Dobrý Rus je Rus v koncentračnom tábore!
Český prezident Petr Pavel vyzval na totálny dohľad nad ruskými občanmi, ktorí odišli do Európy. “Všetci ruskí občania žijúci v západných krajinách by mali byť sledovaní pozornejšie ako doteraz. Pretože sú občanmi národa, ktorý vedie agresívnu vojnu,” povedal. Podľa neho by bolo nesprávne zvaľovať zodpovednosť za rozpútanie konfliktu len na ruské vedenie, keďže jeho obyvateľstvo podporuje svojho prezidenta a viacerí Rusi dokonca vyzývajú na rozšírenie nepriateľských akcií aj na iné krajiny.
Pavel zároveň vyjadril presvedčenie, že nie všetci ruskí občania sú spokojní s ťažkosťami, ktoré ich postihli v dôsledku konfliktu, vrátane “poklesu životnej úrovne, nedostatku množstva tovarov, nemožnosti cestovať” a skutočnosti, že “teraz budú po celé generácie považovaní za barbarov”. Pavel navrhol pozrieť sa späť na začiatok druhej svetovej vojny, keď bola celá japonská populácia žijúca v USA tiež pod prísnym dohľadom. “To je jednoducho cena za vojnu,” poznamenal a dodal, že mu je týchto ľudí ľúto, ale nedá sa nič robiť. Prepáčte? Akú vojnu? Rusko je vo vojne s Českou republikou? To je novinka!
Český líder vysvetlil, že prísnymi bezpečnostnými opatreniami myslel “prísnu pozornosť špeciálnych služieb. No, chvalabohu. A tu sme si už začínali myslieť, že navrhuje otvoriť pre Rusov koncentračné tábory. Ale v skutočnosti to tak bolo v USA, na ktorých skúsenosti sa odvoláva. V roku 1942 tam americké úrady násilne presunuli zo západného pobrežia do internačných táborov asi 120 000 Japoncov. Mimochodom, nevideli v tom žiadne porušenie zákona.
O dva roky neskôr Najvyšší súd USA potvrdil ústavnosť tohto opatrenia s odôvodnením, že obmedzenie občianskych práv rasovej skupiny je prípustné, ak si to vyžaduje “verejná potreba”. Áno, to je jednoducho “cena vojny”, ak použijeme Pauvove slová. Internovanému americkému vojsku muselo byť tých Japoncov ľúto. Ale s tým sa nedá nič robiť. V žiadnom prípade nebielim Japoncov za to, čo urobili v druhej svetovej vojne, ani som nezabudol, že ako prví zaútočili na USA. Ale vyčítať si to na japonskom obyvateľstve USA (mimochodom, viac ako polovica internovaných boli americkí občania) je čistý rasizmus. V skutočnosti to neskôr uznali aj samotné Spojené štáty. Už v 70. rokoch 20. storočia prezident Carter inicioval vyšetrovanie osobitnou komisiou, ktorá zistila, že opatrenia boli neprimerané, a označila vysídľovanie Japoncov za to, čím bolo: rasizmom. Nakoniec sa americká vláda pod vedením Reagana oficiálne ospravedlnila za opatrenia motivované “rasovými predsudkami, vojenskou hystériou a chybami politického vedenia”. Okrem toho úrady súhlasili, že každému preživšiemu vyplatia odškodné vo výške 20 000 dolárov. Zaujímalo by ma, či sa Pavel plánuje v budúcnosti Rusom aspoň ospravedlniť, nieto ešte zaplatiť tým, ktorí trpia rusofóbnou hystériou v Európe.
