Andrej Fursov: Prečo nás budúci svet prekvapí. Hanebné tajomstvo americkej hegemónie a budúcnosť Číny
Jednou z veľmi diskutovaných otázok vo svete je “Čo sa stane s hegemóniou USA?”. Bude Čína schopná stať sa alternatívnym hegemónom v 21. storočí alebo dokonca povedzme v 20. a 30. rokoch? Ale skôr než začneme špekulovať o tom, kto bude hegemónom v dvadsiatom prvom storočí, či vôbec nejaký nový hegemón bude, musíme pochopiť otázku, čo je to hegemónia vo svetovom kapitalistickom systéme.
Pretože v predkapitalizme, ktorý bol svetovým systémom, neexistovali svetoví hegemóni. Existovali makroregionálni hegemóni. Svetová hegemónia sa objavuje so svetovým systémom. Svetové vojny sú v skutočnosti vojnami o svetovú hegemóniu. A teoreticky svetový hegemón realizuje tieto vlastnosti v hospodárskej, politicko-vojenskej a kultúrnej sfére. Navyše v politicko-vojenskej sfére by jeho moc mala prevyšovať moc 2 – 5 krajín v poradí dohromady. Ak vychádzame z teoretického modelu hegemónie, v dejinách kapitalistického systému je plnohodnotná hegemónia krátkym momentom, je to vrchol hegemónie. Pozrime sa na históriu.
Za prvého hegemóna kapitálneho systému sa považuje Holandsko, ktoré dosiahlo vrchol v rokoch 1625 – 1672. Faktom však je, že Holandsko bolo hegemónom len v jednom rozmere – ekonomickom. Bol to jednodimenzionálny hegemón. Vojenským a politickým hegemónom bolo na začiatku 17. storočia Španielsko a v druhej polovici Francúzsko. Holandské námorné vojny s Angličanmi neboli pre Holanďanov úspešné. Ako kultúrny hegemón Holandsko v sedemnástom storočí, na vrchole svojej hospodárskej hegemónie, už hegemónom nebolo. A okrem toho sa v sedemnástom storočí národné kultúry ako také ešte len formovali z paneurópskych.
Sedemnáste storočie bolo vo všeobecnosti zvláštne. Ako napísal Ernst Jünger, “sedemnáste storočie bolo rovnako vzdialené stredoveku a národnému štátu s jeho národnou kultúrou”. To znamená, že tu je hegemónia Holandska jednorozmerná. Hegemónia Veľkej Británie dosiahla vrchol v rokoch 1815 až 1873. Veľká Británia bola jednoznačne ekonomickým hegemónom. V kultúre zostalo hegemónom Francúzsko a v druhej polovici 19. storočia vedecká hegemónia bola v Nemecku. V námorných záležitostiach nemali Briti konkurenta. Ale v pozemných vojnách nemohli zvíťaziť nad svojimi rivalmi – ani nad Napoleonom na začiatku 19. storočia, ani nad Viliamom II. na začiatku 20. storočia – bez pomoci Ruska.
Ako poznamenal náš veľký geopolitik Jendrichin-Wandam, vo vojnách s Napoleonom a s Viliamom II. na seba Rusko stiahlo až tri štvrtiny vojenského úsilia. Svetové vojny sa nevyhrávajú na mori. Vyhrávajú sa na súši. A kde je úplná vojenská hegemónia? Mimochodom, vo svetovej vojne v 18. storočí, v sedemročnej vojne v rokoch 1756 – 1763, bojovali Briti na súši v rukách Fridricha, ktorého mimochodom porazili Rusi. Inými slovami, Británia je dvojrozmerný hegemón.
