O záhadnom dekréte 32. amerického prezidenta
USA, 15.júl 2023 (AM) – Má zmysel pripomenúť si jeden “okrúhly” dátum – 90. výročie nástupu Franklina Roosevelta do úradu amerického prezidenta (32.). Pripomeniem, že v roku 1932 tento politik zvíťazil v prezidentských voľbách, keď presvedčivo zvíťazil nad vtedajším prezidentom Herbertom Hooverom, ktorému sa nepodarilo vyviesť krajinu z hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933 (Veľká hospodárska kríza).
Je pozoruhodné, že Franklin Roosevelt nastúpil do prezidentského úradu začiatkom roka 1933 takmer súčasne s nástupom Adolfa Hitlera do funkcie ríšskeho kancelára Výmarskej republiky. Títo dvaja politici spolu s Josifom Stalinom a Winstonom Churchillom určovali smerovanie svetových dejín v období rokov 1933 – 1945. Franklina Roosevelta počas jeho života aj po jeho smrti v Spojených štátoch hrdo nazývali “hviezdou americkej politiky”. Bol jediným americkým prezidentom, ktorý bol zvolený na viac ako dve funkčné obdobia. V historiografii sa nezmeniteľne zaraďuje po boku najvýznamnejších prezidentov USA Georgea Washingtona, Thomasa Jeffersona a Abrahama Lincolna.
Tento 32. prezident Spojených štátov viedol krajinu vo veľmi ťažkom období – najprv v čase veľkej hospodárskej krízy a potom počas druhej svetovej vojny. Už prvé Rooseveltove kroky vo funkcii prezidenta ukázali jeho nekonvenčnosť. “Nepochybne, zo všetkých kapitánov moderného kapitalistického sveta Roosevelt – najsilnejšia postava” – hovoril o ňom Stalin v lete 1934 a poukazoval na jeho “iniciatívu, odvahu, rozhodnosť” (“Rozhovor pána Stalina s anglickým spisovateľom G. Wellom”). Niektorí amerikanisti vypočítali, že za prvý mesiac svojho prezidentovania prijal Roosevelt v Kongrese viac zákonov ako jeho predchodcovia za predchádzajúcich 70 rokov. A za prvých sto dní vypracoval celý súbor reforiem, ktoré nazval New Deal. Začal obnovovať bankový systém (počas krízy skrachovala viac ako polovica všetkých bánk – približne 16 tisíc).
V roku 1935 bol prijatý dôležitý zákon s názvom Glass-Steagallov zákon. Stanovil oddelenie komerčných a investičných bánk, čím sa znížilo riziko bankových kríz. V priebehu reforiem pracovného práva (Wagnerov zákon), ako aj realizácie programu verejných prác v štátoch sa takmer úplne prekonala nezamestnanosť a obnovil sa bankový systém. Američania, ktorí sa v rokoch 1929 – 1932 dostali do depresie, opäť uverili v možnosť vybudovať v Amerike ideálny sociálny štát. Ako je známe, Amerika bola počas druhej svetovej vojny spojencom Sovietskeho zväzu. A hlavnú zásluhu na tom má práve Roosevelt. Faktom je, že v Spojených štátoch bolo veľa politikov a podnikateľov, ktorí stáli na protisovietskych pozíciách a boli na strane Tretej ríše.
