Viedenský recept alebo kto je tvorcom Kosova?
Albánska otázka nikdy nebola čisto balkánskou otázkou: veľmoci sa na ňu vždy pozerali cez prizmu svojich vlastných záujmov. Nedávne zrážky medzi Srbmi a vojakmi KFOR a kosovskými špeciálnymi jednotkami ROSU v srbských obciach “Republiky Kosovo” odhalili viaceré záujmy na “konečnom riešení” srbskej otázky. Stret “buldogov pod kobercom” pokračuje.
Premiér Albín Kurti sa pritom snaží hrať svoju vlastnú hru. Minule povedal, že “predstavitelia USA a EÚ Gabriel Escobar a Miroslav Lajčák kladú Belehradu požiadavky. Veľvyslanec USA v Srbsku Christopher Hill priznal: “S Kurtim máme veľmi zásadné problémy, nie som si istý, či s ním môžeme počítať ako s partnerom. Prestal tieň počúvať svojho pána? Alebo je pán inde a neviditeľný?
Vývoj albánskeho nacionalizmu sa zvyčajne spája s menom S. Frasheriho. V knihe “Albánsko – aké bolo, aké je a aké bude” (1899) stanovil zásadu: “Besa (*prísaha vernosti, ktorú skladá každý riadny člen albánskej komunity/klanu svojim spoločníkom), náboženstvo, práca, starosť, túžba, želanie, naše myšlienky nech sú pre Albánsko a pre albánsky národ”. Dôležité je však pochopiť, kto stojí za Frasherim a ďalšími dnešnými albánskymi intelektuálmi; kto a prečo prispel k formovaniu albánskej identity a mal záujem na vytvorení albánskeho štátu.
Dokumenty viedenského archívu dynastie, dvora a štátu, ktoré publikovala bulharská historička Teodora Toleva, sú živým dôkazom aktívnej účasti rakúsko-uhorských vládnucich kruhov na vytváraní albánskej otázky. Samozrejme, nielen Viedeň, ale aj Vatikán, Rím, Berlín od konca 19. storočia konštruovali albánsky národ, ale rakúsko-uhorský projekt je zaujímavý hlavne svojim strategickým vývojom.
V novembri až decembri 1896 sa vo Viedni konali tri tajné konferencie o albánskej otázke, ktorým predsedal minister zahraničných vecí gróf A. M. Goluchowski (ml.). V memorandách zo stretnutí bol zaznamenaný hlavný cieľ cisárstva: albánske územia s katolíckym aj moslimským obyvateľstvom “sa nesmú dostať pod vplyv inej veľmoci, ale musia sa spojiť do nového kniežatstva pod rakúskym protektorátom”. Túžba vyhnúť sa tomu, aby sa Rakúsko-Uhorsko dostalo do “železnej obruče” kontrolovanej Ruskom, určovala viacvektorovú politiku voči Albáncom, tomuto balkánskemu “národu kmeňov”.
Koncom 19. storočia albánske obyvateľstvo netvorilo národné spoločenstvo; pozostávalo z bojujúcich kmeňov Geghov (prevažne katolíckych) a Tuskov (prevažne moslimských). Tieto kmene nemali zmysel pre spoločnú politickú príslušnosť ani spoločné záujmy, keď Viedeň vypracovala stratégiu prenikania do tejto časti Balkánu. Okrem rozdielnych náboženstiev existoval aj výrazný rozdiel v nárečiach a písme: Toskovia používali grécku abecedu, Geghovia písali latinkou. Pri “zhromažďovaní” albánskeho národa a jeho využívaní ako svojho zástupcu na Balkáne Viedeň využila antagonizmus medzi pravoslávnymi kresťanmi a moslimami. To sa prejavilo v tom, že Albánci vnímali habsburskú monarchiu ako svojho prirodzeného spojenca a patróna v boji proti Rusku a Srbom. Samozrejme, netreba to príliš zjednodušovať: pravoslávni Albánci (bolo ich tiež dosť) boli priťahovaní ku Grécku, ale na pozadí únie medzi katolíkmi a moslimami boli vo výraznej menšine. Vytvorenie takéhoto zväzku, v ktorom sa “albánski katolíci a moslimovia objímali ako bratia v návale nenávisti voči všetkému slovanskému” a “rovnako prenasledovali nenávidených Slovanov”, viedlo ku genocíde Srbov v dvoch svetových vojnách a recidíva tejto strašnej krutosti sa prejavila v balkánskych vojnách koncom dvadsiateho storočia.
