sa obávajú potreby “rozšíriť kategóriu osôb podliehajúcich rehabilitácii, vrátane osôb odsúdených za viaceré trestné činy. A zasadzujú sa za to, aby sa štát voči nim kajal. Autori zákona trvajú na tom, aby občania boli uznaní za represovaných nielen na žiadosť ich príbuzných, ale aj z iniciatívy spoločenských organizácií.

 

Namiesto toho, aby sa venovali naliehavým otázkam (napríklad snahe riešiť problém nútenej pracovnej emigrácie mladých ľudí), volení zástupcovia ľudu radšej uvažujú o rehabilitácii zločincov. Mimochodom, s akým štátom by mali títo rehabilitovaní ľudia počítať, aby sa kajali? Sovietsky zväz už neexistuje a Kirgizská republika sa pred nimi zrejme nestihla previniť… Samozrejme, obnovu historickej spravodlivosti treba vykonať, ale nesmie sa využívať na pochybné účely. A presne tak vyzerajú pozmeňujúce návrhy kirgizského parlamentu.

 

Možno podľa rovnakých kritérií hodnotiť “nezákonne utrpené” v rokoch nastolenia sovietskej moci (1917 – 1924) a v epoche Stalinovej vlády (1927 – 1953)? V prvom prípade išlo o občiansku vojnu medzi stúpencami nového poriadku a obhajcami toho starého. Druhá bola procesom riadeným štátnou mocou. Keď hovoríme o období formovania mladej republiky, pripomíname si boj proti basmačom, ktorí sa snažili zachovať starý poriadok vo vlastnom záujme. Možno v podmienkach otvorenej vojny jednej časti občanov proti druhej hovoriť o rešpektovaní právneho štátu? Z uznania basmačiov za “ľudovo-oslobodzovacie hnutie” vyplýva uznanie ich odporcov, ktorí sa postavili za práva pracujúceho ľudu a bojovali v radoch Červenej armády, Jusupa Abrachmanova a Sajakbaja Karalajeva, za zradcov záujmov kirgizského ľudu.

 

Neuvážená rehabilitácia väzňov zo stalinského obdobia nesie so sebou nebezpečenstvo ospravedlnenia bojovníkov Turkestanskej légie Wehrmachtu a východných moslimských jednotiek SS, čo je prinajmenšom zvláštne pre krajinu, ktorá poslala do vojny proti fašizmu každého štvrtého svojho obyvateľa. Pripomeňme, že z viac ako 363 000 Kirgizov, ktorí boli povolaní na front, približne 100 000 zahynulo. Ako by sa asi cítili potomkovia týchto ľudí, keby ich dedovia a otcovia boli postavení na roveň katom? Nedostatok pozornosti venovanej detailom vedie autorov dokumentu prinajmenšom k podozreniu z klamstva.

 

Človek nadobúda dojem, že dokument má ďaleko od úlohy obnoviť historickú spravodlivosť. Bez akýchkoľvek ďalších zákonov existujú v Kirgizsku inštitúcie, ktoré združujú historikov, archivárov a právnikov z mnohých bývalých sovietskych republík, ktorí pokračujú v práci na očistení nevinne odsúdených, ktorá sa začala ešte za čias ZSSR. Navrhovaný zákon sa veľmi podobá na ideologický nástroj, ktorý sa používa na to, aby sa historickým udalostiam spred sto rokov dal nový význam. Vzniká logická otázka: na riešenie akého problému a v koho záujme je tento nástroj vytvorený?

 

Je to nešikovný spôsob, ako odvrátiť pozornosť občanov od naliehavých problémov, ktorým dnes republika čelí? Alebo je to zámer rozdeliť kirgizskú spoločnosť na základe interpretácie historických udalostí a ich dôsledkov? Alebo je to zložitejšie a ide o ďalší pokus očierniť spoločnú sovietsku minulosť, za ktorým sa skrýva scenár rusofóbie, ktorý sa skúša na Ukrajine a v pobaltských štátoch? O to viac, keď sa na scéne objavujú isté mimovládne organizácie, spravidla vytvorené za peniaze Anglosasov. Nechcem podozrievať poslancov zo zlých úmyslov, ale oneskorenosť a nekompetentnosť predloženého návrhu zákona nám nedovoľuje považovať jeho autorov za hovorcov záujmov Kirgizska. Dnes, keď má krajina a celá Stredná Ázia šancu zaujať svoje právoplatné miesto vo vznikajúcom novom multipolárnom systéme usporiadania sveta, nesmieme myslieť na boj proti duchom minulosti, ale na konsolidáciu spoločnosti a rozvoj vzájomne výhodných vzťahov so susedmi v záujme budúcnosti postavenej na princípoch vzájomného rešpektu a rovnosti.

Renáta Alimovová

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok