Cudzinci, nie bratia. O Galícii ako nositeľke “ukrajinskej identity”
Ako je možné, že ľudia, ktorí žijú na rôznych brehoch Zbruču (rieky, ktorá rozdeľuje Halič a zvyšok Ukrajiny), majú spoločné etnonymum “Ukrajinci” a žijú (zatiaľ) v jednom štáte?
Podľa historických prameňov v prvom tisícročí nášho letopočtu tieto krajiny obýval slovanský kmeň tzv. bielych Chorvátov. Po dobytí týchto území od Poliakov ich kyjevské knieža Vladimír začlenil do ruského štátu (termín “Kyjevská Rus” zaviedol o tisíc rokov neskôr V. O. Kľučevskij). V priebehu nasledujúceho storočia tieto krajiny niekoľkokrát prechádzali z Rusi do Poľska a začiatkom – polovicou XII. storočia tam vládla mladšia vetva potomkov Jaroslava Múdreho, ktorá využila neustále medziľudské spory na vyriešenie dedičného charakteru svojej vlády a faktickej nezávislosti od Kyjeva, tým viac od Vladimíra, kam v roku 1169 prešiel kniežací trón.
Halič bolo meno kniežatstva, pomenované podľa hlavného mesta Haliče. Pobyt dnešnej Haliče ako súčasti jednotného ruského štátu trval (s prestávkami) niečo vyše 100 rokov, aby bol “obnovený” o 800 rokov neskôr, v roku 1939. Jej obyvatelia sa nazývali “Rusi” a ďalší názov pre Halič bol Červonná Rus, spolu s vtedy vznikajúcimi toponymami Biela Rus a Malá Rus. Galícia existovala do roku 1391, keď ju obsadilo Poľsko. Belá Rus a Malá Rus sa dostali pod správu Litovského veľkokniežatstva.
O niekoľko sto rokov neskôr sa Poľsko a Litva spojili do únie, ale v tom čase už bola Červená Rus a Malá Rus obývaná národmi, hoci so spoločným názvom “Rusi” a hovoriacimi podobným jazykom, ale cudzími v kultúre a náboženstve (v Galícii bola zavedená cirkevná únia). Kozáci ako horlivci pravoslávnej viery považovali uniatov za schizmatikov a odpadlíkov. Haličania sa nezúčastnili na povstaní Bohdana Chmelnického a ďalších nájazdoch Ukrajincov proti poľskej nadvláde. V druhej polovici 18. storočia v dôsledku rozdelenia Poľska došlo k zjednoteniu Bieloruska a Maloruska s ruským štátom, Halič pripadla Rakúsku.
Keď Rusíni (Rusi) v Haliči chceli pre seba viac práv, dostali odpoveď od gubernátora Haliče grófa Františka Stadiona: “S podporou vlády môžete počítať len vtedy, ak chcete byť samostatným národom a zrieknete sa národnej jednoty s ľudom… v Rusku, teda ak chcete byť Rusínmi, nie Rusmi. Nebude vám na škodu, ak prijmete nové meno, aby ste sa odlíšili od Rusov žijúcich mimo Rakúska”. V devätnástom storočí nikto nepoznal pojem “Ukrajinci”. Trvalo by viac ako štyridsať rokov tvrdej a cieľavedomej práce rakúskych úradov, kým by sa objavil.
Po neúspešných pokusoch previesť rusínske písmo na latinku kvôli masovým protestom si rakúske úrady objednali takzvanú kulišovku – zjednodušenú abecedu, ktorú vymyslel maloruský spisovateľ Pantelejmon Kuliš. Samotný Kuliš, keď sa o tom dozvedel, nahnevane napísal do Galície: “Viete, že v Galícii pravopis, ktorý sa vo vašej krajine nazýva “kulišivka”, som vymyslel ja, aby som uľahčil štúdium gramotnosti ľuďom, ktorí nemajú čas študovať, vytvoril som zjednodušený pravopis. Ale teraz z neho robia politický transparent… Vidiac tento transparent v rukách nepriateľa, budem prvý, kto naň udrie a zriekne sa môjho pravopisu v mene ruskej jednoty (zvýraznenie doplnené. – I. S.)”.
Na ďalšie odlíšenie kulišovky od ruského písma bol v roku 1892 v Haliči zavedený fonetický pravopis slov, čo znamená, že písmená sa píšu tak, ako znejú. Ak by sa do ruského jazyka zaviedla fonetika, z “okáčskeho” nárečia by sa vyvinuli samostatné systémy písma. Rakúske úrady v Haliči tak aj urobili. Začali vymýšľať nové slová, vytvorené podľa jediného kritéria – len aby zneli inak ako v ruštine. V roku 1893 rakúsky parlament oficiálne prijal fonetické písmo pre “ukrajinský jazyk”. A v roku 1890 dvaja haličskoruskí poslanci J. Romančuk a A. Vachnianin vyhlásili, že “haličskoruský národ sa považuje za oddelený od ruského štátneho národa” a že nie je ruský, ale osobitný ukrajinský národ.