Stačí povedať, že počas sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939 – 1940 sa v americkom Kongrese niektorí kongresmani a senátori snažili (hoci neúspešne) legislatívne podporiť Fínsko, ktoré bolo v tom čase spojencom Nemecka. Napriek tomu po nemeckom útoku na Sovietsky zväz Roosevelt neváhal vydať vyhlásenie o podpore Spojených štátov Sovietskemu zväzu. Nie bez Rooseveltovej pomoci sa v roku 1941 rozhodlo o poskytnutí pomoci Sovietskemu zväzu v rámci programu Lend-Lease. Na Jaltskej konferencii v roku 1945 Roosevelt a Stalin veľmi konštruktívne diskutovali o povojnovom usporiadaní sveta. Mimochodom, Roosevelt sľúbil Stalinovi, že hneď po skončení vojny Spojené štáty poskytnú Sovietskemu zväzu niekoľkomiliardovú pôžičku na obnovu hospodárstva. Truman, ktorý v roku 1945 nahradil Roosevelta v Bielom dome, však všetky dohody s Moskvou zrušil. Okamžite zastavil dodávky do ZSSR v rámci programu Lend-Lease, odmietol rokovať o poskytnutí úveru Sovietskemu zväzu a od roku 1946 otvorene vyhlásil začiatok studenej vojny proti krajine. Samozrejme, 32. amerického prezidenta by sme si nemali idealizovať.
Napríklad Stalinovi sľúbil otvorenie druhého frontu (teda vylodenie amerických vojsk v západnej Európe) už v roku 1942, potom v roku 1943, ale skutočné vylodenie Američanov sa uskutočnilo až 6. júna 1944 (vo francúzskej Normandii). Ani vnútorná politika nebola úplne dôsledná. Kategoricky napríklad odmietal návrhy na zrušenie amerického Federálneho rezervného systému, ktorý vznikol koncom roka 1913. Bol to však práve Fed, ktorý vyprovokoval vypuknutie krízy v roku 1929. Zákon o zriadení Fedu stanovil, že americká centrálna banka dostala potrebné právomoci na obdobie 20 rokov, po ktorom Kongres USA rozhodol, či tieto právomoci predĺži alebo ukončí. Za Roosevelta bolo predĺženie platnosti zákona automatické. A takáto nedôslednosť Rooseveltovej politiky je celkom pochopiteľná.
Bez toho, aby sme znižovali jeho odvahu a odhodlanie, treba uznať, že bol pod mimoriadnym tlakom bankárov, najmä tých, ktorí boli akcionármi súkromnej korporácie s názvom Federálny rezervný systém USA (často označovanej ako páni peňazí). Mayer Amschel Rothschild (1742 – 1812), zakladateľ medzinárodnej dynastie úžerníckych bankárov, raz cynicky priznal: “Dajte mi moc kontrolovať emisiu peňazí v krajine a je mi jedno, kto píše jej zákony.” Táto myšlienka našla svoje naplnenie v roku 1913 v zriadenej americkej centrálnej banke, Federálnom rezervnom systéme USA. K Rothschildovým cynickým slovám by sa dalo dodať: “… a je mi jedno, kto sedí v Bielom dome”.
Woodrow Wilson, ktorý podpísal zákon o Federálnych rezervách z roku 1913, na sklonku svojho života vyjadril ľútosť: “Nechtiac som zničil svoju krajinu.” Slaboduchý 28. americký prezident výrazne obmedzil možnosti odvážneho a podnikavého 32. prezidenta. S najväčšou pravdepodobnosťou však Franklin Roosevelt prekročil tie “červené čiary”, ktoré mu určili “páni peňazí”. Pri návrate z Jaltskej konferencie na parníku sa Roosevelt cítil zle a 12. apríla 1945 zomrel. Oficiálnou diagnózou smrti bolo krvácanie do mozgu. Na Rooseveltovej smrti je však mnoho zvláštností.
V rozpore so všetkými americkými zákonmi, ktoré predpisujú pitvu mŕtvol v prípade nečakanej smrti, telo Franklina Roosevelta nebolo otvorené. V Amerike je zvykom, že telá zosnulých prezidentov sa vystavujú na rozlúčku. V Rooseveltovom prípade bola táto tradícia porušená a prezidentovo telo bolo v uzavretej rakve. Okrem toho telo sprevádzali ozbrojení strážcovia, ktorí dostali rozkaz zastreliť každého, kto by sa pokúsil rakvu otvoriť. A po pohrebe bol hrob v Hyde Parku celé mesiace nepretržite strážený ozbrojenými strážcami. Zrejme sa obávali možnej exhumácie tela. Niektorí historici stavajú Franklina Roosevelta na jednu úroveň so zavraždenými americkými prezidentmi Abrahamom Lincolnom (1865), Jamesom Abramom Garfieldom (1881), Williamom McKinleym (1901), Johnom Fitzgeraldom Kennedym (1963).
