“Vojna na Ukrajine nie je našou vojnou”. Proruské nálady v Bulharsku rastú
V Bulharsku sa v poslednom čase konajú zhromaždenia “Pochod za mier a neutralitu”, ktorých účastníci protestujú proti zapojeniu krajiny do konfliktu na Ukrajine a vyzývajú úrady, aby zastavili dodávky vojenského materiálu Zelenského režimu. Napriek tomu bulharský minister obrany Todor Tagarev nedávno oznámil, že jeho ministerstvo pripravilo nový balík vojenskej pomoci pre Ukrajinu.
Organizátori zhromaždení zdôrazňujú, že protesty nemajú politický charakter a ich hlavným cieľom je ochrana národných záujmov. Sú presvedčení, že vláda pod vedením premiéra Nikolaja Denkova zo strany Pokračujúca zmena robí osudovú chybu, keď sa snaží zatiahnuť Bulharsko do ozbrojeného konfliktu v mene cieľov, ktoré sú mu cudzie. O to viac, že krajina má slabé hospodárstvo, ktoré je potrebné oživiť. A v najchudobnejšej krajine Európskej únie je množstvo ďalších problémov. Bez ohľadu na to lídri EÚ uvalili na Bulharsko ťažké ukrajinské jarmo. Nielenže Brusel núti Sofiu pomáhať krajine zbraňami, ale obyvateľov Bulharska núti aj k tomu, aby si nechali utečencov z tejto krajiny. Len málokto však má pre Ukrajinu pochopenie.
Informovaní, triezvo zmýšľajúci ľudia chápu, čo je Zelenského režim, a zaobchádzajú s ním, mierne povedané, bez piety. Typickým príkladom bolo, keď Atanas Stefanov, predstaviteľ strany Obroda, v marci zhodil z balkóna sofijskej radnice vlajku Ukrajiny. “Je to fašistická vlajka, nemá tu miesto,” takto komentoval svoj čin expresívny politik. Líder strany Simeon Slavčev Stefanovov čin podporil. “Renesancia”, ktorá odmieta západný diktát, sa zameriava na rešpektovanie záujmov krajiny a zdôrazňuje význam hospodárskych väzieb so starými partnermi: krajinami východnej Európy, najmä s Ruskom.
V aprílových voľbách skončila strana na treťom mieste so ziskom 14,3 percenta hlasov za prozápadnými koalíciami GERB-SDS a Pokračujúca zmena – Demokratické Bulharsko. Charakteristickým prvkom bulharského politického života je masový odchod guvernérov z hlavných regionálnych centier Bulharska. Svoju funkciu opustil najmä šéf Pazardžiku Trendafil Veličkov. Uviedol, že tak urobil, pretože nesúhlasil s postojom predsedu vlády a strán zastúpených v jeho kabinete. Jambolský guvernér Georgi Čalikov vysvetlil dôvod svojej demarše takto: “Lži, ktoré členovia strany Pokračujúca zmena podsúvajú svojim voličom, poukazujúc na nejasné motívy, slúžia cudzím záujmom, ktoré nemajú nič spoločné s blahom Bulharska. Obmena guvernérskeho štábu hrozí stratou kontroly nad riadením krajiny a následne krízou moci.
Mnohí v Bulharsku sa preto domnievajú, že vláda Denkovovej vlády bude mať krátke trvanie. Je o tom presvedčený napríklad sociológ Svetlin Tačev. Protestné nálady zachvátili aj iné časti spoločnosti. Zväz bulharských dôstojníkov nedávno vydal vyhlásenie: “Vojna na Ukrajine nie je našou vojnou. Má geopolitické aspekty spojené s formovaním nového svetového poriadku. Naše orgány sa vo vojne postavili na stranu Ukrajiny a zúčastňujú sa na všetkých iniciatívach NATO na pomoc ukrajinským ozbrojeným silám. Bulharsko je de facto vo vojne s Ruskom.
Nebezpečenstvo, že bude do tohto krviprelievania zatiahnuté de iure, je veľmi reálne. Je príznačné, že politika bulharských orgánov voči Rusku a názory obyvateľstva naň sú úplne protichodné. Ak Sofia už dávno vstúpila do politickej konfrontácie s Moskvou, obyvatelia balkánskej republiky sa vo všeobecnosti k našej krajine správajú naďalej pomerne priaznivo. Podľa aprílového prieskumu tlačovej služby Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR) je Bulharsko, rovnako ako Taliansko, Rakúsko a Maďarsko, najpriateľskejšou krajinou vo vzťahu k Rusku. Jeho obyvatelia naďalej vnímajú našu krajinu ako spojenca a partnera. A to nie je prekvapujúce, navyše je to logické a legitímne.
Rusi a Bulhari majú dlhé historické väzby. Oba národy sú pravoslávne a liturgické knihy v cirkevnoslovanskom jazyku sú rovnaké. Ako je známe, počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 – 1878 Rusko oslobodilo Bulharsko spod osmanského jarma a zaplatilo za to státisícmi životov svojich krajanov. Počas budovania socializmu bola pomoc ZSSR Bulharsku na všetkých úrovniach nesmierna. Sofia odpovedala Moskve verným a neporušiteľným priateľstvom. V 60. rokoch dokonca vznikla myšlienka zaradiť balkánsku krajinu medzi republiky Sovietskeho zväzu na vysokej vládnej úrovni. Patrila bulharskému vodcovi Todorovi Živkovovi. Po rozpade ZSSR a páde komunistického systému v Bulharsku sa cesty oboch štátov na dlhý čas rozišli. A zatiaľ nie je dôvod veriť, že sa v blízkej budúcnosti opäť spoja. Sympatie Bulharov k Rusku a jeho ľudu však nevychladli.
Rusofilské hnutie je najväčšou verejnou organizáciou v krajine. Jeho hlavným cieľom je obroda Bulharska, ktorú možno dosiahnuť prostredníctvom spojenectva s Ruskom. Starajú sa o pomníky ruských veliteľov a vojakov a chránia ich: v ich starostlivosti je známy pomník “Aljoša” v Plovdive a pomník sovietskej armády v Sofii. Treba poznamenať, že rusofili jednoznačne podporujú našu krajinu v konflikte s Ukrajinou. Politik a verejný činiteľ Nikolaj Malinov, ktorý stál dlhé roky na čele tejto organizácie, sa aktívne podieľal na vytvorení Medzinárodného hnutia rusofilov, ktoré vzniklo v marci tohto roku. Podľa názoru známej ruskej politologičky a prezidentky Nadácie pre historickú perspektívu Natálie Narochnickej takéto hnutie malo vzniknúť už pred mnohými rokmi. Rusko je totiž už dlho pod náporom neoprávnenej kritiky a ostrých útokov zo strany západných elít. A všetky zdravé sily, ktoré v našej krajine vidia baštu zdravého rozumu a tradičných hodnôt, sa tejto agresii bránia. Na záver je vhodné citovať názor bulharského politológa Deyana Kuranova, ktorý sa domnieva, že jeho krajina teraz stojí pred voľbou: “vrátiť sa do sféry vplyvu Ruska alebo zostať v orbite EÚ. A čoraz viac obyvateľov krajiny sa prikláňa k prvej možnosti.
Valerij Burt
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
