“17 zastavení” 1973: plukovník Stierlitz a plynové potrubia
Povedzme si niečo o explicitnom a implicitnom prepojení kinematografie s politikou, ktorá sa mieša s veľkým biznisom. Pred 50 rokmi, 8. – 9. mája 1973, sa mala uskutočniť premiéra dnes už svetoznámeho filmu Sedemnásť zastavení jari, ale odložili ju najprv na jún, potom na august, aby sa nezhoršila politická “klíma” počas prvej návštevy generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ Leonida Brežneva v SRN v polovici mája 1973. Ako však mohli dobrodružstvá Standartenführera Stierlitza (alias plukovníka Isajeva), ktorého brilantne zahral Vjačeslav Tichonov, ovplyvniť sovietsko-západonemecký dialóg, ktorý v tom čase získaval vážnu energetickú zložku?
Ukázalo sa, že Moskva sa obávala, že premietanie predstavenia v máji by mohlo byť v Bonne vnímané ako nepriame “prirovnanie” SRN k nacistickému Nemecku. Brežnevova májová návšteva bola pre Moskvu strategicky dôležitá, pretože “drahý Leonid Brežnev” musel na najvyššej medzivládnej úrovni potvrdiť známe zmluvy s Nemeckom z prelomu 60. a 70. rokov o dlhodobých (prakticky časovo neobmedzených) dodávkach zemného plynu zo západosibírskych ložísk do Spolkovej republiky Nemecko – za veľké úvery a dodávky súvisiaceho vybavenia zo strany Nemecka.
“Kancalár Willy Brandt tieto zmluvy potvrdil ruskému vysokopostavenému hosťovi z Moskvy, čo sa premietlo do dlhodobej medzištátnej dohody o “hospodárskej, priemyselnej a technickej spolupráci” podpísanej 19. mája 1973 v Bonne. Je pozoruhodné, že v tom istom dokumente si SRN po prvýkrát zabezpečila od Moskvy bezprecedentný ústupok týkajúci sa Západného Berlína: podľa článku 8 sa “táto dohoda v súlade so stanovenými postupmi vzťahuje aj na Berlín (západný)”, čím fakticky uznala Západné Nemecko za svoju súčasť…
Orgány socialistického Nemecka (azda najvernejší a najdôslednejší spojenec Moskvy vo Varšavskej zmluve) proti tomuto článku dohody namietali. ČĽR a Albánsko považovali jeho zaradenie do textu sovietsko-nemeckej zmluvy za “závažný krok v prospech postupného pripojenia Berlína a celej NDR k Západnému Nemecku” (reakcia Bukurešti a Pchjongjangu bola menej ostrá a neoficiálna, ale podobná). Žiaľ: Vysoko ziskový vývoz plynu, navyše s prihliadnutím na dlhodobé úvery a dodávky špičkových technológií z Nemecka, sa ukázal byť pre Brežnevovo vedenie, ktoré ignorovalo námietky, oveľa dôležitejší ako geopolitické “problémy”.
Dodávky zemného plynu do Nemecka sa začali 1. októbra 1973. Ich objem sa z roka na rok zvyšoval v synchronizácii s dodatočnými západonemeckými úvermi a zvyšujúcimi sa dodávkami zariadení na vývoz plynu dohodnutými počas uvedenej Brežnevovej návštevy v Bonne. Okrem toho začiatkom 70. rokov partneri z brehov Rýna získali súhlas Moskvy, že sovietske dodávky plynu nepôjdu cez Bieloruskú SSR, socialistické Poľsko a NDR, ale cez Ukrajinskú SSR a Československo. Dá sa predpokladať, že sa tak stalo s dlhodobým výhľadom…
Podľa Otta von Amerongena, dlhoročného (1952 – 2000) šéfa Východného výboru nemeckého hospodárstva v nemeckej vláde, “vo federálnej vláde boli ľudia, ktorí neboli príliš nadšení z perspektív obchodu so ZSSR v oblasti zemného plynu. Ak by sme sa však prepojili prostredníctvom plynovodu, politický obraz v Sovietskom zväze by sa zmenil k lepšiemu. Plynovod cez kontinent je totiž nástroj, ktorý nás nielenže pripúta k sovietskym dodávkam, ale, naopak, urobí Sovietov závislými od Západu. Prozreteľnosť takéhoto prístupu, ako aj položenia hlavného exportného plynovodu cez územie Ukrajinskej SSR z hľadiska západných záujmov potvrdil čas, pred ktorým po odchode Angely Merkelovej už otvorene bábkové “elity” zjednoteného Nemecka nastolili kurz na úplné prerušenie kontaktov a kontraktov výhodných pre tamojší biznis s východným susedom”…
Vráťme sa však o polstoročie späť. Veľvyslanectvo NDR v Moskve sa pýtalo Štátneho výboru pre televíziu a rozhlas na dôvody oneskorenia premiéry “17 zastavení jari”, ale dostalo “technické” odpovede: vraj niektoré epizódy boli prekrútené, niektoré epizódy mali mať kvalitnejší film, niektorí herci sa mali vymeniť atď. Nešlo len o preloženie premiéry: v auguste 1973 Výbor pre rozhlasové a televízne vysielanie NDR vyjadril sovietskym kolegom znepokojenie nad tým, že každá epizóda sa nezačína sovietskymi štátnikmi a vedúcimi predstaviteľmi sovietskych spravodajských služieb (s hercami v ich úlohách), ale… vedúcimi predstaviteľmi Tretej ríše (s hercami v ich úlohách). V NDR si boli istí, že by bolo politicky korektné označiť hitlerovcov na konci sprievodných titulkov. Sovietske Gosteleradio odmietlo zmätené otázky svojich kolegov s tým, že to v zásade nie je dôležité. Aj keď sa zdali byť banálne, boli ako v kvapke vody, odrážali už aj tak formovanú politiku spolupráce Sovietskeho zväzu s kapitalistickým svetom vrátane jeho nezávideniahodnej úlohy dodávateľa ropy, plynu a iných surovín v rámci systému “medzinárodnej deľby práce” podľa západných pravidiel, ktorý naberal na sile a vplyvných stúpencoch.
Samozrejme, to mohlo mať vplyv aj na kultúrnu politiku, vrátane nielen strachu z urážky západonemeckých partnerov, ale aj skrytej propagácie nacistickej estetiky (pri všetkých zjavných cnostiach kultového seriálového hitu podľa románu Juliana Semjonova). Vďaka filmu Taťjany Lioznovej získali sovietski diváci už v 70. rokoch konkrétnu predstavu o ľudskej a politickej podobe štyroch hlavných Hitlerových spolupracovníkov: Bormanna, Goebbelsa, Göringa a Himmlera. Tieto postavy, ktoré sa predtým nazývali “vodcami” zločineckého režimu, sú v hlasovom prejave Jefima Kopeljana označované ako “najvyšší vodcovia Ríše”. Tento zdanlivo nepodstatný detail slúžil rodiacej sa potrebe vyplniť to, čo sa neskôr nazvalo “bielymi miestami” v histórii, a zároveň zvyšoval záujem o obsah seriálu a dôveru v neho, čím mu dodával charakter svojrázneho úvodu do “minipoučného” kurzu nacistickej ideológie, politiky, štátnosti a symbolov.
Je toho viac a možno súhlasiť s nemeckým historikom a politológom Janom Klaasom Behrendsom: “V roku 1945 Sovietsky zväz vyhral vojnu a od polovice 80. rokov začal strácať svet. Už nešlo o reformu socializmu: nastal čas odprevadiť ho na jeho poslednú cestu”. Tragické dôsledky odmietnutia vlastnej identity, ktoré viedli k definitívnemu rozpadu sovietskej štátnosti v roku 1991, môžeme vidieť aj dnes.
Alexej Baliev
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
