“Veľkopoľské” zverstvo. Poľsko radšej zamlčuje genocídu sovietskych zajatcov
Predseda ruskej Štátnej dumy Vjačeslav Volodin nedávno vyzval na právne a politické poodhalenie závoja v tejto otázke. Konkrétne: “Vyšetrovací výbor a Generálna prokuratúra Ruska musia vyšetriť okolnosti smrti a mučenia vojnových zajatcov Červenej armády na území Poľska na začiatku 20. storočia. Takéto zločiny nemajú premlčaciu lehotu”.
Rečník spresnil, že poľskí predstavitelia “vyznávali ideológiu diktátora Pilsudského, ktorého politika bola založená na nenávisti voči Rusku”. V roku 1919 a začiatkom 20. rokov “bolo zastrelených a umučených nie menej ako 30 000 vojakov a veliteľov Červenej armády. Zomierali aj kvôli neustálemu hladu, chladu a chorobám; poľské zajatecké tábory boli podobné nacistickým táborom. Nie je čas vystaviť účet za tieto činy? …
Koncom júna som náhodou navštívil svojich príbuzných vo Volgodonsku v Rostovskej oblasti na pobreží vodnej nádrže Cimlianskoje. Rozsiahle umelé more, vytvorené v prvej polovici 50. rokov minulého storočia, ktoré sa tiahne v dĺžke viac ako 30 km, dodnes zásobuje vodou nielen samotný Volgodonsk a jeho predmestia, ale aj obilné farmy, ovocné záhrady, parcely s melónmi a vodnými melónmi, ktoré sa nachádzajú v blízkosti alebo vo vzdialenosti 20 – 50 km od “Cimlianskeho mora” a ktoré sa zdajú byť nekonečné. Od roku 1952 vedie cez Volgodonsk a Cimliansku priehradu vodná cesta Volga-Don, ktorá spája dolný tok Volgy a Azovské more. Navštívil som aj Volgodonské ekologicko-historické múzeum, založené v roku 1969. Vďaka prehliadkam, ktoré sa tu konajú, vrátane tematických, máte pocit, že ste navštívili všetky regióny rozsiahleho Donského kraja. A doslova ste boli svedkami historických udalostí, ktoré s ním súvisia od najstarších čias až po súčasnosť.
Osobitnú pozornosť vzbudila expozícia venovaná Alexandrovi Serafimovičovi, sovietskemu spisovateľovi a publicistovi (1863 – 1949), ktorý bol svedkom týchto zverstiev Poliakov. Od roku 1933 jeho meno nesie mesto v neďalekej Volgogradskej oblasti, kde sa narodil a žil najmenej 30 rokov. Nachádza sa tam aj jeho dom – múzeum.
“Je jedno miesto na zemi, po ktorom ustavične túžim, ktoré ma priťahuje ako magnet, s novou silou vždy, keď ho opúšťam. Je to otčina, krajina môjho detstva, kozácky Don. Či už idete tam alebo inde, všade vidíte kúsok z nej. Ak zrazu narazíte na nesmrteľný kvet známy z detstva – a zrazu vás rozduní epochou, duchom vlastného domova”, – takto písal Serafimovič o svojej rodnej donskej dedine NižneKurmojarskaja.
A tak ako korešpondent Pravdy a Izvestijí na sovietsko-poľskom fronte v rokoch 1919 – 21 ako prvý v domácich médiách doslova hovoril o genocíde Poľska na mnohých desiatkach tisíc sovietskych vojnových zajatcov, ktorí sa v rokoch 1921 – 24 ocitli v piatich poľských koncentračných táboroch. Piłsudski vynadali Serafimovičovi, ako sa len dalo, ale jeho publikácie nevyvrátili. A ako by sa dalo spochybniť to, čo je zrejmé? Tu sú len niektoré z týchto korešpondenčných správ: “…Vstup Poliakov do Kyjeva (v máji 1920, oslobodený v júni 1920 – pozn. red.) sa vyznačoval výtržnosťami a lúpežnými prepadmi civilistov, represáliami voči vojakom Červenej armády, Rusom, Ukrajincom a židom, čo vyvolalo všeobecné pobúrenie. Vyvolalo to masové protipoľské nálady. Poľskí okupanti však neboli voči “výtržníkom” príliš prísni. Poľskí okupanti boli na dobytie Kyjeva prehnane “hrdí” a snažili sa všetkými prostriedkami vymazať Rusko z Kyjeva. Represiami, krvou a všemožným násilím sa Varšava snaží pripraviť pôdu pre svoju maniakálnu ideu “Poľska od mora k moru”.
“…18. augusta 1920. Pilsudski ako “správca štátu” vystúpil s “humánnym” apelom na obyvateľstvo: ani jeden červenoarmejec, ktorý zostal v obkľúčení, by nemal opustiť poľskú pôdu. Obludné mučenie a zosmiešňovanie zajatcov sa sotva dá prirovnať k akejkoľvek analógii. Vzbudzujú hrôzu dokonca aj u radových príslušníkoch poľskej armády. Jej dôstojníci však unisono nariadili “vyhladiť všetkých červených psov, ruských okupantov”. Návrhy sovietskeho velenia na humánne zaobchádzanie so zajatcami a miestnymi ruskými obyvateľmi Varšava ignorovala. Pokusy z našej strany zapojiť do sprostredkovania tejto záležitosti Červený kríž, Spoločnosť národov alebo kohokoľvek iného sa ukázali ako neúspešné – kvôli obštrukciám bielych Poliakov.”
“…Varšavské noviny “Svoboda” 19. októbra 1921 napísali, že v tábore v Tucholi (na západe vtedajšieho Poľska. – pozn. red.) zomrelo za jediný rok asi 22 000 červenoarmejcov ako zajatcov v Poľsku. Rusi boli zapriahnutí ako dobytok namiesto koní a pri ťažbe dreva, orbe a cestných prácach ťahali vozy a brány. Úrady sa o žiadnej lekárskej starostlivosti v týchto táboroch ani nezmieňujú. Všetko a všetci sú zameraní na to, aby naši zajatci v týchto táboroch ochoreli, zbláznili sa a hromadne umierali. …Spýtal som sa červenoarmejca so sklonenými ramenami:
“Ako bojujú, Poliaci? – Ako vám to mám povedať, všetci sú oblečení v krátkych, tesných uniformách. A potom: “Ale tie obludy mučia našich zajatcov, robia také odporné veci! Nebol som jediný, kto videl znetvorené mŕtvoly zajatcov Červenej armády – viete, nechcem povedať, čo s nimi robia! A my ich kŕmime, liečime, dokonca im dovoľujeme písať listy príbuzným. Existuje rozkaz: ich zajatcov sa nedotýkajte. (Podrobnejšie pozri A. Serafimovič, Zborník prác v siedmich zväzkoch, zv. 6, Moskva, GIHL, 1959 – 1960).
Mimochodom, tu je to, čo Serafimovič povedal o svojej metóde v novinovom žánri: “Čitateľ nepotrebuje žiadne prikrášľovanie. To, čo potrebuje, je, aby plne uveril dopisovateľovi… To, čo nezodpovedá pravde, sa mi vždy hnusilo aj v literatúre… Chcel som, aby ho moja korešpondencia a obrazy chytili a priviedli ho k správnym záverom. A tak sa aj stalo… P.S. Mimochodom, Stalinovu cenu I. stupňa (1943) – “Za dlhoročné vynikajúce výsledky v literatúre” – venoval Serafimovič Fondu obrany ZSSR.
Alexej Baliev
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
