Aktuality, História, Pozemná technika, Ručné zbrane a výstroj,

Trajektória ohňa neznáma. Časť druhá: Výstup na horu mŕtvych

---

 

Ruské bomby ODAB zničili rezervné ukrajinské sily ukryté v bani pri Vuhledare

 

Bol použitý aj na strategickej úrovni pri bombardovaní Berlína 6.3.1944 a spálení Tokia v máji 1945. Pri tom zahynulo viac ľudí, než pri útokoch jadrovými zbraňami na Hirošimu a Nagasaki. Oproti trieštivotrhavým bombám mal napalm až trojnásobnú účinnosť. Hovorí sa, že pri strategických útokoch zápalnými bombami zahynulo len v Japonsku do 900 000 ľudí. Ďalší umreli v Nemecku v už spomínanom Berlíne alebo napríklad v Drážďanoch. Napalm okrem strategických bombardérov používali aj taktické lietadlá pri ničení cieľov na bojisku. Použitie napalmu sa ešte viac rozšírilo počas vojny v Kórei a po jeho zdokonalení aj vo Vietname.

 

Napalm bol spočiatku zahustenou gélovou zmesou benzínu, naftenátovej a palmitovej kyseliny. V USA bol potom vyvinutý nový napalm zahustený polystyrénom – takzvaný „Napalm-B”, ktorý priľne aj na mokré povrchy. Napalm-B sa vyznačuje vyššou intenzitou a teplotou horenia (1200°-1500 °C oproti 900 °C pre bežný napalm). Pri skladovaní je stabilný (nedelaminuje). Napalm-B sa skladá z 3 zložiek: zahusťovadlo (polystyrén), rozpúšťadlo (benzén v originálnej verzii) a riedidlo (benzín). Všetky zložky sa dôkladne premiešajú a zabalia do hermeticky uzavretých nádob (leteckých zápalných bômb, nádrží plameňometov a pod.).
Aby sa to príliš nekomplikovalo, môžeme uviesť členenie napalmu bez uvedenia typov.

 

Čistý napalm je rôsolovitý gél, vyzerajúci ako želatína, ktorý sa ľahko zapáli otvoreným ohňom a pomaly horí pokojným, temno žltým až červeným plameňom a tvorí hustý čierny dym. Pevne priľne k miestu, na ktoré dopadol, pomaly sa rozlieva a steká do otvorov a štrbín, ktoré sa na zasiahnutom objekte nachádzajú. Veľké kusy napalmu horia 5–8 minút. Vzhľadom na to môže napalm spotrebovať všetok kyslík v zasiahnutom objekte a ľudia vnútri sa udusia bez toho, že by boli popálení. Teplota pri horení sa pohybuje medzi 800-1000 ° C – nemôže teda pretaviť kovové konštrukcie ani prepáliť niektoré nehorľavé materiály, ale často zapaľuje sálavým teplom nábytok na opačnej strane steny. Podobné javy nastanú aj po použití jadrových zbraní.

 

Štandardný napalm je modernejší druh bojového napalmu. Vyrába sa z čistého napalmu pomocou prímesí fosforu, asfaltu, hliníkového prášku a chloristanu draselného. Oproti čistému napalmu má vyššiu teplotu horenia (okolo 1900 ° C) a samovoľne sa vznecuje pri kontakte s kyslíkom.

 

Super napalm je samozápalná zmes, vzniká pridaním zliatiny sodíka a horčíka. Zapaľuje sa pri styku s vlhkosťou, horí vo vode aj na snehu. Nedá sa však použiť za suchého počasia – sodík a draslík reagujú samozápalom len s vlhkým prostredím. Super napalm je výhodné použiť pri daždi, snežení a v oblastiach s vysokou vlhkosťou. Zmes sa vznecuje po dopade na vlhký povrch, prípadne s malým oneskorením, po rozprestretí na cieľ.

 

Napalmový dážď je samozápalná zmes napalmu a peroxidu vodíka určená na letecké útoky postrekom z prízemnej výšky do 100 m nad terénom. Samozápal je spôsobený rozkladom peroxidu vodíka, pri ktorom sa uvoľňuje teplo a kyslík, čo vytvára podmienky na vznietenie vlastného napalmu.

 

Metalizovaný napalm je už zmes zahustených zápalných zmesí a práškový kovov, ktorá má teplotu horenia do 2800 ° C a dobu horenia 4 minúty, ale jej tepelné pôsobenie sa predlžuje spravidla na viac než 10 minút. Ako prísady sa používajú hlavne hliník, horčík a fosfor, niektoré druhy potrebujú aj okysličovadlo.

 

 

Na základe skúseností z veľkej vlasteneckej vojny Rusi pristúpili k vývoju nových plameňometov a ešte za života Stalina prijali do výzbroje ľahký prenosný plameňomet LPO-50 a ťažký plameňomet TPO-50.

 

Prázdny plameňomet LPO-50 vážil 15kg a plný 23 kg. S nezahustenou zápalnou zmesou mal dosah 20m a so zahustenou 70 m. Plameňomet pozostával z troch fliaš na zápalnú zmes s objemom 3,3l. Obsah fľaše predstavoval jeden samostatný výstrel s dĺžkou trvania 2-3 sekundy. Na konci šľahovky s dvojnožkou pre stabilizáciu pri streľbe, ktorá tiež pripomínala pušku ako v prípade ROKS-ov boli tri pyropatróny, ktoré zabezpečovali zápal každého individuálneho výstrelu zmesi. Princíp práce bol fugasný, každá fľaša so zápalnou látkou mala vlastnú pyropatronu na jej vymetenie. Plameňomet používala aj ČSSR, zrejme išlo o kusy pochádzajúce z licenčnej výroby v Rumunsku. Z výzbroje ruskej armády bol vyradený a je možné, že už sa ani nenachádza v skladoch. Čína tieto plameňomety vyrábala ako Type 74 a používa ich dodnes. Vzdať sa ich nemôže ani keby chcela, čínska armáda ich potrebuje na boj proti väčším hniezdam sršňov mandarínskych. V priebehu špeciálnej vojenskej operácie vznikla obava, že tieto sršne sa v prepravkách s čínskym ovocím dostali do supermarketov na Donbase a tak Číňania uverejňovali videá z výcviku svojich vojakov s týmto plameňometom. Rusi to prinajmenšom do konca bojov o Arťomovsk nijako nekomentovali.

 

 

Ťažký plameňomet TPO-50 prijatý do výzbroje spolu s LPO-50 už nie je možné považovať za stacionárny, počíta sa s jeho premiestňovaním na bojisku pomocou dvojkolesového vozíka (v zime lyžový podvozok) určeného na tri samostatné plameňomety, ktorých objem nádrže je (3x) 21 litrov. Hmotnosť plného vozíka je 173 kg a prázdneho bez zápalnej látky okolo 130 kg. Vzdialenosť priameho výšľahu je 140 m pri výške cieľa 1,5 m, mieridlá boli nastavené na 100, 120 a 140 m. Po balistickej trajektórii je možné strieľať na vzdialenosť 180-200 metrov. Streľbu bolo možné viesť jedným alebo troma plameňometmi naraz. Na výmet horľaviny slúžila prachová komora. Na jej povrchu sa nachádza zariadenie pre mechanické alebo elektrické opálenie. Pri mechanickom spôsobe slúžil na odpálenie zápalný náboj 7,62x25mm TT z plameňometu ROKS-3, pri elektrickom pyronábojka PP-9. Po odpálení prachovej nálože bol tlak plynov vedený do nádrže s horľavinou. Stály tlak v nádrži zabezpečoval piestový obturátor s dvoma priemermi 12,6mm v lete a 12,2 mm v zime. Zúženie trysky zabezpečovalo rýchlosť výletu horľaviny 106 m/s. Pri prechode horľaviny tryskou dochádzalo k jej zapáleniu plameňom. Samozrejme bolo možné jednotlivé plameňomety sňať z vozíka a použiť samostatne podobne ako FOG-y. Zásadná zmena bola v tom, že tryska nebola ohnutá o 90° ale rovná. Plameňomet tak nebolo potrebné zakopať, ale dal sa položiť na zem ležmo. Bolo tak možné ho ľahšie evakuovať a v tyle znova naplniť. Neskôr bol plameňomet ešte zmodernizovaný na model TPO-50M. Tento mal zjednodušené upevňovanie a snímanie jednotlivých plameňometov z lafety a čas prípravy na boj tak klesol z 8-10 minút pri TPO-50 na 1,5-2 minúty pri TPO-50M. Na stene prachovej komory sa tiež vytvorila reaktívna tryska, ktorá časť plynov, ktoré neboli potrebné na výmet horľaviny odviedla smerom hore a tým pritlačila plameňomet k zemi. Nehrozilo tak, že pri streľbe ho spätný ráz vychýli. Aj keď TPO-50 vyzerá čudne, bola to svojim spôsobom dokonalá zbraň. Vznikla v ére napalmu ale umožňoval použiť horľavé zmesi zahustené OP-2, ktorého boli skladové zásoby. Uvažovalo sa o jeho použití na obrnených bojových vozidlách, vrátane tankov.

 

 

Výcvik čínskych vojakov s plameňometmi type 7:

 

Najďalej zašli v v Číne, kde vznikol prototyp plameňometného tanku na báze T-34-85, ktorý mal po stranách veže dva boxy po šesť koaxiálnych plameňometov, ktorých námer bol ovládaný námerom kanóna, a odmer pochopiteľne otáčaním veže. Na 200 m to enormne zvyšovalo palebnú silu tanku pomaly stanúceho tanku. TPO-50 bol vo výzbroji ČSĽA.
ZSSR tiež zo zotrvačnosti pokračoval vo vývoji plameňometných tankov, pre ktoré bol plameňomet organickou súčasťou výzbroje. Išlo o tanky TO-54, TO-55 a zrejme ešte v nejakom rozsahu aj vývoj TO-62.

 

 

TO-54 (prípadne niekde OT-54, Objekt-481, nikde už X-54) na báze tanku T-54 sa vyrobil v počte len 110 kusov medzi rokmi 1954 a 1959 v Charkove (Závod číslo 75) a Čeljabinsku (Závod číslo 174). Jeho hlavnou zbraňou ostal kanón D-10T kalibru 100 mm. Existovali tri predsériové verzie.

 

Prvá mala ešte vojnový plameňomet ATO-42 s kapacitou na 29-30 výstrelov, 24 granátov pre hlavnú zbraň, 2250 nábojov pre kurzový guľomet SGMT kalibru 7,62x54mmR a 450 nábojov pre guľomet DŠK kalibru 12,7x108mm.

 

 

Druhá verzia mala nový plameňomet ATO-49, resp. po prijatí do výzbroje označený ako ATO-1, ktorý umožňoval streľbu na vzdialenosť 165-170 m, počet výstrelov klesol na 20. Pre kanón ostalo len 19 nábojov, 1500 pre SGMT a 200 pre DŠK.
Tretia verzia bola na tom podobne ako druhá, len počet granátov sa údajne zvýšil o jeden kus na 20, čo nemusí byť pravda.
ATO-49 bol tiež fugasný plameňomet s elektro benzínovým zapaľovaním zmesi, ktoré sa neskôr zmenilo na pyrotechnické. Pred výstrelom elektrický systém ovládania s pomocou dvoch 10 litrových fliaš so stlačeným vzduchom nabil 20 l zmesi AP-7 (zmes benzínu a kerosínu s xylenolom a zahusťovadlom OP-2). Súčasne boli do príslušných komôr ukladané prachové a pyrotechnické patróny. Po stlačení spúšte sa najskôr zapálila pyrotechnická patróna a pred tryskou plameňometu sa spustil prúd ohňa. Po 0,1 až 0,2 sekundách sa prachová patróna zapálila a generované plyny tlačili na piest, tým sa otvoril ventil nádrže a zápalná zmes bola vymetená cez trysku. Po výstrele sa nádrž a tryska prefúkli stlačeným vzduchom. 460-litrová nádrž zápalnej zmesi stačila na 20 výstrelov. Rovnaký počet pyrotechnických a prachových patrón bol vezený v tanku. Počas testov bol tretí prototyp tanku schopný dosiahnuť maximálny dosah vrhania zmesi asi 160 metrov. Praktická rýchlosť streľby nepresahovala 7 rán za minútu, aj keď v prípade potreby mohla posádka strieľať vysokou rýchlosťou, čo však viedlo k rýchlej spotrebe zásoby zápalnej zmesi. K plameňometu sa na tank pridával špeciálny teleskopický zameriavač TŠ-19.

 

 

Tank TO-55 (OT-55, Objekt 482) bol plameňometný tank na báze T-55 vyrobený v počte 830 kusov.
V roku 1955 sa objavil nový perspektívny plameňomet ATO-200 schopný strieľať na vzdialenosť 200 metrov. S minimálnymi úpravami konštrukcie ho v Charkove inštalovali na tank T-55, ktorý opäť prišiel o koaxiálny guľomet. Namiesto neho bol s kanónom spriahnutý plameňomet a s ním aj stabilizovaný v dvoch rovinách. Nádrž na zápalnú zmes ostala v objeme 460 litrov. Nový plameňomet bol rozvinutím typu ATO-49/ATO-1, mal však podstatne väčší objem nádrže určenej na jeden výstrel – 35 litrov. To znížilo počet plameňometných výstrelov na 12. Princíp fungovania plameňometu sa nemenil, jeho ovládanie ale áno. Vďaka elektrickému systému na báze relé bol plameňomet skutočne automatický. Strelec alebo veliteľ tanku teraz potreboval iba namieriť zbraň na cieľ a stlačiť spúšť. Charakteristickým znakom plameňometu ATO-200 bola schopnosť strieľať dávkami. Systém ovládania plameňometu umožnil posádke tanku vystreliť niekoľko výstrelov za sebou podržaním spúšte. Maximálna rýchlosť streľby bola 8 výšľahov za minútu. Tank si ponechal 25 granátov pre kanón a 750 nábojov pre kurzový guľomet. Testovanie tanku sa začalo v roku 1958 a sériová výroba až v roku 1961. V tom období už armáda začala mať pochybnosti o vhodnosti stavby plameňometných tankov a plameňometov vo všeobecnosti pre ich malý dostrel v porovnaní s protitankovými prostriedkami ako pancierovky a perspektívne protitankové riadené strely. Absencia koaxiálneho guľometu mohla byť v boji s pechotou kritická. A skutočnosť, že tanky TO-54 a TO-55 začínali boj s 19-20, prípadne 25 strelami pre kanón, zatiaľčo T-54 a T-55 ich mali 43 tiež vyvolávala rozpaky, k prielivu La Manche to až tak na skok nebolo.

 

Napriek tomu sa ešte vytvoril projekt plameňometného tanku Objekt 483, ktorý používal ako hlavnú zbraň plameňomet OM-250 s dostrelom 250m so zásobou 1600 litrov nových zápalných zmesí BBU a SKS-15. Bol vyhodnotený ako bezperspektívny a uložený do múzea v Kubinke. Údajne mal ešte existovať plameňometný tank TO-62 na báze T-62 ale nikde o tom nie sú žiadne skutočné záznamy, aj keď v nomenklatúre verzií tanku T-62 sa TO-62 vyskytuje vždy.

