Pred 150 rokmi sa začala “najväčšia” hospodárska kríza v histórii
Hospodárske poklesy a stagnácie, ktoré sa v posledných desaťročiach vyskytli a vyskytujú vo svete, sa často porovnávajú s hospodárskou krízou, ktorá sa začala v Spojených štátoch panikou na burze v októbri 1929 a potom prerástla do takzvanej Veľkej hospodárskej krízy, ktorá v roku 1930 zachvátila takmer celý vtedajší kapitalistický svet. Predpokladá sa, že Veľká hospodárska kríza sa skončila, keď sa začala druhá svetová vojna (t. j. 1. septembra 1939). Ukázalo sa, že trvanie Veľkej hospodárskej krízy je približne jedno desaťročie.
Úroveň priemyselnej výroby sa v dôsledku tejto svetovej krízy v krajinách Západu vrátila na úroveň zo začiatku XX. storočia, t. j. o 30 rokov späť. V priemyselných krajinách kapitalizmu bolo v tých rokoch približne 30 miliónov nezamestnaných; zhoršila sa situácia poľnohospodárov, drobných živnostníkov, predstaviteľov strednej triedy. Mnohí sa dostali pod hranicu chudoby, prudko klesla pôrodnosť. Vznikla živná pôda pre vznik a posilnenie národného socializmu (fašizmu) a vynútenú prípravu novej svetovej vojny. Ukazuje sa však, že už pred rokom 1929 existoval ustálený pojem “veľká hospodárska kríza”. Označoval svetovú hospodársku krízu, ktorá sa začala v roku 1873 a trvala do roku 1896. To znamená, že jej trvanie sa rovnalo 22 – 23 rokom. To je viac ako dvojnásobok trvania svetovej krízy v rokoch 1929 – 39. Tá dostala názov “Veľká depresia” a na odlíšenie od krízy z rokov 1873 – 1996 bola kríza 19. storočia premenovaná na Dlhú depresiu.
Dlhá depresia 19. storočia sa podobne ako Veľká depresia 20. storočia začala burzovou panikou. Panika vypukla v apríli 1873 na viedenskej burze a potom zachvátila burzy ďalších európskych krajín. A potom sa z finančného trhu presunula do reálneho sektora hospodárstva – priemyslu, poľnohospodárstva, stavebníctva, železničnej dopravy. Kríza sa prekvapujúco rýchlo (napriek v tom čase pomerne slabým komunikačným a finančným a hospodárskym väzbám) presunula do Nového sveta – Spojených štátov a Kanady. Finančná panika zasiahla Ameriku už v septembri 1873. Aké sú príčiny Veľkej hospodárskej krízy?
Na túto otázku môžeme dať najvšeobecnejšiu odpoveď odkazom na klasika marxizmu. A ten hovorí, že kríza je nevyhnutným dôsledkom kapitalizmu; kríza je výsledkom vzniku disproporcie medzi ponukou tovarov a efektívnym dopytom. Nazval ju “krízou nadvýroby” a definoval ju ako jednu zo štyroch po sebe nasledujúcich fáz kapitalistického cyklu (pohybu kapitalistickej ekonomiky): kríza (pokles, recesia) – depresia (stagnácia, stagnácia) – oživenie – vzostup. Pred rokom 1873 nastal v Starom a Novom svete vzostup, ktorý sa v literatúre zvyčajne označuje ako “boom”. Po skončení americkej občianskej vojny a krátkej povojnovej recesii (1865 – 1867) Spojené štáty zažili investičný boom spojený s výstavbou železníc na verejných pozemkoch na západe. Investície do rozširovania železničných sietí realizovali predovšetkým európski investori.
V Európe sa rozmach začal neskôr, po prusko-francúzskej vojne v rokoch 1870-71. Jej záver, ako je známe, viedol k víťazstvu Pruska, vytvoreniu jednotného nemeckého štátu a vyplateniu príspevku Francúzska víťazovi vo výške 5 miliárd zlatých frankov. Tieto obrovské peniaze čiastočne zostali v Nemecku (druhá ríša) a čiastočne išli na splatenie dlhov, ktoré predtým urobilo Prusko a iné nemecké štáty. Nakoniec sa tieto peniaze použili na vytvorenie nových spoločností (založenie akciových spoločností, v Nemecku nazývané “gründering”). Začal sa investičný boom, ktorý viedol, moderne povedané, k bublinám na burze a k inflačnému rastu cien. Tento boom trval necelé dva roky a skončil sa prudkým poklesom cien akcií na burzách a bankrotom novozaložených akciových spoločností. Existujú aj iné interpretácie toho, prečo bol boom v Starom svete taký krátky.