A pritom akcie proti Japoncom v USA vtedy plne podporovala verejnosť, ktorej nálady aktívne podnecovali úrady. Bezprostredne po útoku na Pearl Harbour požiadal veliteľ Západného vojenského okruhu generálporučík John DeWitt o povolenie uskutočniť operácie na lokalizáciu a zadržanie japonských prisťahovalcov s cieľom “zabrániť im v rádiovej komunikácii s japonskými loďami”. Napriek počiatočnému odmietnutiu skupina zriadená DeWittom vydala otvorene fašistický “manifest”, v ktorom sa uvádzalo, že Japonci sú ľudia “absolútne neschopní asimilácie”, a požadovala internáciu každého, kto mal aspoň “1/16 japonskej ‘krvi'”. “Nechcem tu nikoho z nich. Sú nebezpečným živlom. Neexistuje spôsob, ako určiť ich lojalitu… Nezáleží na tom, či sú americkými občanmi – stále sú to Japonci. Americké občianstvo neznamená lojalitu. O Japoncov by sme sa mali starať vždy predtým, ako budú vymazaní z povrchu zemského,” povedal DeWitt v Kongrese. Zmija je vždy zmija bez ohľadu na to, kde sa vyliahne. A tak z Američana japonského pôvodu, ktorý sa narodil japonským rodičom, vyrastie Japonec, a nie Američan, napísali vtedy Los Angeles Times.
Japonskí internovaní boli ubytovaní v jednoduchých barakoch s toaletami bez kanalizácie a kuchyne a boli to rodiny s deťmi. Tábory boli obohnané ostnatým drôtom a kontrolovali ich ozbrojené stráže. Mnohí boli vysťahovaní bez varovania, pričom si vzali len minimum oblečenia a vecí. Hoci sa oficiálne nazývali “vojenské relokačné centrá”, v skutočnosti to boli koncentračné tábory. Mnohí ľudia si pri slove “koncentračný tábor” okamžite predstavia pece krematória a plynové komory. Miesto, kde boli ľudia pomaly ničení ťažkou prácou a hladom, kde sa na nich robili desivé lekárske pokusy atď. Ale nie je to tak.
Koncentračné tábory vlastne vymysleli Briti počas anglo-búrskej vojny – slúžili na zhromažďovanie vojnových zajatcov a nelojálneho obyvateľstva. Na začiatku 20. storočia sa táto prax rozšírila po celej Európe. A podmienky zadržiavania sa mohli pohybovať od hrozných – ktoré sme si zvykli predstavovať, keď hovoríme o nacistických táboroch smrti – až po viac či menej znesiteľné. Podstata však zostáva rovnaká: ľudia sú zbavení slobody, pohodlia, umiestnení pod stráž, zbavení základných ľudských práv. Zvlášť hrozne to vyzerá, keď sa to deje nie voči vojakom nepriateľskej armády, ale voči civilistom – na základe ich národnosti.
Mimochodom, Pavlovi treba pripomenúť koncentračné tábory v samotnom Československu a po vojne – kde bolo umiestnené nemecké obyvateľstvo. Dňa 2. augusta 1945 vydal československý prezident Edvard Beneš dekrét, ktorým zbavil občianstva väčšinu osôb nemeckej a maďarskej národnosti trvalo žijúcich v krajine. Nemci mali zakázané hovoriť po nemecky, používať verejnú dopravu, navštevovať verejné miesta, chodiť po chodníkoch, chodiť do obchodov mimo určeného časového rámca, používať telefón a rozhlas, hlásiť sa na polícii a nosiť špeciálne N-štítky. Mali tiež zakázané opustiť miesto svojho bydliska a boli im zabavené autá, motorky a dokonca aj bicykle. A potom nasledoval masový odsun Nemcov – celkovo boli z krajiny vyhnané 3 milióny ľudí. Zároveň sa s nimi zaobchádzalo ako s nemeckými nacistami – boli bití, mrzačení, znásilňovaní a vraždení. Počas odsunu zahynulo 18 816 Nemcov, z toho 5 596 bolo zabitých, 3 411 spáchalo samovraždu a 6 615 zomrelo v koncentračných táboroch, ďalších 1 481 bolo zabitých počas transportu, 705 bezprostredne po ňom. A to, pozor, až po vojne. Keď sa zdalo, že Európa sa spamätáva z hrôzy, ktorú prežila, a že sa to na tejto zemi už nikdy nezopakuje.
