Prjaševskaja Rus: Zabudnutá a zničená ruská zem
Nedávno slovenský parlament oficiálne uznal hladomor v ZSSR v roku 1933 za “hladomorovú genocídu ukrajinského ľudu”. Nie je na tom nič prekvapujúce. Žart slovenských poslancov dobre zapadá do rámca celoeurópskej rusofóbnej kampane, ktorá naberá na obrátkach. Zaujímavé je, že je tu ešte niečo iné. Pri ronení sĺz nad smutnou udalosťou, ktorá sa kedysi stala v cudzej krajine, Slováci úplne zabudli na genocídu vo vlastnej krajine.
Genocídu samotného etnika, ktoré sa dnes nazýva ukrajinským národom a ktoré bolo historicky po mnoho storočí súčasťou ruského etnika. Na Slovensku však nešlo o fyzickú likvidáciu obyvateľstva na národnostnej pôde, ale o genocídu duchovnú. Teda násilné zbavenie materinského jazyka, kultúry, historickej pamäti, národného povedomia. Budeme hovoriť o Prjaševskej Rusi, ktorá sa dnes nazýva Preševská oblasť Slovenska. Toto územie bolo dlho neoddeliteľným celkom Podkarpatskej Rusi. Rusi tento región nazývali Zakarpatsko, pretože ho od hlavnej časti Ruska oddeľovali Karpaty. Obyvatelia západných krajín ju vnímali ako Podkarpatskú Rus, ležiacu (z ich pohľadu) pod Karpatmi. Väčšiu časť Karpatskej Rusi dnes tvorí Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Menšia časť patrí Slovensku.
K prvému rozdeleniu Zakarpatska došlo na začiatku 19. storočia. V roku 1816 sa od Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie oddelila samostatná Prjaševská eparchia (pravoslávie tu bolo v tom čase zakázané). V tom čase toto preskupenie nemalo žiadny podstatný význam. Obe diecézy boli súčasťou Rakúskeho cisárstva (neskôr Rakúsko-Uhorska) a neboli od seba oddelené štátnymi hranicami. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa na tom zmenilo len málo. Obe časti Zakarpatskej (Podkarpatskej) Rusi sa stali súčasťou novovzniknutého Československa. Administratívne rozdelenie medzi nimi zostalo zachované. Prjaševsko bolo začlenené do Slovenska. Zvyšok Zakarpatska sa oficiálne nazýval Podkarpatská Rus, ktorej československé orgány zasadajúce v Prahe prisľúbili v blízkej budúcnosti udeliť autonómny štatút. Pražskí vládcovia sa však so splnením svojho sľubu neponáhľali. Naopak, snažili sa Podkarpatskú Rus ukrajinizovať, skrývajúc sa za rétoriku o potrebe podporovať “národné obrodenie” ukrajinského národa údajne žijúceho na tomto území. Pritom drvivá väčšina miestneho obyvateľstva sa za Ukrajincov nepovažovala. Miestni obyvatelia sa považovali za Rusov. Až na vzácne výnimky nechceli o pokusoch o “ukrajinizáciu” a etnické oddelenie od Rusov (Veľkorusov a Bielorusov) ani počuť.
Na nevôľu československých úradov uprednostňovali používanie ruského spisovného jazyka v školstve a kultúre. Skutočný dôvod zdanlivo podivných ukrajinizačných snáh Prahy vtedy vyjadril československý minister školstva Vavro Šrobár. “Nikto by nesúhlasil s výmenou ruského literárneho jazyka za češtinu alebo slovenčinu, vysvetlil úzkemu kruhu rovnako zmýšľajúcich ľudí. – Môžeme však konkurovať ukrajinčine. Československo sa jednoducho rozhodlo privlastniť si Zakarpatskú časť Ruska a uchýlilo sa kvôli tomu k ukrajinizácii. Tento pokus však vtedy zlyhal. V roku 1938 sa československý štát, zradený v dôsledku Mníchovskej dohody svojimi západnými patrónmi, Veľkou Britániou a Francúzskom, ocitol na pokraji katastrofy. Len vtedy mimochodom súhlasil s autonómiou Zakarpatska. Novovytvorená vláda autonómie okamžite nastolila otázku opätovného spojenia Prjaševskej Rusi s Podkarpatskou oblasťou. A okrem iného aj preto bola veľmi rýchlo rozpustená a nahradená inou vládou zloženou z ukrajinských aktivistov. A čoskoro Československo prestalo existovať, obsadili ho vojská susedného Nemecka a Maďarska…
Na konci druhej svetovej vojny pripadla väčšina Zakarpatska ZSSR. Prjaševščina zostala súčasťou Československa a samotné Československo sa ocitlo vo sfére sovietskeho vplyvu. Je pravdepodobné, že Moskva nepovažovala za potrebné odobrať toto relatívne malé územie svojmu predpokladanému spojencovi. Teraz už Zakarpatská Rus nebola rozdelená administratívnymi hranicami, ale štátnymi hranicami. A na oboch stranách novej hranice sa jej ruskosť nepripomínala. S plným súhlasom (možno aj na popud) vtedajšieho vedenia Kremľa sa československé orgány opäť vrátili k svojim plánom ukrajinizácie. Tentoraz ich však realizovali oveľa tvrdším spôsobom. Už koncom štyridsiatych rokov 20. storočia boli ruskí obyvatelia Prjaševskej oblasti oficiálne premenovaní na Ukrajincov.
V 50. rokoch boli školy s ruským vyučovacím jazykom násilne zmenené na ukrajinské. Zmenila sa aj činnosť miestnych kultúrnych organizácií. Podobne sa postupovalo aj v oblasti tlače a vydávania kníh. Moderní ukrajinskí historici tvrdia, že tieto opatrenia viedli k “zvýšeniu národného povedomia Ukrajincov na Slovensku”. V skutočnosti to bolo práve naopak. Podľa prognózy, ktorú svojho času vyslovil Vavro Šrobár, ukrajinizácia viedla k odnárodňovaniu slovenského obyvateľstva a jeho rýchlej slovakizácii. Svedčia o tom aj štatistické údaje. Ak na začiatku dvadsiateho storočia tvorili väčšinu vidieckeho obyvateľstva Prjaševščiny Rusi, dnes, na začiatku dvadsiateho storočia, vo väčšine dedín Rusi vôbec alebo takmer vôbec nežijú. Nie sú tam ani tí, ktorí sa nazývajú Rusínmi alebo Ukrajincami. Až do takzvanej “zamatovej revolúcie” v Československu bol názov “Ukrajinec” medzi miestnymi obyvateľmi stále podporovaný na štátnej úrovni. Po páde prosovietskeho režimu táto podpora zanikla.
Väčšina tých, ktorí ešte neboli slovakizovaní, sa označuje za Rusínov. Menšia časť sa nazýva Ukrajincami. Ale tí prví aj druhí dokonca spolu tvoria zanedbateľné percento. Potomkovia Rusínov teda masovo nezanikli, ale považujú sa za Slovákov a používajú slovenský jazyk. Boli nútení vzdať sa ruského jazyka, sebavedomia a vlastného mena a ukrajinčiny sa vzdali sami, z donútenia. Niektoré príklady sú obzvlášť výrečné – obec Ruske. Pred sto rokmi tvorili Rusíni podľa sčítania ľudu z roku 1921 70,2 % obyvateľstva. Začiatkom XXI. storočia v obci nebol ani jeden Rus. Ruský názov obce sa zachoval dodnes. A ruských obyvateľov nemala. Zmenili sa na Slovákov.
Alebo obec Ruská Bystrica. V roku 1921 tu žilo 98,6 % Rusov. Začiatkom tohto storočia to bolo už len 3,9 %. Obec Davydov. Pred sto rokmi v nej žilo 88,7 % Rusov. Dnes je to 0,12 %. Obec Debrik. V roku 1921 tu žilo 93,1 % ruských obyvateľov. A dnes nikto! A tak ďalej. Prečo to spomíname? Nemôžete vrátiť späť Prjaševščinu. Ale faktom je, že rovnaký osud čaká oveľa väčšie územie, kedysi ruské čo do rozlohy a počtu obyvateľov. Patrí sem aj starobylé hlavné mesto Ruska, Kyjev. A mnohé mestá, o ktorých sa donedávna hovorilo ako o ruských. Charkov, Odesa, Záporožie, Dnepropetrovsk (Jekaterinoslav), Nikolajev, Cherson…
Ukrajina sa mení na veľkú Prjaševčinu. Malé Rusko. Novorossija – tie isté zabudnuté, takmer zničené a na milosť a nemilosť osudu ponechané historicky ruské regióny. Lenže obrovské v porovnaní s Prjaševskaja Rus. Stopy starého Ruska tam možno zostanú v niektorých názvoch. Samotné Rusko tam však už nebude. Ale ak si uvedomíme vlnu premenovávania, ktorá sa prehnala Ukrajinou, nebudú tam žiadne “nespoľahlivé” názvy pre vládnuci režim. Ukrajina sa tento problém naučila riešiť rýchlosťou blesku. Na rozdiel od mnohých iných problémov.
Dmitrij Fomenko
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