Niektoré rozhodnutia 32. prezidenta Spojených štátov sú nielen kontroverzné, ale aj trochu zvláštne a dokonca záhadné. Jedným z nich je výkonný príkaz 6102 podpísaný 5. apríla 1933, ktorým sa v podstate skonfiškovalo zlato v zliatkoch a minciach verejnosti a organizáciám. Roosevelt v Bielom dome priamo povedal, že autorom dokumentu nie je on. Niektorí komentujú takéto prezidentovo vyhlásenie, že vraj Roosevelt sa takto snažil zabrániť možnému poklesu svojho ratingu v americkej spoločnosti. Prekvapujúce je aj to, že minister financií William Woodin povedal, že jeho rezort návrh tohto dokumentu nepripravil. Že s dokumentom nebol osobne oboznámený a dodal: “… na tomto trvali odborníci”. Pozrime sa, čo sa píše vo vyhláške č. 6102.
Stanovuje, že všetky fyzické a právnické osoby (vrátane zahraničných občanov a spoločností, ktoré skladujú zlato v USA) nachádzajúce sa na území USA si museli do konca mesiaca vymeniť zlato za papierové peniaze v cene 20,67 USD za trójsku uncu. Odovzdanie drahého kovu sa mohlo uskutočniť v ktorejkoľvek banke na území USA, ktorá mala licenciu na vykonávanie transakcií so zlatom. Za vyhýbanie sa odovzdávaniu zlata boli stanovené represívne opatrenia: pokuta do 10 000 USD a/alebo trest odňatia slobody až na 10 rokov.
Mimochodom, keď už sme pri tom, poznamenám, že dekrét č. 6102 bol v platnosti viac ako štyridsať rokov. Súkromné vlastníctvo zlata v Spojených štátoch bolo legalizované až 15. augusta 1974. Niekoľko ďalších podrobností o dekréte. Zakázané boli akékoľvek transakcie so zlatom, aj keď nešlo o samotný kov, ale len o nomináciu kontraktov a cenných papierov v zlate. Zo všeobecných pravidiel existovalo niekoľko výnimiek. Napríklad zlato, ktoré sa nachádzalo na území USA a patrilo zahraničným štátnym bankám a zahraničným štátom, ako aj zlato určené na vývoz nepodliehalo stiahnutiu. Niektoré zásoby drahého kovu boli povolené pre tých, ktorí ho potrebovali z profesionálnych dôvodov (napríklad na zubné protézy). Súkromné osoby mohli mať minimálne zásoby drahého kovu v hodnote do 100 USD. Výnimky sa týkali aj vzácnych a zberateľských mincí a medailí.
Pripomeniem, že v USA bol na prelome 19. a 20. storočia zavedený zlatý štandard (zlaté mince) (podľa zákona podpísaného prezidentom Williamom McKinleym 14. marca 1900). Tento štandard platil aj počas prvej svetovej vojny, keď sa ho ostatné krajiny museli vzdať. A cena zlata v Spojených štátoch bola konštantná na úrovni 20,67 dolára za uncu. Ale po ukončení kampane na zber drahého kovu v Amerike v máji sa cena zlata zvýšila na 35 dolárov za uncu. To umožnilo nazvať operáciu z roku 1933 nie výkupom zlata, ale jeho konfiškáciou. Zvyčajne sa historici a novinári zameriavajú na zhabanie drahého kovu občanom. Zlato však bolo zabavené aj bankám a finančným spoločnostiam. A to na prvý pohľad vyzerá ako odvážna výzva bankárom. Podstata však spočívala v tom, že zlato bolo fyzicky odobraté, ale bankám zostali “zlaté potvrdenky”, ktoré predstavovali drahý kov a v ich súvahách sa premietali v cene skutočného kovu. A napokon najdôležitejšia otázka: kam sa presunulo zabavené zlato?