 

 

Súbežne vo Vietname úspešne bojoval americký plameňometný tank M67 „Zippo” vyrobený v počte 109 kusov. Ten mal namiesto 90mm kanóna (na báze M48 Patton) plameňomet M7-6 s využiteľným objemom zápalnej zmesi okolo 1400 litrov a dosahom 256 metrov.

 

 

Ešte väčší význam malo 351 plameňometných pásových obrnených transportérov M132 na báze M113. V priestore pre výsadok boli umiestnené 4 guľové nádrže pre 190 litrov napalmu. Plameňomet M10-8 bol otočný o 360 ° a námer bol od -15 ° do +55 °. Dostrel bol 170 metrov. S plameňometom bol v kupole spriahnutý guľomet M73 kalibru 7,62x51mm NATO. Používal sa ja na plavidlách brown navy.

 

 

Pechota vo veľkej miere používala prenosný plameňomety M9A1-7, ktorý vážil prázdny 11,3 kg a plný 22,7 kg. So zahustenou zmesou mal dostrel 40-50 m, s nezahustenou 20-25 m. Objem dvoch nádrží na napalm bol 15l a na jeho výmet sa používal stlačený dusík v samostatnej fľaši. Stačilo to na 6-9 sekúnd nepretržitého ohňa. Išlo teda o vylepšený plameňomet M2 z druhej svetovej vojny.
No a úplnou samozrejmosťou boli hektolitre napalmu zhadzované z lietadiel.

 

Rusi spali s otvorenými očami, nechcelo sa im nové plameňomety vyvíjať. Po čínsko-sovietskom pohraničnom konflikte v roku 1969 ale prišli s nápadom vytvoriť plameňometný analóg delostreleckého raketometu BM-21 GRAD, ktorý by dokázal pôsobiť v blízkosti vlastných vojakov. A k nemu podľa možnosti aj pechotný plameňomet s dostrelom minimálne 100 metrov.

 

Túto druhú úlohu pridelili do Tuly KBP pod vedením legendárneho Arkadija Šipunova. Ten ju rezolútne odmietol a odišiel do Moskvy vysvetľovať, že na takéto veci nemá čas a venuje sa projektu protitankovej riadenej strely 9K111 Fagot. Na ministerstve ho starý priateľ nakoniec presvedčil, aby sa s projektom zmieril. Šipunov naň vyčlenil dvoch mladých inžinierov Komolova a Kirillova a počítal s tým, že sa s nimi už neuvidí. Ich pokusy s novými zápalnými zmesami a novými plameňometmi šli do slepej uličky a už si chystali zdôvodnenie pre svoj neúspech. Nakoniec si uvedomili, že riešenie mali k dispozícii ešte predtým, než prišlo zadanie a Šipunov sa ho snažil odmietnuť v Moskve. Vzali trubku a vopchali do nej raketový motor z vyššie uvedenej protitankovej riadenej strely 9K111 Fagot. Motor preletel 200 metrov a po dopade na prekážku nezhasol, začal trochu viac horieť. Fakt, že dvojnásobne prekonali požadovaný dostrel bolel asi menej než prechod z vodky na pivo, testy na polygóne prebiehali pri teplote pod -50 °C. Člen komisie, vedúci katedry plameňometov, spochybnil nový vynález a vzal do rúk kúsok horiacej látky aby dokázal, že to nie je plameňomet. Z polygónu odchádzal v gáze (nemyslí sa tým automobil značky GAZ ale skutočne sterilný obväz na popáleniny). Zmena paradigmy ale prebiehala pomaly, na raketový motor bolo potrebné pridať 4 litre napalmu, aby mohla zbraň do výroby ako skutočný plameňomet. Alternatívou k zápalnej zmesi bola ešte zápalná-dymová. Tak v roku 1975 vznikol nový sovietsky plameňomet RPO Rys kalibru 110 mm. Prázdny plameňomet váži 3,2 kg, ale hmotnosť plameňometnej zápalnej strely bola 9,4 kg. Vzhľadom na to sa preferovala streľba z polohy ležmo s pomocou dvojnožky. Vzdialenosť priameho výstrelu na cieľ s výškou 2 m je 130 m, maximálna vzdialenosť streľby je 400 m. Uplatnil sa pri bojoch v Afganistane. V obmedzenej miere sa objavoval na začiatku špeciálnej vojenskej operácie v rukách vojsk DNR a LNR.

