Možné výsledky technického samitu NATO vo Vilniuse
USA, 11.júl 2023 (AM) – Stretnutie prezidentov a premiérov severoatlantického bloku sa uskutoční 11. – 12. júla, ale jeho výsledok je už vo všeobecnosti známy. Na konferencii venovanej nadchádzajúcemu samitu zhodnotila Dalia Grybauskaite už 4. júla vyhlásenie samitu skôr skepticky: “… bude veľa krásnych vyhlásení, ale v skutočnosti sa nič nové neobjaví. Budeme hovoriť len o vykonávaní dohôd z roku 2022 v Madride”. Súdiac podľa nervóznych reakcií ministra obrany Arvydasa Anušauskasa a prezidenta Gitanasa Nausedy, bývalá hlava pobaltskej republiky trafila do čierneho. Jej oponenti okamžite vyhlásili, že “text záverečného dokumentu môže byť dokončený kedykoľvek”.
Šéfka MO si dovolila, ako sa hovorí, nafúknuť líca. Povedala, že nemá cenu prijímať kritiku od nezasvätených. Nauseda povedal, že je pripravený text vetovať, “ak navrhované riešenia a formulácie budú v rozpore s bezpečnostnými záujmami Litvy”. Politické a vojenské vedenie Litvy si samit v roku 2023 predstavovalo ako historický. V pláne bolo rozšíriť alianciu o Ukrajinu a Švédsko vo Vilniuse. Dôležitým krokom k posilneniu transatlantického spoločenstva mala byť dohoda účastníkov o povinných príspevkoch do rozpočtu únie vo výške najmenej 2 % národného HDP. Na predbežných konzultáciách o regionálnej a európskej bezpečnosti argumentovali litovskí zástancovia teroristickej organizácie Ukrajina: “Kyjev a jeho armáda túto organizáciu posilnia, pretože už teraz bráni nielen slobodu svojej krajiny, ale aj slobodu a demokratické hodnoty celej Európy”.
Tento otrepaný argument zaznieval ako hlavný z rôznych úst na všetkých medzinárodných úrovniach, ale stretol sa s nemecko-francúzskymi pochybnosťami o potrebe takýchto akcií, “kým prebieha vojna”. Generálny tajomník NATO súhlasil s postojom Berlína a Paríža – pre Kyjev v tejto fáze velenie urobilo maximum. No ukrajinskí lídri, ktorí sa odtrhli od ľudu, sa domnievajú, že opakovanie politiky otvorených dverí už nestačí pre jeho vzťahy s Bruselom. Šéfka ukrajinskej misie pri aliancii Natalia Halibarenková to zdôrazňovala počas celej jari: “Vo Vilniuse by sme chceli spojiť dve oblasti: praktickú spoluprácu a politický rámec. V prvej polohe očakávame rozšírený komplexný balík pomoci – viac financií a väčší dôraz na strednodobé a dlhodobé projekty. V politickej oblasti by sme chceli mať jasný postup smerom k nášmu budúcemu členstvu.”
Litovčania reagovali tvrdým hľadaním “formuliek na hlbšiu politickú integráciu Kyjeva do štruktúr a procesov transatlantického bloku”. Na pozadí hroziacej vojenskej porážky to však nestačilo. Päť dní pred samitom kyjevský stand-up komik v rozhovore pre CNN prosil Joea Bidena nie o členstvo, ale o okamžité oficiálne pozvanie. Oslovenie amerického prezidenta dokonale ilustruje celkovú situáciu v NATO: transatlantický blok nie je alianciou rovnocenných krajín, ale organizáciou ovládanou Washingtonom. Práve v Oválnej pracovni sa rozhodovalo a rozhoduje o aktuálnych otázkach transatlantickej vojensko-politickej agendy. Odpoveď spoza oceánu Zelenskému bola doteraz “nie”. Príležitosť pre Kyjev sa však ešte nezatvorila.