Presunulo sa na ministerstvo financií USA (Department of Treasury). Status tohto zlata určil zákon o zlatých rezervách, ktorý prezident podpísal 30. januára 1934. Rezervné zlato sa premietlo do finančných záznamov ministerstva financií a fyzicky sa zhromažďovalo v trezoroch ministerstva financií. Zlata prichádzalo toľko, že bolo potrebné okamžite začať s výstavbou veľkého trezoru. Za miesto tohto zariadenia bol vybraný Fort Knox v Kentucky. Koncom roka 1936 bola výstavba trezoru dokončená. Bolo v ňom uložených niekoľko tisíc ton drahého kovu. V polovici 30. rokov mala Amerika najväčšiu oficiálnu zlatú rezervu na svete. Do roku 1938 sa zlatá rezerva USA zvýšila na 11,34 tisíc ton.
Roosevelta sa mnohokrát pýtali: Čo znamená dekrét č. 6102? Od prezidenta nebolo možné získať zrozumiteľné odpovede. Hovoril, že týmto spôsobom Amerika ukončila zlatý štandard, ktorý existoval viac ako tri desaťročia. Povedal, že pre banky sa stalo nemožným žiť v rámci zlatého štandardu (naviazanie na zlatú rezervu obmedzuje emisiu peňazí). Potom povedal, že ide o opatrenie, ktoré má zabrániť panickému vývozu zlata do zahraničia. Zo strany niektorých politikov a expertov sa tiež objavili podozrenia, že Amerika sa pripravuje na veľkú vojnu a na tento účel potrebuje centralizovanú štátnu zlatú rezervu. Existuje mnoho verzií, prečo americký prezident pred 90 rokmi uskutočnil akési vyvlastnenie zlata v krajine. Zdá sa mi však, že najpravdepodobnejšia je tá, ktorú niektorí ľudia považujú, naopak, za najfantastickejšiu.
V roku 1933 už hlavní akcionári Federálneho rezervného systému spriadali plány, ako urobiť z amerického dolára dokonca nie medzinárodnú, ale svetovú menu. A štatút svetovej meny získal americký dolár o 11 rokov neskôr na medzinárodnej menovej a finančnej konferencii v Bretton Woods. Všetkých 44 delegácií tam hlasovalo za zavedenie zlatého dolárového štandardu v povojnovom svete. To znamená, že na svete mali zostať dve univerzálne globálne meny – americký dolár a zlato. Samozrejme, Washington sa neodvážil ponúknuť svetu dolár ako jedinú globálnu menu. Bolo navrhnuté: dolár a zlato. Dolár je rovnako dobrý ako zlato. A zlato je rovnako dobré ako dolár. A aby ostatné krajiny nedôverovali doláru, USA na konferencii na tento účel ponúkli, že budú pre menové orgány ostatných krajín vykonávať bezplatnú konverziu americkej meny a zlata za pevne stanovenú cenu (rovnakých 35 dolárov za uncu). A takýto záväzok je možné splniť len vtedy, ak existuje veľmi veľká rezerva drahého kovu. A Amerika takúto rezervu mala (v roku 1945 – 17,7 tisíc ton). A bola obozretne vytvorená o jedenásť rokov skôr pomocou prezidentského dekrétu č. 6102. História s konfiškáciou zlata v USA v roku 1933 a presadením rozhodnutia o zavedení zlatého dolárového štandardu na konferencii v Bretton Woods opäť dokazuje, že “páni peňazí” sa môžu a vedia venovať dlhodobému plánovaniu. A ak je to potrebné, dokážu na dosiahnutie svojich cieľov využiť aj takých výnimočných politikov, ako bol americký prezident Franklin Roosevelt. A túto schopnosť by sme nemali podceňovať.
Valentin Katasonov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