Nemecký kancelár Bismarck sa ešte pred prusko-francúzskou vojnou dohodol s Rothschildovcami na dohode: Bismarck požiadal o pomoc pri zjednotení nemeckých krajín a vytvorení jednotného nemeckého štátu alebo druhej ríše. A Rothschildovci požiadali Bismarcka, aby sa nemecká marka stala zlatou. Inými slovami, aby v druhej ríši zaviedol zlatý štandard. Rothschildovci sa aj po skončení napoleonských vojen pokúšali zaviesť v Európe zlatý štandard, ale neuspeli. Zlatý štandard podľa nich znamenal, že peniaze sa mohli tlačiť len na zabezpečenie zlatej rezervy centrálnej banky. A ak by nemala dostatok takéhoto zlatého zabezpečenia, Rothschildovci by boli pripravení dať drahý kov za úrok (po napoleonských vojnách sústredili vo svojich rukách veľké množstvo zlata a chceli ho premeniť na kapitál, t. j. priniesť zisk).
Prvý krok bol urobený v roku 1821, keď Anglicko pod tlakom Nathana Rothschilda (toho istého, ktorý v roku 1815 prevzal kontrolu nad Bank of England) zaviedlo zlatý štandard, ale ďalej sa zastavilo. Žiadny z európskych kráľov, premiérov a kancelárov si nebol ochotný dobrovoľne zavesiť zlatý štandard na krk. A Bismarck v záujme vytvorenia druhej ríše pristúpil na túto nebezpečnú dohodu. Po Nemecku začali zlatý štandard zavádzať aj ďalšie európske krajiny. Na “tlačiarenské lisy” centrálnych bánk sa nasadili zlaté brzdy. Peniaze pre podnikateľov na tvorbu pracovného kapitálu a investície do fixných aktív sa stali veľmi vzácnymi. Plošné zavedenie zlatej meny spôsobilo dlhotrvajúcu hospodársku depresiu. Ako je známe, Veľká hospodárska kríza dvadsiateho storočia pozostávala z dvoch fáz: hospodárskej recesie (v chápaní ekonómov hospodárskej krízy), ktorá zahŕňa obdobie rokov 1929 – 1939, po ktorej nasledovala stagnácia (v chápaní ekonómov stagnácia, resp. vlastná depresia). Prvá fáza Veľkej hospodárskej krízy trvala podľa odhadov hospodárskych historikov v Spojených štátoch 43 mesiacov.
Dlhá depresia v 19. storočí tiež pozostávala z dvoch fáz: recesie a stagnácie. Recesia v USA teda trvala od októbra 1873 do marca 1879, t. j. 65 mesiacov. Predpokladá sa, že to bola najdlhšia recesia v dejinách nielen USA, ale celého kapitalizmu. Bola to zároveň najdlhšia stagnácia (1879 – 1896), preto sa obdobie rokov 1873 – 1996 nazýva “Dlhá depresia”. Historici a ekonómovia zvyčajne nazývajú prvou hospodárskou krízou, ktorá má znaky svetovej krízy, krízu z roku 1857, ktorá sa začala v Spojených štátoch, ale rýchlo sa rozšírila do Starého sveta a zachvátila Nemecko, Anglicko a Francúzsko. Z hľadiska počtu krajín, ktoré zažili recesiu, Dlhá depresia ďaleko prekonáva krízu z roku 1857. Pod údermi krízy boli Spojené štáty, Kanada, takmer celá Európa, ako aj Rusko. Je pravda, že v niektorých krajinách mohla stagnáciu a depresiu vystriedať obnova a dokonca aj určitý rast, ale potom sa opäť zastavili.
Napríklad Spojené štáty v rámci Dlhej depresie zažili dve výrazné recesie: v rokoch 1873 – 1977 (podľa niektorých zdrojov 1873 – 79) a v rokoch 1882 – 85. Vo všeobecnosti v období rokov 1873 – 1896 väčšina krajín zaznamenala nárast výroby v mnohých druhoch priemyselných výrobkov, ale tento nárast bol v porovnaní s mierami pozorovanými pred rokom 1873 skromný. Britský historik Paul Kennedy hodnotil úroveň hospodárskeho rozvoja vedúcich krajín v 19. storočí pomocou ukazovateľa, akým je hrubý národný produkt (HNP), ktorý v tom čase neexistoval (Paul Kennedy. The Rise and Fall of the Great Powers. – Fontana Press, 1989). A práve takýto obraz vzniká v časovom období 1870 – 1890. Rakúsko-Uhorsko malo rast HNP 35,4 %, Francúzsko 17,3 %, Taliansko 14,6 %. Dve krajiny v Európe boli Dlhou krízou postihnuté najmenej – Nemecko (59 % rastu HNP) a Veľká Británia (50 %). A najviac utrpelo Rusko, ktorého HNP sa za dve desaťročia znížil o takmer 8 %.
Pokiaľ ide o Rusko, počas Dlhej depresie zažilo tri recesie: 1874 – 1877, 1881 – 1886 a 1891 – 1892, pričom medzi nimi došlo k čiastočnému hospodárskemu oživeniu. Celkovo však v období rokov 1873 – 1896 bola zrejmá tendencia zaostávania Ruska za vedúcimi krajinami Západu. A najčastejším pre celé obdobie a pre všetky krajiny bol taký jav ako deflácia. Teda pokles cien a ich dlhodobé zotrvávanie na nízkej úrovni. Napríklad v období rokov 1867 – 1894 klesla cena obilia na svetovom trhu o 2/3. Cena železa klesla za dve desaťročia 1870 – 1890 na polovicu. Nízke ceny boli najvážnejšou brzdou akcelerácie investičnej a výrobnej činnosti. V snahe čeliť recesii a stagnácii sa mnohé krajiny uchýlili k protekcionizmu.
Vo Francúzsku tak prezident Adolphe Thiers opustil politiku voľného obchodu z obdobia druhého cisárstva a v novovzniknutej Tretej republike zaviedol režim protekcionizmu. V roku 1892 boli zavedené vysoké Melinove clá (pomenované podľa francúzskeho právnika, ktorý ich navrhol). Tieto clá znamenali koniec voľného obchodu medzi Anglickom a Francúzskom. V Nemecku boli protekcionistické clá zavedené už v roku 1879 (čo mimochodom vysvetľuje, prečo malo Nemecko počas Dlhej hospodárskej krízy také vysoké tempo hospodárskeho rozvoja). V USA protekcionistický postoj umožnil Benjaminovi Harrisonovi vyhrať prezidentské voľby v USA v roku 1888. Z hospodársky rozvinutých krajín sa politike nízkych ciel naďalej venovali len Spojené kráľovstvo a Holandsko. Napriek tomu rastúci protekcionizmus vážne brzdil rozvoj medzinárodného obchodu.
Mimochodom, práve v tomto období sa začali objavovať niektoré náznaky prechodu kapitalizmu voľnej súťaže do jeho najvyššej fázy, ako neskôr napísal Lenin vo svojom diele Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu (1916). Po prvé, v období Dlhej hospodárskej krízy došlo k masovým bankrotom malých a stredných podnikov v rôznych odvetviach. Ich aktíva pohltili veľké a najväčšie spoločnosti. Zintenzívnil sa proces, ktorý Lenin nazval “koncentrácia a centralizácia kapitálu”. Veľké a najväčšie spoločnosti sa menili na monopoly a ničili zvyšky konkurencie. Začalo sa obdobie monopolných cien – monopolne vysokých cien za vyrobený a predaný tovar a monopolne nízkych cien za nakúpené suroviny. Po druhé, prehlbovanie problému odbytu vyrobeného tovaru na domácom trhu, nedostatok lacných surovín a každá snaha minimalizovať náklady vyvolávali tendenciu obsadzovať zahraničné trhy, zdroje surovín a lacnej pracovnej sily, oblasti uplatnenia kapitálu.
To je tendencia k premene monopolného kapitalizmu na imperializmus, k hospodárskemu rozdeleniu sveta monopolnými zväzmi – kartelmi a syndikátmi. Jedným z dôsledkov Dlhej hospodárskej krízy bola výrazná zmena sily jednotlivých krajín na konci predminulého storočia. To mimochodom neskôr Leninovi poskytlo základ pre zavedenie koncepcie “zákona nerovnomerného hospodárskeho a politického rozvoja kapitalizmu” (v tom istom diele “Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu”). Na pozadí ostatných krajín posilňovali svoje ekonomické pozície predovšetkým Veľká Británia a Nemecko, ako aj USA. A práve posledne menované – predovšetkým.
Paradoxne, ale podľa väčšiny ekonómov a historikov to boli práve severoamerické štáty, ktoré najviac utrpeli recesiou, ktorá sa začala v roku 1873. Veď v tom čase to ešte nebola priemyselná krajina (jej hospodárstvo sa trochu podobalo ekonomike súčasného Ruska, ktorá je založená na ťažbe uhľovodíkov a ich exporte). Hlavné peniaze zámorskí kapitalisti naďalej zarábali na úkor poľnohospodárstva, dodávali obilie a bavlnu do Starého sveta. A práve pri týchto tovaroch došlo v 70. rokoch predminulého storočia k najväčšiemu poklesu cien. Tu je vhodné pripomenúť okrídlenú vetu: “Kríza je nielen nešťastie, ale aj šanca”. A Amerika túto šancu využila.
Pustila sa do industrializácie, pričom si na to prezieravo vytvorila podmienky v podobe vysokej colnej bariéry. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia Amerika prekonala britské impérium, pokiaľ ide o priemysel a HDP (podľa spätných odhadov historikov). Mladé imperializmy Nemecka a USA verili, že svet je hospodársky a územne rozdelený nespravodlivo. Ako rýchlo rastúce ekonomiky si zaslúžili viac. Prevažná väčšina trhov a území vo svete naďalej patrila starým imperializmom (Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko atď.). Oni (Nemecko a USA) si ako rýchlo rastúce kapitalistické ekonomiky zaslúžili viac. Na prelome 19. a 20. storočia sa skončila Dlhá hospodárska kríza. Začalo sa všeobecné hospodárske oživenie, ktoré sa potom zmenilo na hospodársky rozmach. Vedúce krajiny sveta sa rozhodli využiť toto oživenie a tento rozmach na hospodárske a územné prerozdelenie sveta vo svoj prospech. Začali sa prípravy na svetovú vojnu.
Valentin Katasonov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