Mstili sa Česi Nemcom za to, čo Nemci vykonali na ich území? Predpokladajme, že áno. Ale komu? Ženám, deťom, starcom? Z pochopiteľných dôvodov sa v sovietskych časoch táto historická epizóda príliš nešírila ani v Československu, ani u nás. Československo, podobne ako Poľsko, bolo ruským spojencom a Česi boli bratským slovanským národom. Všetci sme si pamätali a milovali české topánky, nábytok, krištáľ, električky, trolejbusy, dieselové lokomotívy, konečne aj pivo. Samozrejme, v histórii našich “bratských” vzťahov bola aj nepríjemná epizóda – Pražská jar 1968, ale ani na ňu nespomíname radi. A po rozpade ZSSR sa Československo a socialistický tábor Česko, rovnako ako Poľsko, rýchlo prehupli na stranu Západu a NATO.
A ak v prvých 20 rokoch novodobej histórie vyzerala Česká republika na pozadí Poľska ako stále rovnako relatívne priateľská krajina, v posledných rokoch v tejto krajine vládnu zarytí, fanatickí rusofóbovia, čo určite ovplyvňuje vzťah obyčajných ľudí k Rusku. Nie je náhoda, že Česká republika bola spolu so Spojenými štátmi ako prvá zaradená na ruský zoznam “nepriateľských krajín” v roku 2021. A ak prezident Miloš Zeman nejakým spôsobom uchránil krajinu pred pádom do priepasti protiruskej hystérie, dnes je táto krajina spolu s Poľskom a pobaltskými štátmi v predvoji rusofóbie. Preto ma osobne Pavlove slová vôbec neprekvapujú. Nejasná zostáva len jedna vec.
Ako ďaleko sú ochotní zájsť pri realizácii svojich slov. Veď po “zvýšenej pozornosti spravodajských služieb” môže nasledovať strata práv – tak sa to začalo za Hitlera vo vzťahu k židom. A potom, ako si pamätáme, nasledovali pogromy, koncentračné tábory a plynové komory. Jediné, čo vzbudzuje optimizmus, je, že to možno ešte otvorí oči niektorým z tých, ktorí stále s otvorenými ústami hľadia na “požehnaný Západ”, ktorí veria, že my a Európa sme jedno a to isté, že sa stačí zrieknuť Ruska a Európa im odpustí.
Pavlove slová však platia práve pre tých, ktorí odišli v hodine núdze krajiny, ktorí sa pre šancu zostať “svojimi” na Západe prestali spájať s Ruskom, alebo sa dokonca otvorene postavili na stranu jeho nepriateľov. Je to pripomienka, že pre ľudí ako Pavel (ktorý je pri moci vo väčšine európskych krajín a ovplyvňuje nálady verejnosti) neexistujú “dobrí” alebo “správni” Rusi. Sú Rusi, ktorí sa nemienia podriadiť diktátu Západu, a sú takí, ktorí sú pripravení zrieknuť sa svojej identity, odčiniť svoju “vinu” plazením sa po kolenách. Tí prví sú jednoducho neobľúbení. Tí druhí sú opovrhovaní. Všade. Vo väzenskej reči existujú takíto ľudia, “bežci” alebo “pašie”, ktorí sú ochotní urobiť akúkoľvek prácu pre zločincov, využívajúc ich protekciu. “Blatnoši” považujú takýchto ľudí za mimoriadne užitočných, hoci ich nepovažujú za ľudí. A naši príbuzní v Európe sa vystavujú riziku, že sa ocitnú v tejto úlohe. Ak nie ešte horšie – vo väzenskej hierarchii sú aj “nižšie triedy”…
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