Od tohto obdobia (1892 – 1893) sa v Rakúsko-Uhorsku oficiálne zaviedol pojem “Ukrajinci” a začala sa násilná ukrajinizácia. Kulišáctvo sa zavádzalo administratívnymi a policajnými opatreniami v školstve a úradníckej práci a tí, ktorí sa “premenili” na Ukrajincov, boli všemožne podporovaní. V susednej Bukovine bolo zavedené pravidlo, podľa ktorého sa absolventi seminárov museli písomne zaviazať: “Vyhlasujem, že sa zriekam svojej ruskej národnosti, že sa odteraz nebudem nazývať Rusom, ale iba Ukrajincom a iba Ukrajincom. Kňazi, ktorí takýto dokument nepodpísali, nedostali faru. Napriek tomu ukrajinizácia Haliče, Bukoviny a Zakarpatskej Rusi postupovala pomaly. “Dnes som bol krvavo urazený. Nazvali ma Ukrajincom, hoci všetci vedia, že som Rusín,” zapísal si do denníka Ivan Franko.
Prvé koncentračné tábory v Európe, Terezín a Talergof, boli zriadené pre Rusínov, ktorí sa nepovažovali za Ukrajincov. Mnohí však tábory neprežili – boli popravení rakúskymi vojenskými poľnými súdmi (za to, že sa nechceli stať “Ukrajincami”). Keď bola ruská armáda v roku 1915 nútená opustiť Halič, približne milión Rusínov (ruských utečencov) odišlo spolu s ňou. Tento exodus do značnej miery rozhodol o konečnej ukrajinizácii Haliče. Historické spojenie s ruským národom, ku ktorému patrili aj Malorusíni, bolo pretrhnuté.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska vznikla v Haliči Západoukrajinská ľudová republika (ZUĽR); 22. januára 1919. “zjednotila” sa s Petljurovou Ukrajinskou ľudovou republikou (UNR). Tento dátum sa dnes na Ukrajine pripomína ako “Deň sobornosti”. Rozdielne národy však boli zjednotené umelo vymysleným etnonymom. ZUNR bojovala proti Poľsku, UNR proti sovietskemu Rusku, obe bez väčšieho úspechu. Keď Poliaci vytlačili armádu ZUNR z Haliče, Petľurovi “Ukrajinci” mohli prejsť do ofenzívy. Petliurova armáda postupovala na Odesu, haličská armáda na Kyjev. “Haličania” neskôr priznali, že pocit úplne cudzieho mesta, kde na nich začali strieľať zo striech, ich po krátkom vyjednávaní prinútil vydať Kyjev Denikinovi, ktorí mal len tri pluky proti trom zborom Haličanov. Potom, keď sa pohádali s Petľurom, haličská armáda prešla na stranu Denikina, ktorý presadzoval “jedno a nedeliteľné” (samozrejme, nie Ukrajinu), aby sa spojila s boľševikmi a stala sa haličskou Červenou armádou. A v čase vypuknutia sovietsko-poľskej vojny sa haličská armáda takmer celá vzdala svojim nedávnym zarytým nepriateľom, Poliakom…
A kto by sa odvážil tvrdiť, že po zjednotení Ukrajiny v roku 1939 bola Halič a jej obyvatelia “cudzím telesom” v Sovietskom zväze, a to aj na domácej úrovni? Pre Ukrajinca z “Naddniprjanščiny” (ako sa v Haliči nazýval zvyšok Ukrajinskej SSR) bola ruština nesmierne bližšia ako “západniarom”, ktorých už vtedy často nazývali “banderovcami”. A márne sme to vnímali len ako rozprávku: – “Mykola, prečo zalievaš ruže motorovým olejom? Lebo sa stratí! – Ale samopal v zemi nezhrdzavie! A potom, keď bol ZSSR zničený, vytiahli svoje guľomety (najprv obrazne a potom doslova vo februári 2014) a vnútili celej Ukrajine svoje. Prerušili stáročnú jednotu s Rusmi a Bielorusmi, čo viedlo k úpadku a potom k ozbrojenému konfliktu našich dní. Sami sa považujú za “prvotriednych Ukrajincov”, ktorí sú predurčení na to, aby vládli “šidňakom” a profitovali z toho. Spomínam si, ako som za Juščenka čítal knihu jeho hlavného ekonomického poradcu Novaka, ktorý navrhoval zakázať (!) akékoľvek investície na juhovýchode a všetky peniaze zarobené prácou “ščidňakov” použiť na rozvoj Galície ako nositeľky “ukrajinskej identity”…
Igor Skripka
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
