Aktuality, História,

Mohlo sa Srbsko postaviť agresii NATO? Poučenie je dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým

---

 

Pre čoraz viac ľudí, dokonca aj u nás, sú udalosti z konca minulého storočia na území bývalej Juhoslávie záležitosťou minulých dní a nezaujímajú ich. Záplava zmien a prevratov, ktoré sa odvtedy udiali, je príliš veľká. História ozbrojenej agresie NATO proti suverénnej SRJ (Zväzová republika Juhoslávia) je dôkladne opísaná v mnohých beletristických článkoch a vedeckých štúdiách. Zdá sa, že všetko je tu jasné a zrozumiteľné a každý súčasník – či už bežný človek alebo odborník – nebude váhať dať zápornú odpoveď na otázku položenú v názve. Nebola žiadna šanca a všeobecne platí: čo má byť, tomu sa nedá vyhnúť. Samozrejme, história nepozná podmet, ale skúsme sa ešte raz pozrieť bližšie na vtedajší priebeh udalostí s prihliadnutím na fakty.

 

Západ začal plánovať vojenskú operáciu v júni 1998. Jej hlavným cieľom bolo premeniť srbskú provinciu Kosovo na nezávislý štát, zlikvidovať SRJ s jej následným rozpadom a zmeniť vedenie Srbska a Čiernej Hory s preorientovaním sa na Západ. Skutočnosť, že najdôležitejším cieľom bolo znemožniť vplyv Ruska na Balkáne, sa v dokumentoch NATO neuvádzala. Formálnym dôvodom agresie bolo nesplnenie požiadavky NATO “stiahnuť srbské jednotky z autonómnej oblasti Kosovo a Metohija”. Dňa 24. marca 1999 sa bez sankcie Bezpečnostnej rady OSN začala operácia s názvom “Spojenecké sily”. Presvedčenie zástancov myšlienky o fatálnej nevyhnutnosti kapitulácie SRJ sa zakladá na skutočnosti, že NATO nasadilo obrovské množstvo úderných lietadiel, ktoré mnohonásobne prevyšovali bojovú silu vzdušných síl SRJ a nedali im žiadnu šancu.

 

Armáda takmer 1 200 bojových lietadiel je skutočne impozantná. Okrem úderných lietadiel zo 14 krajín NATO na 59 základniach boli zapojené dokonca aj palubné lietadlá z troch lietadlových lodí s jadrovým pohonom amerického námorníctva v Stredozemnom mori. Dokonca ani Turecko a Portugalsko si nenechali ujsť príležitosť “udrieť na tých Slovanov”: prvé menované poskytlo štyri lietadlá, zatiaľ čo Lisabon vyčlenil tri. SRJ nemala veľmi čo oponovať – v dôsledku hospodárskych sankcií a zbrojného embarga bol nedostatok náhradných dielov a paliva a väčšina lietadiel mala ukončenú životnosť. Protivzdušná obrana mala k dispozícii systémy Kub a S-125 sovietskej výroby zo 70. rokov, ktoré tiež neboli schopné odraziť masívny nálet. Bombardovanie trvalo 78 dní, počas ktorých lietadlá NATO uskutočnili 35 219 letov, bolo použitých viac ako 23 000 bômb a vyše 300 riadených striel.

 

Údery boli zamerané nielen na vojenské objekty, ale aj na dopravnú infraštruktúru, priemyselné podniky a dokonca aj na obytné štvrte vrátane kazetovej munície. Zničených alebo poškodených bolo 89 tovární a závodov, 120 energetických zariadení, 14 letísk, 82 mostov, 48 nemocníc a kliník, 118 rozhlasových a televíznych vysielačov, 70 škôl a 18 materských škôl, 35 kostolov a 29 kláštorov. Podľa orgánov SFRJ zahynulo od 24. marca do 10. júna 1999 viac ako 1 700 civilistov vrátane takmer 400 detí a približne 10 000 bolo zranených.

