Západ vykrúca ruky Erdoganovi. Dohovor z Montreux je ohrozený
USA, 16.júl 2023 (AM) – Nedávna návšteva Vladimíra Zelenského v Istanbule, jeho rozhovory s prezidentom Erdoganom, informácie o začatí výstavby továrne na drony na Ukrajine, rázne vyhlásenia tureckého lídra a nemenej mediálne známe kauzy – to všetko nechalo ostatné aspekty rusko-tureckých vzťahov v určitom tieni. Medzitým sa od 1. júla tohto roku opäť (po októbri 2022) zvýšili tranzitné poplatky pre obchodné lode na trase Bospor – Marmarské more – Dardanely (teraz o 8,83 %).
“Základná hodnota zlatého franku pre koeficienty daní a poplatkov (majáky, záchranné služby a sanitárne kontroly), ktoré sa vzťahujú na lode prechádzajúce tureckými prielivmi bez pristavenia v súlade s Dohovorom o prielivoch z Montreux, sa od 1. júla 2023 stanovuje na 4,42 USD,” citoval denník Aydinlik vyhlásenie Generálneho riaditeľstva námornej dopravy. Ak vezmeme do úvahy, že v súčasnosti na túto trasu pripadá najmenej polovica celkového objemu ruských zahraničnoobchodných zásielok (vrátane viac ako 60 % vývozných zásielok ropy a ropných produktov a po 55 – 60 % chemických hnojív a obilia), hovoríme o nezanedbateľnej sume. Už do konca roka môžu príjmy z tranzitu dosiahnuť až 900 miliónov USD oproti predchádzajúcim 160 – 170 miliónom USD. Navyše podľa tureckého ministra dopravy a infraštruktúry Abdülkadira Uraloglua “sa teraz budú tarify na Bosporskom prielive každoročne revidovať na základe prezidentského nariadenia”, t. j. bez zohľadnenia Dohovoru z Montreux (1936), ktorý neumožňuje jednostranné svojvoľné zvyšovanie taríf zo strany Ankary….
Na tomto mieste je vhodné urobiť krátky historický exkurz. Dobre chápajúc zložitú povahu tureckých partnerov, Sovietsky zväz na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia, podporovaný v tejto veci Bulharskom, Rumunskom a Juhosláviou, navrhol zaviesť k článku 2 Dohovoru z Montreux (“V čase mieru obchodné lode požívajú úplnú slobodu prechodu a plavby v úžinách vo dne i v noci pod akoukoľvek vlajkou, s akýmkoľvek druhom nákladu”) ustanovenie, podľa ktorého by nebolo možné meniť tranzitné tarify za prejazd čiernomorskými úžinami bez konzultácií so všetkými signatárskymi krajinami dokumentu. Amerika, Veľká Británia a ich spojenci – signatári dohovoru vrátane samotného Turecka však tento návrh podľa očakávania odmietli a v máji 1953, po Stalinovej smrti, sa ho ZSSR vzdal. Odvtedy, ale najmä v poslednom čase, Turecko opakovane využívalo svoje geograficky privilegované postavenie, či už oprávnene alebo nie, odvolávajúc sa na rôzne faktory, od súčasných hospodárskych podmienok až po ekológiu. Zároveň sú známe plány na vybudovanie obtokových kanálov, ktoré nebudú podliehať Dohovoru z Montreux.
V októbri minulého roka sa poplatky pre lode prechádzajúce cez prieliv zvýšili o viac ako polovicu na 4,08 USD za tonu “čistej” tonáže (netto ton). Zdá sa však, že tento tarifný “skok” sa tureckým orgánom, ktoré chcú využiť každú príležitosť, aby ukázali, “kto je tu pánom”, zdal nedostatočný. Šéf tureckého dopravného úradu pripomenul, že poplatky za čistú tonu pre zahraničné lode sa vypočítavajú na základe zlatého franku, čo podľa toho istého dohovoru z Montreux zodpovedá 0,8 USD. V októbri 2022 však turecká strana toto nastavenie svojvoľne zmenila a zvýšila poplatok na rekordných 4,08 USD za tonu. Minister teda vypočítal, že pre plavidlo s čistou tonážou 10 000 ton “od 7. októbra 2022 bol odvod 16 393 USD a od 1. júla 2023 bude plavidlo platiť 17 760 USD”. A hoci vláda Recepa Erdogana vopred upozorňuje na zvýšenie sadzieb za prejazd čiernomorskými prielivmi, na podstate veci to nič nemení: v skutočnosti sa “potichu” reviduje Dohovor z Montreux, a tým sa vyvíja zjavný tlak na všetky štáty, ktoré využívajú Bospor a Dardanely na zahraničnoobchodné operácie. Predovšetkým sa to týka Ruska, ktorého závislosť od južnej námornej trasy získava ďalšie aspekty v súvislosti so stupňujúcim sa tlakom sankcií.