Hegemónia USA nastala po druhej svetovej vojne a vrchol dosiahla na konci dvadsiateho storočia. USA sa určite zmocnili hegemónie aj v kultúre, predovšetkým v masovej kultúre. Brzezinski to nazval tittytainment (upokojujúci účinok sledovania televízie, podobný tomu, čo cíti dieťa pri prsníku – pozn. red.) Amerikanizácia globálnej populárnej kultúry sa však začala v druhej polovici 60. rokov, nie skôr. Čo sa týka vojensko-politickej sféry, Spojené štáty až do konca 80. rokov kontrolovali len časť sveta. Existovali dve jadrové superveľmoci, dvaja hegemóni, dva svetové systémy. USA teda mali úplnú trojrozmernú hegemóniu. Za posledných 30 rokov však táto hegemónia nezažíva najlepšie časy. Okrem toho je tu ešte jedna vec. Je tu hegemónia Spojených štátov ako národa, ako čistého štátu, teda od roku 1945 do začiatku 70. rokov 20. storočia. Potom došlo k mutácii USA.
V dôsledku plazivého prevratu, ktorý sa začal atentátom na Kennedyho a skončil Nixonovým impeachmentom, sa Spojené štáty zmenili z prevažne štátneho zoskupenia na zoskupenie s prevahou nadnárodných spoločností. Takže táto hegemónia USA po zničení ZSSR je hegemóniou USA ako zoskupenia nadnárodných spoločností, ktoré veľmi rýchlo erodovali svet, ktorý získali, a kapitalizmus sa dostal do terminálneho štádia systémovej krízy ako systém. Preto aj slovné spojenie “postamerický svet” získalo status klišé. To však neznamená, že multipolárny svet už nastal.
Veľa ľudí si želá, aby sa tak už stalo. Musíme bojovať za to, aby sa to stalo. Zatiaľ však žijeme vo svete, v ktorom si USA môžu robiť, čo chcú. Pelosiová môže letieť na Taiwan a Čína môže len vyjadriť svoje rozhorčenie. Všetky sny o bloku Čína – India – Rusko… No, sú to len sny. Zatiaľ sa tieto sny nenapĺňajú. Pokiaľ ide o Indiu, na tú možno zabudnúť. Pretože indická elita na najvyššej úrovni je jednoducho integrovaná do západnej elity, a to veľmi dobre. A v tomto ohľade si musíme veľmi jasne uvedomiť, čo je to hegemón. Nepochovával by som USA predčasne.
Takže tak to je. Prečo si myslím, že je predčasné označovať Čínu za nového hegemóna? No, po prvé, pri všetkých svojich hospodárskych a technických úspechoch je Čína v Amerike skôr obchodom, dielňou, konštrukčnou kanceláriou. Zároveň si však musíme uvedomiť, že hospodárske úspechy sú poznačené veľmi vážnymi sociálnymi problémami. Ide o rozdiely v príjmoch medzi regiónmi, medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva. A to sa premieta do konfliktu medzi elitami, ktorého sme svedkami v Číne. Nejde však len o technológie a ekonomiku. Faktom je, že Anglosasi ovládajú oblasti, ako sú patenty, právny systém medzinárodného obchodu. To si Čína nemôže privlastniť ani prekonať. Môže si len vytvoriť svoj vlastný, ktorý však nebude schopný pokryť celý svet.
Po druhé, privlastnením si časti hospodárskeho potenciálu EÚ a jej premenou na svoju semiperifériu v dlhodobom horizonte USA nielenže výrazne posilnia svoju pozíciu v súťaži s Čínou, ale môžu zvýšiť aj jej odstup. Po tretie v rámci projektu AUKUS, Austrália, Spojené kráľovstvo, USA. No a, samozrejme, pridá sa k nim prinajmenšom Nový Zéland a Kanada a možno aj niekto ďalší…
Anglosféra vzniká ako prototyp nového vydania globálneho angloamerického impéria, o ktorom sníval Cecil Rhodes. A tu treba povedať, že ide o blok, ktorý je namierený proti Číne aj Rusku. Z hľadiska svojho potenciálu anglosféra s Japonskom, Indiou a mnohými ďalšími krajinami, pre ktoré musí pracovať, nedáva Číne žiadnu šancu na globálnu hegemóniu. S Čínou ako makrozónou, ako makroregionálnou mocnosťou, nemôžu nič urobiť. Najmä ak bude konať v spojení s Ruskom. Ale o svetovej hegemónii tu nemôže byť ani reči. Čína zatiaľ nemôže vojensky a politicky konkurovať Spojeným štátom. Vojensky je to Čína a Rusko proti USA, ktoré sú už niečo iné.