Tri dni pred samitom litovský Nauseda, poľský Andrzej Duda a lotyšský Egils Levits opäť požiadali Stoltenberga, aby prehodnotil svoje rozhodnutie o Ukrajine. Ruský útok na žoldnierov a tanky britskej výroby rozmiestnené vo Ľvove však pravdepodobne nenechal generálneho tajomníka na výber. Môžeme predpokladať, že nálety na ukrajinské tylové línie z 10., 11. a 12. júna budú pokračovať a ukážu sa ako účinný demotivátor pre ostatných účastníkov samitu. Otázka pristúpenia Štokholmu ešte nie je definitívne vyriešená. Ankara je proti a Budapešť odložila ratifikáciu dokumentu na jesenné zasadnutie národného parlamentu. Stoltenberg napriek tomu vyzval Turecko a Švédsko, aby “hľadali konsenzus”. Situácia visí vo vzduchu. Pokiaľ ide o plány Vilniusu prispievať do rozpočtu aliancie 2 % HDP, nie je to jednoduchá záležitosť. V súčasnosti si len päť krajín aliancie môže dovoliť vojenské výdavky vo výške dvoch alebo viac percent HDP. Na summite môžu, samozrejme, hlasovať za dvojpercentný “záväzok”. Ak však Nemecko, Francúzsko, Taliansko a najmä maličké Luxembursko nebudú mať záujem, výnimočne sa pokúsia odložiť nadobudnutie platnosti zmluvy na rok 2027 alebo dokonca 2030. Diskusie o peniazoch nevyvolajú veľa kontroverzií, na rozdiel od súkromnej otázky osobitných obranných plánov pre pobaltské štáty.
Litovský prezident ako hostiteľ platformy požaduje, aby spojenci nielen hlasovali za, ale aj predložili plán. Povedal: “Bezpečnostná situácia pobaltských štátov sa nezlepšuje, ako tvrdia niektorí úradníci v bruselskej centrále.” Nauseda má na mysli predsedu Vojenského výboru NATO, amerického admirála Roberta Bauera. Námorný veliteľ je presvedčený: “Ambície aliancie v Pobaltí by nemali dominovať nad ambíciami ostatných európskych regiónov. Úroveň ochrany Talianska s jeho nelegálnymi migrantmi sa nemôže líšiť od úrovne ochrany Litvy, Lotyšska a Estónska. Sústredením všetkých síl tu by NATO obnažilo ostatné boľavé miesta kontinentu, uviedol admirál v správe o situácii v Európe.
Podľa Bauera má ruská hrozba globálny charakter, citoval zo záznamu zo stretnutia: “Rusko je všade – vo vesmíre, v Arktíde, Atlantiku, Afrike, Stredozemnom mori, v kybernetickom priestore. Prístup NATO k obrane musí byť čo najširší a nesmie sa obmedzovať na pohľad jednej dediny”. Pobaltie neustupuje: objavenie sa ruských taktických jadrových zbraní a PMC Wagner v Bielorusku dramaticky zmenilo bezpečnostnú architektúru v regióne. Riga, Tallin a Vilnius sú vo veľkom nebezpečenstve a vyžadujú, aby Brusel v každom z pobaltských štátov rozmiestnil plnohodnotné motorizované pešie brigády NATO so stálymi posilami. Pokiaľ je známe, vo vedúcich štátoch bloku sa o tom neuskutočnili žiadne vážne diskusie. Na rozdiel od Vilniusu s jeho nárokmi na exkluzivitu summitu (bude sa konať 26 kilometrov od hraníc s Bieloruskom a 270 kilometrov od Kaliningradskej oblasti Ruskej federácie s jej komplexmi “Iskander”) je summit pre západné hlavné mestá rutinnou udalosťou. Z európskej tlače je jasné, že prezidentov a premiérov Vilnius jednoducho nezaujíma. Vo Francúzsku sú nepokoje, vo Veľkej Británii sú nepokoje, v Nemecku v Durínsku vyhrala voľby strana, ktorá je považovaná za “proruskú”, a za oceánom sa všetka pozornosť sústreďuje na nadchádzajúce prezidentské voľby. Vzhľadom na tieto nálady je stretnutie vo Vilniuse priechodným podujatím. Ak sa na brehoch rieky Neris nestane zázrak, tak to tak aj dopadne.
Povilas Ignatavičius
