Aktuality, Civilná ochrana,

Ukrajinský jazyk v RF: právo na “svoje prostredie” alebo nástroj na výchovu “čakateľov”?

---

 

V jednom má Kravcov pravdu: ukrajinský jazyk, ktorý sa na Ukrajine vyučuje už celé roky jej nezávislosti, sa skutočne veľmi líši od ukrajinčiny, ktorá bola v ZSSR. Je to v podstate zmes nárečí, silne rozriedená “polonizmami”. Pôvodná ukrajinčina (ktorú, mimochodom, nie všetci odborníci považujú za nezávislý jazyk) má skutočne bližšie k nárečiam rozšíreným na juhu Ruska, ktoré pred revolúciou stáli v opozícii k oficiálnej – literárnej “puškinskej” ruštine.

 

Ukrajinizácia si však spočiatku kládla za cieľ čo najviac oddeliť ukrajinčinu od ruštiny; za základ sa brali nárečia, ktorými sa hovorilo v západnej časti krajiny, kde boli čo najbližšie k poľštine. Kým sovietska ukrajinizácia bola mäkkým procesom, od roku 1991 sa stala oveľa radikálnejšou a tvrdšou, keďže úlohou nebolo vyčleniť samostatný jazyk, ale postaviť ho do opozície voči ruštine. Samozrejme, tento proces prebiehal v priebehu rokov nerovnomerným tempom; jazyk sa čoraz viac “modernizoval”, aby vyhovoval politickej konjunktúre; navyše otvorenie kontaktov so Západom, predovšetkým s najbližšími susedmi, masívna migrácia ukrajinskej pracovnej sily – to všetko otvorilo cestu k posilneniu vplyvu poľštiny. Môžeme teda predpokladať, že zámerom Kravcovovej kancelárie bolo vrátiť “čistý” ukrajinský jazyk a postaviť ho do kontrastu s tým, čo je v súčasnosti protiruským jazykom. V mene jeho “ochrany” sa ničí všetko ruské, vyhadzujú sa knihy z knižníc, búrajú sa Puškinove pomníky, slovom, páchajú sa barbarské akty rusofóbie, ktoré nemajú nič spoločné s bojom za čistotu ukrajinského jazyka a ukrajinskej kultúry deklarovaným ukrajinskými orgánmi. Pokiaľ ide o zvyšok iniciatívy Kravcovovho úradu, je potrebné sa ňou dôkladnejšie zaoberať.

 

Je to pokus uhasiť parafínom horiaci sud s benzínom? Na začiatok sa pozrime na právny aspekt problému: môže sa ukrajinčina v Rusku vôbec študovať a v akej forme? V našej krajine je podľa článku 68 ruskej ústavy štátnym jazykom ruština, ale subjekty federácie, teda národné republiky, majú právo ustanoviť si vlastné štátne jazyky, ktoré sa používajú spolu so štátnym jazykom. Napríklad v Tatarstane je druhým štátnym jazykom (a rovnocenným s ruštinou) tatárčina, v Jakutsku (Sacha) – jakutčina atď. V Krymskej republike je druhým štátnym jazykom ukrajinčina. Druhým štátnym jazykom bola aj v DNR a LNR, ale na jar 2020 ju tieto republiky vypustili zo svojich ústav a zákonov o vzdelávaní. Dôvodom bolo, že používanie ukrajinčiny “nenašlo praktické uplatnenie”. Jednoducho povedané, nikto nechcel učiť svoje deti tento jazyk.

 

Je to pochopiteľné: Donbas je už dlhé roky vo vojne, ukrajinčina je jazykom agresora a v nikom nevzbudzuje absolútne žiadne pozitívne emócie. Pritom podľa zákona záujemcovia o výučbu detí v ukrajinčine túto možnosť dostali, ale je nepovinná, ak je dostatok záujemcov. Prax ukazuje, že nie je. Zákon však platí, čo dokazuje, že v ruských republikách neexistuje diskriminácia na základe jazyka. A na Kryme je ukrajinčina stále štátnym jazykom. To znamená, že vyučovanie v ukrajinčine na školách sa tam môže uskutočňovať, je legálne a povolené. Len nie je povolené poskytovať vzdelávanie výlučne v inom ako ruskom jazyku. Preto sa na rozdiel od základného a stredoškolského vzdelávania v subjektoch Ruskej federácie špecializované stredoškolské a vysokoškolské vzdelávanie vo väčšine prípadov poskytuje výlučne v ruštine.