 

Stojíme pred otázkou, či by sa Rusi mali vrátiť k používaniu klasických plameňometov, tak ako sa ich nikdy nezbavili Číňania. Z kladnej odpovede môžeme rovno vylúčiť plameňometné tanky. Tie už nie je možné používať tam, kde sú najúčinnejšie, teda v lesoch a zastavaných oblastiach.

 

Bieloruskí vojaci na cvičení s RPO Rys:

 

Tento problém je potrebné vnímať aj v rovine možného nedostatku prachov a výbušnín na výrobu delostreleckej munície, tak ako sa to stalo počas druhej svetovej vojny. Otvorene sa o tom diskutuje v top politických debatách na federálnych kanáloch. Ak nie je Rusko schopné vyrobiť dostatok munície pre práve používané hlavňové zbrane a raketomety, malo by zvážiť nasadenie diel kalibru 130 mm a mínometov kalibru 160 mm, ktoré zatiaľ na bojisku nebolo vidieť. Ak tomu niečo bráni, zápalné zbrane sú v poradí. Je príznačné, že tento deficit prachov a výbušnín sa v Rusku opakuje pri každom veľkom konflikte. Problém a jeho čiastočné a lokálne riešenie si našiel umelecké vyjadrenie vo filme Poroch, o ktorom sa písalo v prvej časti článku. Jeden z najznámejších ruských súčasných historikov Aleksej Isaev sa verejne vyjadril, že on bude tému nedostatku prachov a výbušnín počas druhej svetovej vojny komplexne spracovávať vo svojej doktorandskej práci. Je to známe už mnoho rokov, ostáva ale kandidátom vied. Medzitým dostal prominentné funkcie v blízkosti prezidenta RF Putina. Stal sa najprv spolupracovníkom Inštitútu vojenskej histórie pri Vojenskej akadémii Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácie a potom aj riaditeľom Centra histórie vojenskej ekonomiky Ruskej akadémie národného hospodárstva a štátnej služby Prezidenta Ruskej federácie. Okrem toho často vystupuje s historickými prednáškami napríklad na kanáli TacticMedia, ktorý má dostatok aj slovenských divákov. V súčasnosti dokonca už nepôsobí len ako hosť ale aj moderátor. Lenže jeho doktorandská práca chýba už 15 mesiacov na to, aby sa porovnali historické skúsenosti s riešením nedostatku prachov a výbušnín počas druhej svetovej vojny s dnešným stavom. To zvyšuje pravdepodobnosť použitia klasických zápalných zbraní, ktoré však na eskalačnom rebríčku stoja nízko pod zbraňami jadrovými. Isaev by sa mal zamerať na svoju vedeckú kariéru a tiež zdravotný stav, ktorý zjavne nebude dobrý. Jeho historické vývody môžu byť stále potrebné.

 

Americký plameňomet M132 na podvozku M113, treba si všimnúť úzky prúd
napalmu, ktorý sa tak dostane na veľkú vzdialenosť a nevyhorí po ceste:

 

Okrem praktického významu spočívajúceho vo výrobe zápalných látok namiesto deficitných prachov a výbušnín, by malo význam aj celkové nominálne zvýšenie výroby zbraní v Rusku. Už v prvej svetovej vojne sa do výroby plameňometov zapojili firmy z civilného sektora, ktoré sa ešte v roku 1916 nepodieľali na vojnovej výrobe. V situácii, kedy Rusi postrádali aj prosté pušky tak mohli dostať rekordné spomedzi spojencov množstvo plameňometov.

