Ako to bolo s agresiou Slovenska proti ZSSR?
„Čo sa týka samotného útoku proti ZSSR, nacistické Nemecko spočiatku nerátalo s účasťou iných štátov okrem Rumunska a Fínska, ktoré mali voči ZSSR územné požiadavky,“ píše historik Igor Baka (VHÚ) v knihe „Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu a slovensko-nemecké vzťahy 1941-1945“.
Avšak aj ich úloha mala byť len pomocná, pretože Nemci nerátali s väčšími problémami a kalkulovali s bleskovým víťazstvom. „V prípade Maďarska Hitler bral do úvahy skutočnosť, že vo vzťahu k ZSSR nemalo žiadne územné nároky… Nemecké velenie nemalo záujem ani o účasť Bulharska, keďže išlo o slovanský národ, v ktorom pretrvávali hlboké sympatie k Rusku,“ píše historik.
„Z dôvodu slovanskej príbuznosti s národmi ZSSR Hitler pôvodne odmietal tiež účasť Slovenska.“ Lenže operačné oddelenie nemeckého generálneho štábu pozemného vojska napriek tomu rátalo s „nasadením slovenských divízií v Zadnej armádnej oblasti Skupiny Juh už v januári 1941. Predbežne sa rátalo s ich využitím na zaisťovacie úlohy a na povinnosti spojené s okupačnou správou obsadeného územia,“ uvádza I. Baka a spresňuje.
„O postavení Slovenska v pripravovanej operácii Barbarossa sa vo velení Wehrmachtu rokovalo tiež v marci 1941. Samotný Hitler síce počas rokovania s predstaviteľmi OKH (Oberkommando des Heeres/Hlavné veliteľstvo pozemného vojska) 17. marca zdôraznil, že Slováci sú Slovania, pripustil však možnosť neskoršieho využitia slovenskej armády pri plnení okupačných úloh. Podľa záznamu v denníku OKW (Oberkommando der Wehrmacht/Hlavné veliteľstvo brannej moci) z 18. marca sa so Slovenskom počítalo tiež ako s nástupným a zásobovacím priestorom. Hlavný veliteľ pozemného vojska generál – poľný maršal Walther von Brauchitsch následne na porade s veliteľmi skupín armád, armád, tankových skupín dňa 17. marca opätovne potvrdil, že bojové nasadenie slovenskej armády pri útoku proti ZSSR sa neplánuje.“ SR teda mala plniť úlohu zázemia a nástupného priestoru pre nemecké vojenské jednotky.
Z toho dôvodu tak Slováci, ako aj Maďari neboli zasväcovaní do utajených častí prípravy na vojnu proti ZSSR. Lenže dnes sú u nás historici, ktorí sa snažia hovoriť opak. Napr. „Martin Lacko v tejto súvislosti napísal, že slovenská strana disponovala aj informáciami o útočných úmysloch sovietskej armády (rozumej tomu tak, že ak by nezaútočili proti Sovietom Nemci, boli by na Nemcov zaútočili Sovieti – pozn. Bojovník).
S týmto tvrdením sa však dá minimálne polemizovať tvrdí Igor Baka a podkladá to nasledujúcimi faktami. „Lacko ho (svoje tvrdenie) síce opiera o zachované protokoly výsluchov niekoľkých ukrajinských utečencov, tie však neobsahujú žiadne tajné vojenské informácie. V skutočnosti ide o výpovede civilných utečencov o pomeroch na okupovanej Ukrajine, kde sa, okrem iného, nachádzajú aj informácie o budovaní tzv. Molotovovej obrannej línie na novej západnej hranici, ako aj o pôsobení sovietskej propagandy. Tá svojim občanom sľubovala ďalšiu expanziu komunizmu do Európy v dôsledku predpokladaného vyčerpania sa Nemecka vo vojne s Veľkou Britániou“.
„…o činnosti nemeckej armády bol na slovenskej strane veľmi dobre informovaný najmä gen. Čatloš. Týmto skutočnostiam od začiatku prispôsobil viaceré svoje rozkazy, vydané v súvislosti so snahou o zabezpečenie obrany teritória Slovenska. Už od 30. apríla začali vychádzať rozkazy, ktoré určovali prostriedky a úlohy pre teritoriálnu obranu proti lietadlám a armádnu obranu proti lietadlám (OPL), neskôr tiež ich aktiváciu. Vychádzali aj rozkazy pre stále roty guľometov proti lietadlám (SRGPL), ktoré mali za úlohu chrániť dôležité objekty proti leteckým útokom a aktivované mali byť ešte pred mobilizáciou. Začali sa organizovať cvičenia hlásnej služby podľa nemeckého systému.
Tieto a ďalšie opatrenia nabrali na intenzite po 18. júni 1941… keď bolo nariadené tiež organizovanie obrany proti parašutistom poplachovými oddielmi, boli nariadené cvičenia OPL a jednotiek SRGPL. Krátko na to bola vyhlásená veliteľská pohotovosť útvarov vzdušných zbraní, vyšli aj smernice na boj proti parašutistom a s týmto cieľom boli zaangažované aj jednotky HG, Freiwillige Schutzstaffel a žandárstva. Z rozsahu týchto opatrení, ktoré boli maskované ako cvičenia, možno predpokladať, že predstavitelia slovenskej armády v týchto dňoch už vedeli, že zakrátko vypukne vojna.“
Slovenská naivita
„Slovenská strana dokonca niekoľko týždňov pred začiatkom vojny prejavila vlastnú iniciatívu k aktívnej účasti svojej armády na nemeckom útoku. Dôležitú úlohu tu hrala maďarská karta. Nemci totiž úplne nezavrhli nádej, že za plnenie nemeckých žiadostí môže v budúcnosti prísť odmena v podobe revízie v prospech územných požiadaviek Slovenska (podobne sa stavali tiež k iným satelitom v juhovýchodnej Európe). Čatloš preto počas stretnutia s vojenským atašé nemeckého vyslanectva pplk. Heinrichom Beckerom na prelome apríla a mája 1941 konštatoval, že existuje možnosť vojenskej akcie proti ZSSR (túto skutočnosť vydedukoval na základe presunov nemeckých transportov cez Slovensko), na ktorej sa pravdepodobne zúčastní Rumunsko a Maďarsko. V tejto súvislosti Beckera poprosil, aby kompetentným nemeckým miestam oznámil, že v prípade spoluúčasti Maďarska sa vojenských akcií chce zúčastniť tiež slovenská branná moc.
Čatlošova žiadosť zároveň jasne dokumentuje angažovanosť slovenskej vlády (je málo pravdepodobné, žeby išlo o jeho vlastnú iniciatívu) pri zapojení sa Slovenska do vojny,“ píše historik Baka a ukazuje, ako sa k tejto žiadosti stavali Nemci. Uvádza, že samotné OKW sa k tomu stavalo vyhýbavo, čo má byť preukázané reakciou „na otázku šéfa operačného oddelenia Štábu velenia brannej moci na OKW (OKW/Wehrmachtfuhrungstab) zo 6. júna 1941, ´kedy bude možné so Slovákmi, ktorí chceli spolupracovať, hovoriť o pláne Barbarossa´.
Podľa záznamu v denníku náčelníka generálneho štábu pozemného vojska genplk. Franza Haldera z nasledujúceho dňa sa ´so Slovákmi nemalo nadväzovať spojenie pred polovicou júna (ako pri Maďarsku). Predĺženie platnosti tohto rozhodnutia sa dohodlo 14. júna na rokovaní velenia nemeckej armády so samotným Hitlerom o operácii Barbarossa.“
Tu sa konštatovalo, že Slováci naďalej nemali dostávať žiadne správy a že situácia sa mala zmeniť až po vypuknutí vojny, „kedy sa malo veleniu slovenskej armády odporučiť pripraviť svoje jednotky na pochod v plnej bojovej pohotovosti tak, aby boli schopné odvrátiť útok na vlastné územie. Paralelne sa však rozvíjala tiež myšlienka využitia slovenských jednotiek ako pomocnej podpornej zložky pri útoku jednotiek skupiny armád Juh. Dokazuje to tiež poznámka v denníku náčelníka GŠ pozemného vojska genplk. F. Haldera: ´Nasadenie na ruskej hranici južne od 17. armády je žiaduce´… Samotná DHM (Nemecká vojenská misia) však s nasadením slovenskej armády do vojny do poslednej chvíle nerátala, keďže na to podľa jej hlásení nebola pripravená.“ Za jeden z argumentov sa tu uvádza nemoderná a zastaraná výzbroj čs. výroby, hoci pri výzbroji pechoty sa o tom dá polemizovať. Nemci s prezbrojením slovenskej armády rátali až po vojne.
Definitívne do útoku
„O využití SR vo vojne sa nakoniec rozhodlo tesne pred 22. júnom 1941. Dňa 19. júna 1941 pricestoval na Slovensko (po návšteve Bukurešti a Budapešti) náčelník nemeckého GŠ pozemného vojska genplk. F. Halder. Na bratislavskom letisku Vajnory sa stretol s vedúcim DHM genpor. Paulom von Ottom a s vojenským atašé pplk. Beckerom. Gen. Otto tu bol informovaný o želaní ´Vodcu, aby sa slovenská armáda zúčastnila nejakej prípadnej akcie´. 21. júna nemecký vyslanec Hanns Ludin Hitlerovo želanie (sprostredkované gen. Ottom) neformálne tlmočil prezidentovi Tisovi a predsedovi vlády Tukovi. Na tento krok sa odhodlal bez predchádzajúcich inštrukcií nadriadených miest, keďže, ako zdôraznil, ´pri tomto opatrení sa nejedná len o čisto vojenskú, ale o záležitosť vysokej politiky´. Až následne si vyžiadal inštrukcie nemeckého Zahraničného úradu, ´či tento vývoj zodpovedá zámerom úradu´.
Obaja najvyšší predstavitelia SR pritom podľa neho ´jednoznačne súhlasili´ so vstupom Slovenska do vojny.“
„Ráno 22. júna nemecký vyslanec na Slovensku Ludin informoval predsedu vlády Tuku o začiatku vojenských operácií Nemecka proti ZSSR ´vzhľadom na stupňujúce sa ohrozenie ríše obrovským nástupom Červenej armády´. V telegrame, ktorý mu pri tejto príležitosti odovzdal, sa oznamovalo, že ´ríša ráta so sympatiami slovenskej vlády´. Tuka pri tejto príležitosti Ludina iniciatívne požiadal, aby ministrovi zahraničných vecí Joachimovi von Ribbentropovi sprostredkoval slovenskú žiadosť o súhlas s rozhodnutím okamžite prerušiť diplomatické vzťahy so ZSSR. Zároveň mu mal odovzdať oficiálnu žiadosť Slovenska splniť prianie nemeckej brannej moci a zúčastniť sa primeraným kontingentom boja proti ZSSR.
O vypuknutí vojny Ludin telefonicky informoval tiež prezidenta Tisu, ktorý sa v tom čase (keďže bola nedeľa) nachádzal na fare v Bánovciach nad Bebravou. Tiso následne, pravdepodobne po telefonickom rozhovore s gen. Čatlošom alebo Tukom, schválil rozkaz na povolanie ročníkov prvej zálohy. Samotnú mobilizáciu však nevyhlásil. Tento krok by totiž mohol nasledovať až po oficiálnom vyhlásení vojny, na to však bol podľa ústavy potrebný súhlas snemu. Ten však o vypovedaní vojny (rovnako ako v prípade vojny proti Poľsku) vôbec nerokoval. Ústava sa preto obišla tým, že bola vyhlásená len branná pohotovosť štátu,“ píše historik Igor Baka.
Prečo bol slovenský snem vyradený z rozhodovania?
„Do úvahy treba brať najmä fakt, že dodržanie ústavného postupu by v konečnom dôsledku len spomalilo hladký priebeh vstupu SR do vojny, o ktorom bolo vďaka Tukovej iniciatíve už aj tak rozhodnuté. Tento postup v konečnom dôsledku uľahčil slovenským predstaviteľom demonštrovať s okamžitou platnosťou svoju solidaritu s nemeckou armádou a odhodlanie zapojiť sa bezpodmienečne do boja proti ´hrozbe boľševizmu´ a za ´novú Európu´.
„Dňa 22. júna nemecký vyslanec komunikoval tiež s ministrom vnútra Alexandrom Machom, ktorý ho informoval o zatknutí 1100 ľudí podozrivých zo sympatií ku komunizmu.“
„…slovenský vyslanec v Berlíne Matúš Černák vo večerných hodinách (20.30 hod.) 22. júna 1941 oznámil štátnemu tajomníkovi Zahraničného úradu Ernstovi von Weizsäckerovi, že slovenská vláda vstúpi v priebehu niekoľkých hodín do vojnového stavu so ZSSR.
Možno konštatovať, že ´Hitlerovo želanie´ slovenská strana (na čele s premiérom Vojtechom Tukom a prezidentom Jozefom Tisom) prijala hladko a bez nátlaku. Pritom Tuka od začiatku vystupoval iniciatívne bez toho, aby počkal, kým nemecká strana svoje predstavy o účasti SR vo vojne konkretizuje. Cieľom bolo predbehnúť Maďarsko v snahe o naklonenie si Nemecka pre požiadavku revízie Viedenskej arbitráže.“ Lenže Nemci podobný blahosklonný prístup zaujali aj voči Maďarsku.
„Boj slovenskej armády po boku nemeckých vojsk sa v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch interpretoval ako boj proti zotročovateľom ľudstva, kultúrnemu a náboženskému nepriateľovi európskej civilizácie a v neposlednom rade ako boj ´za novú Európu´, kde malo byť po konečnom víťazstve garantované aj pevné miesto Slovensko,“ uvádza Igor Baka.
V. Mikunda
*Spracované podľa Igor Baka: Slovenská armáda vo vojne proti Sovietskemu zväzu a slovensko-nemecké vzťahy 1941-1945
*V texte sa spomína genpor. Paul von Otto, ktorý nemá nič spoločné s vedúcim nemeckej misie plk. (niekde sa uvádza podplukovník) Waltherom E. A. Ottom, ktorá bola postrieľaná v Martine.)