Už skôr, koncom novembra 2022, Ankara oficiálne oznámila, že tankery prechádzajúce cez prieliv (nielen s ruskou ropou a nielen z ruských prístavov) musia predložiť listy s potvrdením od poisťovní, ktoré zaručujú poistné krytie tankerov a ich nákladu v tureckých vodách. Potreba takéhoto opatrenia bola motivovaná rozhodnutím, ktoré mesiac predtým prijali skupiny G7, EÚ a Austrália, aby sa lode prepravujúce ruskú ropu mohli poistiť len vtedy, ak sa ropa na palube nakupuje v súlade s “cenovým stropom” stanoveným kolektívnym Západom (do 60 USD za barel). Podľa riaditeľa ruskej zahraničnej rozviedky Sergeja Naryškina možno turecký presun veliteľov v Rusku zakázaného pluku Azov do Kyjeva hodnotiť “ako nesplnené záväzky tureckej strany v tejto časti. To necharakterizuje tureckú stranu dobre”. Na otázku o možných kontaktoch s Tureckom v tejto veci odpovedal pán Naryškin záporne. Zdá sa, že turecká strana, vedená vnútornými alebo inými úvahami, sa rozhodla vážne zvýšiť politický a hospodársky tlak na ruskú stranu.
Podľa Dmitrija Peskova “v súvislosti s prípravami na summit NATO je Turecko pod veľkým tlakom a Ankara ako člen aliancie s ním prejavuje solidaritu, Rusko všetko dokonale chápe”, ale “porušovanie dohôd nikomu nerobí dobre”. Recep Erdogan spomenul aj možnú augustovú návštevu Vladimira Putina v Turecku, ale o tejto ceste a jej možnom programe zrejme nie je jasno. Ako poznamenáva Ivan Sarodubcev, významný ruský orientalista a turkológ, “pod kobercom rusko-tureckých vzťahov to poriadne iskrí” a nové, celkom určité symboly Turecka v oblasti mierotvorby a záruk môžu viesť k strate jeho neformálneho statusu “privilegovaného” mierotvorcu. Niektorí experti sa domnievajú, že medzi nejednoznačné, mierne povedané, rozhodnutia Ankary z posledného obdobia patrí okrem snahy čo najlepšie využiť nepríjemnú situáciu, v ktorej sa ocitla Moskva, aj zámer presunúť vývozné zásielky kaspickej ropy z ruských a čiastočne gruzínskych čiernomorských prístavov na linku Baku – Tbilisi – Ceyhan.
Ako sa domnieva orientalistka Karine Gevorgyanová, ktorá ešte pred prezidentskými voľbami v Turecku 28. mája vyzývala, aby Rusi neprepadali prílišnej eufórii z Erdoganovho víťazstva, jeho manévrovací priestor sa “nemožne zrútil”. Kolektívny Západ, ktorý je vo vojne s Ruskom, “v tureckej volebnej situácii stavil hlavne na samotného Erdogana”, zatiaľ čo Kemal Kılıçraroğlu plnil pomocné funkcie. Predĺženie prezidentských právomocí neruší akútne sociálno-ekonomické problémy, ktoré si vyžadujú najmenej 100 miliárd dolárov, ktoré môžu poskytnúť predovšetkým monarchie Perzského zálivu, predovšetkým Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty. Aby sa však na tieto peniaze nevzťahovali ďalšie sankcie, “musí konať tak, ako mu povie Washington alebo Londýn… v tomto prípade sa pozície USA a Spojeného kráľovstva nerozchádzajú”.
Prípadný transfer ruských systémov protivzdušnej obrany S-400 predaných Turecku už skôr, o ktorý sa Bidenova administratíva dlhodobo usiluje, by okrem vážnych vojensko-politických problémov mohol viesť k ďalšiemu rozpadu (mierne povedané) súčasnej štruktúry rusko-tureckej spolupráce. Podľa denníka Hürriyet, ktorý sa odvoláva na zdroje z vládnych kruhov, “názor, že Turecko sa odvrátilo od Ruska a úplne sa obrátilo na Západ, nie je pravdivý. Turecko bude naďalej presadzovať politiku rovnováhy ako medzinárodná a regionálna mocnosť. V tejto súvislosti bude Turecko naďalej rozvíjať vzťahy so Západom a Európou a zároveň udržiavať ‘transparentné rokovania’ s ruským prezidentom Putinom.” A zatiaľ čo o Západe a Európe niet pochýb, o dôveryhodnosti rusko-tureckých vzťahov v strednodobom horizonte sa objavuje čoraz viac otázok.
Andrej Arešev
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