 

Prípadné použitie klasických plameňometov Rusmi na ukrajinskom bojisku by tiež nemalo mať za samoúčel spôsobiť väčšie utrpenie vyššiemu počtu ukrajinských vojakov. Momentálne by sa Rusom stacionárne plameňomety hodili pri odrážaní ukrajinskej protiofenzívy, keďže sú účinné proti technike. Plameňomet priamo na bojisku má psychologický účinok a môže znížiť bojovú odolnosť ukrajinských vojsk, hlavne v prípadnej obrane. Dôležitý efekt v tejto vojne sa možno dostaví až v tyle. Kto sa postará o popálených ukrajinských vojakov? Ukrajina na to nemá prostriedky a jej zdravotnícky personál často hľadá pracovné príležitosti v cudzine. Zrejme by sa o nich museli starať zahraničné odborné pracoviská. Bude mať západ záujem dlhodobo liečiť takto ťažko zranených vojakov, ktorí už možno nikdy nezasiahnu do vojny s Ruskom? Aj na úkor vlastných pacientov v kolabujúcich systémoch zdravotnej starostlivosti akým je napríklad ten slovenský? Vie súčasný minister budúcej pravdepodobne nedôveryhodnej úradníckej vlády aspoň koľko má voľných miest v bratislavskom Ružinove alebo košickej Šaci? Pravdepodobne nie a zistí to až na prípadný pokyn z americkej ambasády, ak by Rusi klasické plameňomety skutočne masovo použili. Bohužiaľ pre Ukrajincov, ktorých už ženú do útoku s tým, že od výsledku ofenzívy môže závisieť ďalšia podpora vo forme dodávok zbraní.

 

Primátor Kyjeva V. Kličko požiadal začiatkom mája 2023 o zabezpečenie bezplatnej špecializovanej liečby v Nemecku aspoň časti z 250-500 Ukrajincov, ktorí každý mesiac strácajú končatiny na ukrajinskom bojisku. Je to napísané v liste, ktorý Kličko adresoval novozvolenému primátorovi Berlína Kaiovi Wegnerovi len 13 dní po jeho nástupe do funkcie. Kličko uvádza, že nie je jasné, ktorí z Ukrajincov majú nárok na bezplatnú liečbu v Nemecku a mali by sa stanoviť jasné pravidlá tejto pomoci. Ukrajina podľa Klička momentálne na úhradu ich liečby nemá peniaze. Ako by sa západ postavil k podobnej žiadosti o finančne najnáročnejšiu liečbu popálenín? Ak by odmietol, možno by na základe toho Ukrajincom došlo, ako veľmi na nich západu záleží, keď už Rusom nemôžu spôsobiť ďalšie straty. Ale zistia to skôr, než môže byť neskoro.

 

Existujú teda vojenské aj národohospodárske dôvody, ktoré by mohli Rusko prinútiť k návratu ku klasickým plameňometom. Tieto nie sú vyvrátené ani rastúcim používaním novej generácie plameňometov, o ktorých bude reč v ďalšej časti článku.
Zápalné zbrane neboli zakázané, aj keď ich účinok je v prípade použitia bez rozlíšenia cieľov porovnateľný so zbraňami hromadného ničenia. Veľmoci to odmietli a dňa 2.12.1983 vstúpil do platnosti Dohovor o niektorých konvenčných zbraniach, resp. o zákaze alebo obmedzení používania niektorých konvenčných zbraní, ktoré môžu spôsobovať nadmerné utrpenie alebo mať nerozlišujúce účinky. Protokol III. tejto konvencie upravuje aj použitie zápalných zbraní. Prenosné ani stacionárne plameňomety klasických konštrukcií nikto nezakázal. A štáty to nepodpisovali ani neodmietali z humanitárnych dôvodov, tušili, že namiesto napalmu nastupujú nové, objemovo detonujúce zápalné látky. Začínala sa éra termobarických zbraní.

MK

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok