Nové špičky a noví otroci. Kto bude v 21. storočí najviac poškodený
O novej ére je ešte príliš skoro a ťažko hovoriť, ale môžeme trochu špekulovať o jej obsahu a kontúrach. A to nie z pohľadu kapitalizmu a komunizmu. Zvony nezvonia len tak pre nich. Kto konkrétne najviac pociťuje krízu kapitalizmu? Koho zasahuje najviac alebo kto pociťuje bolesť najostrejšie?
Trpí ňou napríklad austrálsky Aborigén, púštny Kalaharčan, Indián žijúci v amazonskom pralese, mauritánsky nomád? Nie. tí o krízach a krízových situáciách nepočuli. Ich život sa veľmi nemení. “Sedí to už dlho.” Pociťujú krízu chudobní, ľudia na samom dne Kalkaty a Marseille, Ria de Janeira a Lagosu, Mexico City a Manily? Nie, nepociťujú. Samozrejme, žijú veľmi ťažko, na hranici prežitia. Ale robia to tak už celé generácie. Ako vyplýva z prieskumu, sociálne skupiny žijú prítomnosťou. Nepodnikajú nič, ale niečo sa udeje s nimi. Sú deťmi náhody a sú na takom minime, v takej hĺbke existencie, že ich búrky a krízy prakticky nedosiahnu. Celý ich život je zmrazená búrka a kríza.
V živote významných skupín ľudí, povedzme v Peru a Afganistane, v Rwande a Thajsku, došlo k zmenám. A tieto zmeny súvisia so svetovou tektonikou, so svetovými krízami. Ale pre tieto skupiny a kmene sú populačný rast, masakry kmeňov a migrácie súčasťou ich stáročnej histórie. Bolo lepšie, bolo horšie. Je zrejmé, že mocní sveta krízu nepociťujú, hoci si ju uvedomujú. Ich bohatstvo je vlnolam, ktorý zatiaľ dokáže tlmiť vlny takmer každej ekonomickej búrky. Kto je teda hlavným objektom a obeťou zmien posledných desaťročí? Je to globálna stredná trieda a globálna robotnícka trieda v ich rôznych regionálnych a krajinských variantoch a ekvivalentoch.
Stredná trieda a pracujúci. Sú to oni, ktorí pociťujú krízu, ktorí si ju uvedomujú. So všetkými jej dôsledkami. Stredné vrstvy a pracujúci sú však chrbticou kapitalistického systému, súčasnej spoločnosti. A tu máme ďalší dôkaz systémovej krízy. Globálna stredná trieda bola sociálnym mäsom, ktoré vyrástlo na chrbtici kapitalistického systému, na jeho ústrednom rozpore. Rozpor sa skončil, chrbtica bola oslabená, nemôže sa udržať na svojej bývalej sociálnej mase, nie na strednej – z hľadiska blahobytu – pozícii. Vtedy Dejiny začnú odrezávať kusy mäsa, ako keď turecký kuchár krája doner-kebab, ktorý sa točí na ohni. Ale kto bude tým jedákom? Formujúce sa nové vyššie triedy sú vlastníkmi nehmotných výrobných faktorov ako hlavných a prvotných. V ich rukách však ako druhotné faktory zostávajú materiálne faktory, ich vlastníctvo. Materiálne výrobné faktory hlavné v starých systémoch sa zvyčajne zachovávajú ako sekundárne v rukách pánov nového systému, prinajmenšom – v jeho počiatočnom štádiu: vlastníctvo nevoľníka za feudalizmu s primátom pozemkového vlastníctva, pozemkové vlastníctvo buržoázie ako vlastníka kapitálov za kapitalizmu. Ale aby sa grassroots nového, postkapitalistického systému stali adekvátnym prvkom nového systému výrobných vzťahov, pohotovým objektom pre nové formy vykorisťovania a deprivácie, nemali by mať vo vlastníctve žiadne výrobné faktory, či už reálne alebo nehmotné.
Problém však spočíva v tom, že v dnešnom svete, predovšetkým v jadre kapitálového systému, existuje pomerne veľká vrstva – stredná trieda (malé a stredné podniky), ktorá vystupuje ako vlastník materiálnych výrobných faktorov. A jej súhrnný podiel na globálnom bohatstve vôbec nie je malý – má čo získať. Zvyčajne sa svetové bohatstvo posudzuje dvojako: ako súčet aktív a pasív (t. j. predovšetkým dlhov) a ako výlučne aktíva. Celkové svetové bohatstvo sa odhaduje na 418,3 bilióna dolárov; 45,6 % patrí 1,1 % (56 miliónov ľudí). Ide o tých, ktorí vlastnia viac ako 1 milión. Miliardárov je 2 150 ľudí. Vlastnia až 4,6 miliardy ľudí (60 % populácie). Na týchto 0,0038 % pripadá 63 biliónov majetku – 1/3 toho, čo vlastní 56 miliónov bohatých ľudí. Ďalšou skupinou sú tí, ktorí majú od 100 tisíc do 1 milióna dolárov. – Stredná vrstva. Tá tvorí 11,1 % (583 miliónov ľudí), vlastní 39,1 % svetového bohatstva. Ďalšia skupina – tí od 10 do 100 tisíc. Je ich 32,8 % (1,7 miliardy ľudí), vlastnia 13,7 % bohatstva. Ďalšia skupina je 0 až 10 tisíc – 55 % (2,9 miliardy), vlastnia 1,3 % bohatstva. Ak vylúčime túto poslednú vrstvu – nie je im čo vziať, vyjde nám, že 43,9 % obyvateľstva (2 283 miliónov ľudí) vlastní 52,8 % svetového bohatstva, čo je o niečo menej ako 1,1 % (t. j. 56 miliónov)*.
Na základe týchto výpočtov je boj o postkapitalistickú budúcnosť bojom medzi 56 miliónmi ľudí a 2 283 miliónmi ľudí, v ktorom prví plánujú vyvlastniť druhých. Ak odrátame pasíva a ponecháme aktíva, obraz vyzerá takto. Najčastejší údaj je 90 biliónov dolárov, pričom horné 1 % vlastní 35 biliónov dolárov, 12 – 15 % vlastní 40 biliónov dolárov a zvyšných 15 biliónov dolárov vlastní 85 % obyvateľstva. Úlohou horného 1 % je vyvlastniť tých 12 – 15 %. Zároveň prebieha tvrdý boj aj v rámci horného 1 %, kde sa rozdiel medzi horným 0,1 % a zvyškom – 0,9 % prehĺbil ešte viac ako medzi 1 % a 12, resp. 15 %. Stredná vrstva bola aj tak odsúdená na vyvlastnenie a zničenie zo strany “jednopercentných”.
Toto globálne prerozdelenie majetku je nevyhnutnou podmienkou vzniku/vytvorenia nového poriadku, PMO. Ako sa to uskutoční, je už iná otázka. Zároveň by sme si mali uvedomiť, že samotná prítomnosť masovej strednej vrstvy v jadre kapitálneho systému v poslednej tretine 19. storočia a v prvej tretine 21. storočia je jedinečným javom, ktorý nemá v iných spoločenských systémoch obdobu. Je spôsobená lúpežou kolónií, neekvivalentnou výmenou medzi jadrom a perifériou a vedecko-technickým pokrokom – rozmachom jadra od konca 19. storočia do polovice 20. storočia – a v zásade je krátkodobá. Stredná vrstva je vedľajším produktom rozvoja priemyselného kapitalizmu, výrastkom, ktorý páni nového systému vyrúbu pre nepotrebnosť. Vlny “postkapitalistického pokroku” sa čoskoro prevalia cez strednú vrstvu Post-západu a potenciálne spôsobia explóziu. Ako poznamenal sociológ Barrington Moore, veľké revolúcie sa nerodia z triumfálneho pokriku vzmáhajúcich sa tried, ale zo smrteľného revu triedy, nad ktorou sa chystajú uzavrieť vlny pokroku (samozrejme, pokrok pre vzmáhajúce sa triedy; pre upadajúce triedy je to regresia, entropia).
Teoreticky teda v Post-Západe dozrievajú zhluky hnevu, ale len teoreticky: aby zhluky dozreli do zrelosti, potrebujú prácu, najmä preto, že je to v ich záujme. Vyčerpanie systémového rozporu kapitalizmu signalizuje koniec systému, ktorý stelesňuje. Ale je to len tento systém? Alebo nejaký iný. Nie je kríza kapitalistického systému kľúčom, ktorý odomyká priepasť dejín? Neprivádza kapitalizmus svojou cieľovou čiarou ostatné systémy takpovediac k poslednej alebo predposlednej hranici, k poslednej hranici, k bariére? Či nemáme do činenia s krízou “vykonštruovanou” na princípe matriošky alebo Košťálovej smrti (na môj vkus je vhodnejší “Košťálov variant”).
Marx napísal, že byť radikálny znamená dostať sa k podstate vecí, nezastaviť sa, kým sa kvalita (v našom prípade sociosystémová) nevyčerpá. Nahliadnime teda za fasádu krízy komunizmu a funkčného kapitalizmu, zdvihnime plátno a otvorme tajné dvere. Možno tak zistíme, komu zvonia zvony dejín? Čo sa skrýva za plátnom a dverami? Je tam – modernita ako celok. Inými slovami, blok substanciálneho kapitalizmu + funkčného kapitalizmu sú dve formy kapitalizmu, dve epochy kapitalistických dejín. Za nimi do budúcnosti hľadí postmoderna, zatiaľ čo ďalšia epocha (1648 – 1789) kapitalistických dejín, starý poriadok, je zasadená do minulosti. Takto sa nám predstavuje kapitalistický systém ako celok. Ale kapitalizmus ako systém, ako eine Formation, je len fázou, druhou po feudalizme, v dejinách európskej civilizácie, západného systému.
Z tohto hľadiska je systémová kríza kapitalizmu prinajmenšom štrukturálnou krízou európskej civilizácie. Tá nie je najväčšou sociálnou “matrioškou” (matrixom) v súbore, je tu ešte väčšia – kresťanský historický subjekt. Zahŕňa nielen európsku civilizáciu, ale aj chronoklasmus V-IX alebo V-X storočia, vrátane na jednej strane seniorov (t. j. “feudálnej revolúcie”) a na druhej strane neskorej (cisárskej) antiky. Kapitalizmus na ekonomickom základe a ekonomicky materiálne realizoval sociálnu a duchovnú univerzalistickú úlohu, ktorá vznikla spolu s kresťanským historickým subjektom ako dôsledok jeho vzniku. Práve prostredníctvom kapitalizmu dal kresťanský historický subjekt svojmu univerzalizmu adekvátnu formu – svetskú, pozemskú, skutočne a jedinečne univerzálnu z hľadiska konkrétnych podmienok planéty Zem, naplnil svoje poslanie. Práve prostredníctvom kapitalizmu sa lineárny kresťanský čas rozšíril (aspoň na určitý čas) na pozemský priestor – ako svetový priestor i ako súbor lokálnych priestorov, podriadil si ho.
Funkcia kapitálu je teda mečom i krížom kresťanského historického subjektu. Vo svojej negativite – vo vzťahu ku kapitalizmu aj ku kresťanstvu – sa meč a kríž menia na kladivo a kosák komunizmu. Antikresťanskosť komunizmu je ako negatívna funkcia porovnateľná s jeho antikapitalizmom. Mimo Európy v ére kapitalizmu kresťanstvo reprezentované misionármi, jezuitmi atď. (nech si oni sami myslia o cieľoch svojej činnosti čokoľvek), objektívne zohrávalo úlohu funkcie kapitálu, riešilo jeho úlohy. Kapitalizmus však plnil aj úlohu kresťanského historického subjektu. Rovnako aj komunizmus, ktorý objektívne zabezpečoval šírenie európskych univerzalistických hodnôt v revolučnej a antikapitalistickej podobe v tých zónach svetového systému, kde sa nemohli evolučne a kapitalisticky etablovať.
Počiatočná zložitosť kresťanstva, ktorá odráža zložitosť európskej civilizácie neskorej antiky (prvky antických, židovských a germánskych tradícií), je silnou i slabou stránkou. Koniec koncov, N. A. Berďajev poznamenal, že kresťanstvo sa prelína s katolicizmom, katolicizmus s protestantizmom a protestantizmus s ateizmom (ja by som sem pridal slobodomurárstvo). To je jedna línia. Katolicizmus je plný degenerácie do novonáboženskej hierarchie (dogma o neomylnosti pápeža). A neľahký vzťah medzi kresťanstvom a judaizmom, ktorý už rímsky veľkňaz vyhlásil za “staršieho brata”? A nie je “starší brat” Veľký brat? Pokiaľ ide o rozdiel medzi snom, revolučným impulzom na jednej strane a organizáciou disponujúcou týmto impulzom, F. Dostojevskij tomu venoval Legendu o veľkom inkvizítorovi.
Andrej Fursov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