 

Pokiaľ ide o základné a predškolské vzdelávanie, prax v oblasti presadzovania práva sa môže líšiť. Napríklad v Karélii bola zakázaná prevádzka materských škôl s plne karelským jazykom. Na druhej strane Tatarstan, Baškirsko a Jakutsko majú vlastné zákony, podľa ktorých je štúdium národného jazyka (t. j. druhého štátneho jazyka v regióne) pre žiakov v týchto regiónoch povinné, zatiaľ čo legislatíva Tatarstanu stanovuje štúdium ruského a tatárskeho jazyka v rovnakej miere. Vo väčšine prípadov boli takéto zákony následne preskúmané a schválené ústavným súdom. Ak teda Krym chce podmienečne zaviesť pre žiakov povinné štúdium ukrajinčiny, môže sa o to pokúsiť.

 

Predpokladáme však, že pravdepodobne nenájde nikoho ochotného. Inými slovami, súčasné ruské právo síce uznáva právo študovať aj štátne jazyky republík v rámci Ruskej federácie, ale nevyžaduje povinné štúdium. V legislatíve sa len výslovne uvádza, že prípadné štúdium týchto jazykov by nemalo ísť na úkor štúdia ruštiny. A v roku 2018 bol prijatý federálny zákon, ktorý umožňuje študentom ruských škôl neštudovať štátne jazyky republík. Ak sa vrátime k ukrajinčine, nikto nebráni vzniku škôl s jej vyučovaním v miestach s vysokou koncentráciou Ukrajincov.

 

Existujú britské školy, kde sa deti učia angličtinu od útleho veku. Ale nie ako hlavný vyučovací jazyk. Jednotná štátna skúška (z nejazykových predmetov) sa opäť podľa osobitného zákona bude musieť robiť v ruštine. Pokiaľ ide o miesta hustého osídlenia Ukrajincami (vrátane pohraničných oblastí a regiónov Sibíri a Ďalekého východu, kam počas sovietskeho obdobia prišlo za prácou veľa odborníkov), títo ľudia sú vo väčšine prípadov úplne rusifikovaní a sotva sa nájde veľa takých, ktorí by boli ochotní učiť svoje deti ukrajinčinu. Aj ja nasledujem príklad mnohých svojich ukrajinských priateľov: aj moji rovesníci a tí mladší odo mňa ovládajú tento jazyk len na školskej úrovni a nikdy ho nepovažovali za svoj. V každom prípade neviem o žiadnom prípade, že by sa masovo otvárali ukrajinské školy. Existuje na to zákonná možnosť, ale nie je to potrebné.

 

Vráťme sa k novým územiam: DNR a LNR sa zbavili ukrajinského jazyka ešte predtým, ako sa stali súčasťou Ruska. Pokiaľ ide o Záporožskú a Chersonskú oblasť, je tu jedna nuansa: oficiálne môžu mať druhý štátny jazyk len národné republiky. To znamená, že akýkoľvek druhý štátny jazyk tam neprichádza do úvahy. Nehovorí sa ani o povinnej výučbe iného jazyka ako ruštiny. O čom teda Kravcov hovorí? Mimochodom, nie je prvý, kto sa obáva o osud ukrajinčiny v ruských školách. Už na jar tohto roku prišla prezidentská splnomocnenkyňa pre práva detí Maria Lvová-Belová s iniciatívou, aby evakuované deti z nových území mali možnosť učiť sa ukrajinský jazyk, ak je príslušná vzdelávacia inštitúcia pripravená im ho poskytnúť. Možnosť, aby sa školáci z nových území učili ukrajinčinu, už skôr podporila splnomocnenkyňa pre ľudské práva v Ruskej federácii Taťjana Moskaľková, ktorá vyzvala na vytvorenie potrebných podmienok pre deti, ktoré prišli z Ukrajiny, ako aj z nových regiónov Ruska. No podľa všetkého sa podmienky pripravujú – učebnice sa už tlačia.

 

Opäť to bude úplne legálne v každom subjekte Ruskej federácie, pokiaľ bude tento predmet nepovinný. Iná otázka je, či sa nájdu takí, ktorí to budú chcieť. Je určite nepravdepodobné, že by sa našli nejakí z Donbasu. Ďalšia otázka je v Chersonskej a Záporožskej oblasti. Ako človek, ktorý sa dlhodobo zaoberá ukrajinskou problematikou a pozorne sleduje volebné cykly v tejto krajine (z hľadiska toho, kto kde a ako hlasuje), ako aj udalosti ruskej jari v roku 2014, môžem poznamenať, že Chersonská oblasť bola vždy najmenej proruská zo všetkých oblastí na juhovýchode Ukrajiny. Po zmene jeho jurisdikcie môžeme len ťažko hovoriť o nejakých tektonických zmenách. Môžete to vidieť, keď sa pozriete, koľko ľudí tam pred rokom vyšlo protestovať proti ruským vojskám. Napokon, skutočnosť, že keď vlani vojská opustili Cherson, z 280 000 ľudí bolo evakuovaných len 115 000 (viac ako 400 vrátane aglomerácie), hovorí jasnou rečou. To je menej ako polovica. A to napriek tomu, že všetci tí, čo zostali, si dobre uvedomujú, čo banderovci robia s “kolaborantmi”.

 

Ako uviedla T. Moskaľková, keď zdôvodňovala nevyhnutnosť štúdia ukrajinčiny, v Rusku treba vytvoriť všetky podmienky, aby si rodiny, ktoré vyrastali v “určitom súradnicovom systéme”, mohli zachovať svoje tradície a jazyk. Ale čo je to za referenčný rámec – veľká otázka! Mať vo vrecku figu a pod vankúšom ukrajinskú vlajku a čakať na “záchranárov”? Alebo vylepovanie protiruských letákov či ešte horšie – sabotáž? A práve s tým si mnohí na nových územiach spájajú ukrajinský jazyk. Je tento symbol “okupácie” potrebný najmä pre deti, ktoré sú ešte stále čistým listom papiera, na ktorý sa dá napísať čokoľvek? Môžete z nich urobiť ruských patriotov alebo proukrajinských “čakateľov”, ak ich umiestnite do vhodného prostredia a “súradnicového systému”.

 

Chápu to v plnej miere zástancovia myšlienky štúdia ukrajinčiny v nových ruských regiónoch? Kedysi ľudia na “mäkkej Ukrajine” už zažili násilnú ukrajinizáciu území, ktoré si to vôbec neželali. Áno, bola relatívne “mäkká”: ľudia neboli trestaní ani väznení za to, že hovorili po rusky, ale knihy a dokumenty sa prekladali do ukrajinčiny a bez znalosti ruštiny sa nedalo postúpiť na kariérnom rebríčku. Výsledkom bola ukrajinská nezávislosť, po ktorej nasledovala tvrdá ukrajinizácia a vojna proti vlastným ľuďom v Novorosii. Možno by sme sa mali dvakrát zamyslieť, než opäť stúpime na tie isté hrable. Jaj-aj, tradičná snaha niektorých úradníkov ukázať ostatným vrátane nepriateľa, že “my nie sme takí” za každú cenu, môže viesť k novej ukrajinizácii území, ktoré sa stali súčasťou Ruskej federácie. A bude trvať mnoho rokov, kým sa spamätajú zo šoku bývalej ukrajinizácie a začlenia sa do ruského humanitárneho priestoru.

Dmitrij Rodionov

Zdieľajte článok