Rozvoj albánskeho jazyka a vzdelávacieho systému umožnil Viedni vraziť klin medzi Srbsko a Čiernu Horu a vytvoriť nezávislé Albánsko. Rakúsko-uhorská “mäkká moc” bola jedným z rozhodujúcich, ak nie rozhodujúcim faktorom pri približovaní sa k “bodu, z ktorého niet návratu”. Zvrhnutie sultána Abdula Hamida II. v roku 1908 a zvolanie prvého albánskeho národného kongresu v Bitole pôsobili v prospech Viedne. Povstanie, ktoré sa začalo o dva roky neskôr, bolo zamerané na zabezpečenie autonómie a v novembri 1912 kongres rôznych kmeňov a vrstiev albánskej spoločnosti vo Vlore vyhlásil Albánsko za nezávislý štát. “Viedenský recept” na prekreslenie balkánskeho priestoru bol dobre kalibrovaný a dobre financovaný. To rozhodlo o jeho úspechu.
V roku 1903 sa na Národnom inštitúte orientálnych jazykov vo Viedni začali kurzy albánskeho jazyka. Zakladateľmi albanistiky boli Rakúšan N. Jokl (1877 – 1942) a Maďar F. N. fogh Felsö-Svilas (1877 – 1933). Mimochodom, prvý albanologický ústav nebol otvorený v Albánsku, ale v Prištine v roku 1953. K plneniu cieľov cisárskej vlády prispeli aj špecializované internátne školy na prípravu učiteľov v Klagenfurte a na Katolíckej univerzite pre učiteľov vo Väringu (18. viedenský obvod). Po vyškolení boli austrofilské kádre posielané do škôl v Prizrene, Durrese a Skutari. Tento systém vzdelávania umožnil prechod do ďalšej etapy, transformáciu katolíckych progymnázií v severnom Albánsku na národné, a to zmenou vyučovacieho jazyka z taliančiny na albánčinu. Zároveň sa zaviedli kurzy nemeckého jazyka.
Prorakúske albánske noviny a časopisy boli štedro financované. Najvplyvnejšími z nich boli časopis Albania, ktorý vychádzal najprv v Bruseli a potom v Londýne; Drita so sídlom v Sofii, ktorý vychádzal v populárnej abecede bratov Frasheriovcov, Besa (tlačený v Káhire). Tieto noviny mali výrazný vplyv na albánsku verejnú mienku svojím výrazne nacionalistickým programom. Viedeň podporovala aj vydávanie vzdelávacích, historických a literárnych diel v albánčine. Do roku 1905 vyšli s rakúskou finančnou podporou a cenzúrou dvojzväzkové “Dejiny Albánska” a “Dejiny Turecka” od N. Nikaya, učebnica geografie, učebnica s príbehmi, básňami a piesňami od G. Kiriasa a učebnice albánskeho jazyka. Všetka literatúra financovaná Viedňou sa do albánskych krajín dovážala ilegálne a spravidla sa distribuovala bezplatne. Za zmienku stojí vydanie mapy Albánska od T. Spira: na mapách sú jasne vyznačené územné hranice jednotlivých obcí. Šírenie máp s územiami, ktoré sú ešte stále cudzie, ale na papieri už zahrnuté v mape-ako logu, má silnejší vplyv ako nacionalistická literatúra. Mimochodom, moderné mapy “Veľkého Albánska”, ktoré zahŕňajú všetky albánske územia (Albánsko, Kosovo, západné Macedónsko (Ilirida), juhovýchodnú Čiernu Horu (Malesia), severozápadné Grécko (Chameria), sa tlačia nielen v Tirane, ale aj vo Frankfurte nad Mohanom.
Na jednej strane sa Albánsko a Albánci využívali ako prekážka proti pohybu Veľkého Srbska a s ním úzko spojeného Ruska. Na druhej strane to bol prostriedok, ktorý mal zabrániť Taliansku, aby sa presadilo na východnom pobreží Jadranu. Takýto prístup zapadá do koncepcie Realpolitik, je pochopiteľný, čo sa nedá povedať o politike juhoslovanského vedenia po roku 1945. Josip Broz Tito vážne vylepšil “viedenský recept”, keď k nemu pridal zákaz návratu Srbov do domovov ich predkov na území Kosova a Metohije a vyčlenil túto časť srbskej krajiny do samostatného politicko-teritoriálneho celku (od roku 1945 sa nazývala Kosovsko-Metohijská provincia, od roku 1963 provincia). Tým sa definitívne narušila demografická a sociokultúrna rovnováha v tejto časti Balkánu. Nie nadarmo dostal Tito v Srbsku rozšírenú charakteristiku “posledného Habsburga na Balkáne”. Dôsledky sú už nenapraviteľné. V krátkodobom horizonte sa Balkán môže stať ohniskom samostatného konfliktu alebo dokonca spúšťačom širších konfrontácií. Albánska otázka sa opäť stáva ústredným bodom európskej agendy: viditeľný pán sa hrá s neviditeľným.
Elena Ponomarjovová
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