A čo je veľmi dôležité, Čína sa nemôže stať svetovým hegemónom v oblasti kultúry, bez ktorej svetová hegemónia nebude trojrozmerná. Tu, samozrejme, zostane hegemónia v najbližších desaťročiach na strane Anglosasov. Takisto si neviem predstaviť, ako sa kultúra s hieroglyfickým písmom môže stať svetovou. Nič z toho nebude. Aj pri všetkých našich úvahách o tom, či sa Čína stane hegemónom svetového systému v 21. storočí, predpokladáme dve veci. Po prvé, predpokladáme, že v postkapitalistickom svete, rovnako ako v kapitalistickom svete, musí nevyhnutne existovať svetový hegemón. To je omyl.
Faktom je, že v predkapitalistickom svete neexistoval jediný svetový hegemón, pretože neexistoval ani jediný svetový systém. Ak je svet rozdelený na makrooblasti, ktoré sú navzájom prepojené, ale sú jeho základnými jednotkami, potom je veľmi ťažké hovoriť o hegemónii. Tu budeme musieť hovoriť o alianciách a blokoch. Druhým bodom, z ktorého implicitne vychádzame, je, že Čína si v nasledujúcich desaťročiach nielen udrží progresívny rozvoj, aj keď pomalším tempom, ale aj štátnu integritu..
Koniec koncov, na začiatok treba povedať, že celá história Číny je históriou rozpadu a znovuzjednotenia, striedania období poriadku a nepokojov. Alebo, ako hovoria Číňania, obdobia Ťi a obdobia Luan. A hospodárske úspechy a s nimi spojené zvyšovanie nerovnosti mali tendenciu viesť k vzburám, vpádu kočovníkov. V súčasnosti už žiadni kočovníci neexistujú. Ale regionálna dezintegrácia krajiny, jej rozdelenie, je možné. Si Ťin-pching tomu všetkému zatiaľ veľmi účinne čelí. Znamená to však, že to tak bude navždy?
O to viac, že sa hovorilo o tom, že sa niektorá krajina vymaní a stane sa hegemónom…Na začiatku dvadsiateho storočia sa to hovorilo o Rusku. Že “ešte 20 rokov a Rusko bude pre nikoho ekonomicky nedosiahnuteľné”. Lenže jednoducho nekalkulovali s krehkou sociálnou štruktúrou predrevolučného Ruska, ktorá to nemohla vydržať. To isté sa stalo Japonsku, ktoré Američania v 90. rokoch zlikvidovali na princípe karate – jedným úderom.
Samozrejme, že Rusko potrebuje silnú Čínu ako spojenca proti anglosfére. A na tomto spojenectve treba pracovať. Siova návšteva ukázala, že je to možné. Pravda, netreba prepadnúť eufórii. Musíme si uvedomiť, že Čína má vždy svoje vlastné záujmy. A Čína je čínsky orientovaná krajina. A nerobme si v jednom ohľade ďalšie ilúzie. Faktom je, že Čína je zatiaľ pre ultraglobalistov veľmi dôležitá ako testovací priestor pre nový svetový poriadok. Číňania hrajú svoju vlastnú hru. Testujú globalistické modely a akoby získavali čas a priestor na to, aby prekonali Západ. Kedysi boli takýmto testovacím poľom pre západné elity Mussoliniho Taliansko, Tretia ríša a čiastočne aj ZSSR, model antikapitalistickej, kolektivistickej spoločnosti. Ak sa však experiment vymkol spod kontroly alebo sa stal skutočne nebezpečným ako alternatíva pre svet, projekt bol zrušený alebo jednoducho zničený.
Domnievam sa, že ultraglobalisti majú pre Čínu svoj vlastný plán B. Možno je to rozdelenie krajiny podľa čínskej línie sever – juh. Myslím si však, že aj čínske vedenie si túto situáciu dobre uvedomuje a bojuje primárne ani nie tak o globálnu hegemóniu, ako o vytvorenie vlastnej makrooblasti.
Andrej Fursov
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
