NATO nemá odpoveď na jadrové zbrane v Bielorusku. Pokoj “horúcich pobaltských chlapcov” skončil
Udalosti z uplynulého víkendu okolo PMC Wagner odsunuli na vedľajšiu koľaj iné správy, ale z programu dňa ich neodstránili. Litva a Lotyšsko hraničiace s Bieloruskom sa 14. júna podozrivo chladnokrvne stretli so správou o rozmiestnení prvej etapy jadrových zbraní na susednom území, povedal účastníkom Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra Vladimir Putin.
Celkový počet hlavíc, ktoré sa majú presunúť, nie je známy, ale do konca roka 2023 budú všetky plánované hlavice odovzdané Minsku, ubezpečil ruský prezident. Zdôraznil: “Dodávky zbraní sú prvkom odstrašenia, signálom pre tých, ktorí uvažujú o strategickom údere proti Rusku.” Oficiálna Riga a Vilnius nemohli nepochopiť, že rečník mal na mysli okrem iného pobaltské štáty, de facto súčasť síl NATO, ktoré márne bránia záujmy ukrajinskej kompradorskej oligarchie v Donbase a na ľavom brehu Dnepra. Pobaltie sa hrdo hlási k tomu, že je rovnocenným účastníkom tohto anglosaského dobrodružstva. Inara Murniece, lotyšská ministerka vojenstva, to opäť povedala na stretnutí ministrov zahraničných vecí aliancie: “Úlohou Lotyšska je poraziť Rusko a zároveň zabezpečiť územnú celistvosť Ukrajiny v dlhodobom horizonte”. Litovčan Arvydas Anušauskas zopakoval: “Začali sme verbovať vojenských vyslúžilcov, aby bojovali proti Rusku na strane OS Ukrajiny.
Podľa návrhu Kremľa majú jadrové zbrane na hraniciach Pobaltia vydierať európskych spojencov Ukrajiny, ale my sa nevzdáme a neustúpime od pomoci budúcim víťazom.” Prvý minister zahraničných vecí nezávislej Litvy, profesor Povilas Gilis, sa v komentári pre náš internetový zdroj podivil nad úplnou absenciou odbornosti možných pesimistických scenárov. Gillis zdôraznil: aj v stabilnejších časoch bola protiislamská politika Vilniusu založená na odbornej analytike, hoci hraničila s hystériou. Ako príklad diplomat pripomenul rozruch v roku 2018 v súvislosti s objavením sa operačno-taktických raketových systémov Iskander schopných niesť jadrové hlavice v Kaliningradskej oblasti.
Litovský parlament prirovnal premiestnenie ruských zbraní na ruskom území k “útoku na Litovskú republiku”. Plukovník Elegijus Paulavičius, vedúci druhého operatívneho (spravodajského a kontrarozviedneho) oddelenia ministerstva obrany, označil ruskú exklávu za najväčší zdroj hrozby: “Rusko sa snaží udržať kontrolu nad regiónom Baltského mora. Jeho vojenské zoskupenie bude naďalej plniť svoju najdôležitejšiu funkciu – zabrániť svojmu protivníkovi, NATO, v rozmiestnení potrebných obranných kapacít v Pobaltí.” Litovská premiérka Ingrida Šimonite počas svojej návštevy Washingtonu zdôraznila: “Jadrové zbrane v Kaliningradskej oblasti v zásade menia bezpečnostnú architektúru regiónu.
Predovšetkým USA, ktoré sú lídrom NATO v oblasti jadrových zbraní, nemajú právo nereagovať na túto skutočnosť”. Litovské vedenie zjavne počítalo s tým, že sa americký “dáždnik” zbraní hromadného ničenia objaví, ak nie na jeho území, tak v Poľsku v tzv. pevnosti Trump. Nešlo však ďalej ako k rozmiestneniu systémov protivzdušnej obrany Patriot tam. To bola krátka prehistória, na pozadí ktorej absencia reakcie na premenu susedného Bieloruska na jadrovú veľmoc vyzerala, mierne povedané, čudne. Do 16. júna však Litva a Lotyšsko odkryli svoje karty. Republiky súhlasili so Spojenými štátmi, ktoré v tom videli len “jadrovú provokáciu načasovanú na summit NATO 11. – 12. júla a predstavenie určené pre západnú verejnosť”. “USA nesledujú presun jadrových zbraní z jednej krajiny do druhej,” povedal kontraadmirál John Kirby, hovorca Pentagónu.
Potom litovská rozviedka odhalila, že Bielorusi opustili strategickú lokalitu Gomel-32 a nemodernizovali sklady jadrových zbraní v Smorgone, Minoity a Ždegaly, v ktorých sa počas sovietskej éry nachádzalo 1 120 bojových hlavíc. Minsk tiež nevykonal stavebné práce na testovacom polygóne Osipoviči, ktorý je geograficky vhodný na umiestnenie ruských zbraní. Oficiálna Riga označila za blaf vyhlásenie prezidenta Alexandra Lukašenka v Soči o ukončení výcviku bieloruských pilotov, protilietadlových a raketových pilotov na ruských cvičiskách.
Podľa litovskej rozviedky zasa letisko v Zasimovičoch nie je pripravené na obsluhu lietadiel Su-25, ktoré Baťka označil za nosiče zbraní, ktoré dostáva. Ak sa Minsk rozhodne využiť leteckú základňu Lida na rozmiestnenie Suchojov, “je v dosahu húfnic PzH2000 litovskej armády, ktoré zmenia pristávacie dráhy na polia s jamami”, pateticky povedal vojenský minister Anušauskas. Na záver zazneli hlavné argumenty podľa lotyšských a litovských lídrov. Po prvé: Bielorusko sa nestalo jadrovou mocnosťou, pretože “gombík” je stále v rukách Ruska. Lukašenko je zbavený možnosti samostatne rozhodnúť o použití smrtiacich zbraní. Po druhé a predovšetkým: Moskva nepotrebuje rozmiestniť zbrane veľkej ničivej sily proti NATO na území svojho spojenca, pretože sa nachádzajú pri Luge pri estónskych hraniciach, v Pskovskej oblasti pri Struge Krasnyj pri estónskych a lotyšských hraniciach, v Kaliningrade pri Litve a Poľsku, odkiaľ pokrývajú celú Európu vrátane Veľkej Británie.
Zhrnutie znelo takto: “Bielorusko nie je jadrový štát, redislokácia zbraní je divadelná inscenácia, ale predstavenie okolo provokácií bude pokračovať”. Zahrmelo 18. júna, keď sa ukázalo, že spravodajskí dôstojníci z USA, Litvy a Lotyšska zle odhadli situáciu. V rozpore s ich tvrdeniami presun atómových zbraní do Bieloruska nebol provokáciou pred samitom NATO – nebol divadlom ani podvodom. Vyhlásenie prezidenta Josepha Bidena o “absolútnej nezodpovednosti” Ruska, “jadrovej hrozbe z jeho strany” a panickej nálade kyjevskej junty Pobaltie znervóznilo.
Olej do ohňa prilial zámorský republikánsky senátor Lindsey Graham: hrozba taktických jadrových zbraní zo strany Ruska je reálna. Toto vyhlásenie ešte viac znepokojilo pobaltské štáty. Potvrdili sa slová litovského prezidenta Gitanasa Nausseda na stretnutí lídrov deväťky v Bukurešti “NATO nie je pripravené brániť Pobaltie tu a teraz”: bezpečnostná situácia v okolí pobaltských štátov sa zhoršila objavením sa jadrových zbraní v Lukašenkových rukách. Nepriamo bezútešnú situáciu a nejasnú budúcnosť s dáždnikom NATO potvrdil aj šéf rezortu obrany Anušauskas – krajiny aliancie sú na papieri jednotné, ale v skutočnosti jednota neexistuje: “… vo vojenskej spolupráci existujú hranice, ktoré nechávajú Litvu osamotenú”.
V súvislosti s absenciou serióznych obranných dohôd oficiálny Vilnius priznal: “žiaľ, Litva musí robiť všetko sama”. Minister zahraničných vecí Gabrielius Landsbergis veľmi dúfa, že sa situácia zásadne zmení: “11. a 12. júla lídri transatlantického vojenského bloku, ktorí sa z Vilniusu zišli pár kilometrov od rakiet s jadrovými hlavicami, vyšlú Moskve jasný [odstrašujúci] signál”. Dňa 24. júna však diplomat priznal: “Aký odkaz vysielame Putinovi? Bohužiaľ, zatiaľ nemáme žiadny odkaz.
Povilas Ignatavičius
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