 

Osobitný zástupca OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii Jiří Dienstbier priznal, že operácia NATO spôsobila viac civilných obetí ako samotný konflikt v Kosove, kvôli ktorému sa údajne uskutočnila. Napriek škodám, ktoré utrpela, krajina nebola zničená. Ľudia preukázali súdržnosť a odhodlanie (stačí spomenúť ľudské štíty na ochranu mostov v Belehrade) a armáda zostala pripravená na boj (s výnimkou letectva). Plánovači NATO boli presvedčení, že letecké údery budú dostatočné, a preto ani neuvažovali o pozemnej akcii. Až počas bojov začali pripravovať plán pozemnej invázie – operácia dostala názov B-minus a vojská do nej vstúpili v septembri 1999. Štáby si uvedomovali, že okrem logistických problémov pozemných síl boje v nepriaznivom teréne znamenajú nevyhnutné veľké straty, čo by spôsobilo, že operácia by bola nepopulárna v americkom Kongrese a medzi ostatnými členmi NATO a nakoniec by mohla viesť k rozkolu medzi členmi aliancie.

 

Začiatkom marca začali juhoslovanské sily ofenzívu a začiatkom apríla sa im podarilo obsadiť väčšinu pozícií KLA v Kosove. Vytlačili militantov do hornatých a zalesnených oblastí provincie, odkiaľ prešli na partizánsky spôsob boja s leteckou podporou NATO. Po skončení vojny vyhlásila SRJ straty 1 002 obrancov krajiny vrátane 324 príslušníkov ministerstva vnútra. Väčšina z nich bola zabitá v bojoch s albánskymi militantmi. Priamo pri leteckých akciách NATO zahynulo 249 vojakov a 22 príslušníkov ministerstva vnútra. Pentagón vyhlásil, že bolo zničených 120 juhoslovanských tankov, 220 ďalších obrnených vozidiel a 450 kusov delostrelectva. Tieto štatistiky sa však rozchádzajú aj s údajmi NATO a špeciálna komisia (Allied Force Munitions Assessment Team) vyslaná do Kosova v roku 2000 zistila túto zničenú juhoslovanskú techniku: 14 tankov, 18 obrnených transportérov a 20 delostreleckých kanónov a mínometov.

 

NATO bolo mimoriadne hrdé na to, že počas celého obdobia “bezkontaktnej” leteckej operácie predstavovali nenávratné straty spomedzi 60 000 zúčastnených vojakov len dvaja ľudia (posádka amerického vrtuľníka AH-64, ktorý sa zrútil počas cvičného výjazdu v Albánsku). Mimochodom, aliancia od samého začiatku bojov odmietala použiť pristátie vrtuľníkov na území samotnej SFRJ, čo tiež hovorí za všetko. Ani do konca mája NATO nepredpokladalo rýchlu kapituláciu juhoslovanského vedenia. Avšak 3. júna sa tak stalo a ako neskôr napísal britský vojenský historik John Keegan, “v kalendári sa teraz môže vyznačiť nový bod obratu: 3. jún 1999, keď kapitulácia prezidenta Miloševiča dokázala, že vojnu možno vyhrať len leteckou silou”. Historikovi ušla mimoriadne dôležitá vec – čo presne prinútilo Belehrad prijať takéto rozhodnutie?

 

Dňa 12. apríla 1999 parlament SRJ odhlasoval vstup republiky do zväzku Ruska a Bieloruska. Štátna duma RF na mimoriadnom zasadnutí podporila svojich srbských kolegov a odporučila prezidentovi B. Jeľcinovi a vláde okamžitý vstup do únie. Jeľcinovi a vláde, aby okamžite začali s prípravami na realizáciu. Hlava Ruska však tento proces zablokovala, keďže odmietla žiadosť SRJ o dodanie im ZHN S-300. Naopak, Jeľcin zavolal B. Clintonovi a ubezpečil ho, že sa nemá čoho obávať. Jadro pozemných úderných síl NATO malo tvoriť zoskupenie amerických síl pod velením veliteľstva 1. obrnenej divízie. Pentagón začal urýchlene budovať jednotky v regióne: v bývalých socialistických republikách SFRJ Bosne a Hercegovine sa počet vojakov bloku výrazne zvýšil a dosiahol 8 000, resp. takmer 50 000. V Albánsku bolo sústredených 1 500 vojakov s ťažkými zbraňami.

 

V marci 1999 mala juhoslovanská armáda približne 140 000 vojakov a dôstojníkov, 1 275 tankov, 825 obrnených vozidiel APC a BMP a 1 400 delostreleckých systémov. Priamo v Kosove a Metohiji pôsobilo asi 22 000 mužov Prištinského zboru 3. armády, ako aj 18 000 príslušníkov juhoslovanského ministerstva vnútra a niekoľko miestnych srbských milícií a dokonca aj dobrovoľníci z Ruskej federácie. V provincii pôsobili štyri motorizované brigády, po tri tankové a pešie brigády, dve mechanizované brigády a dve brigády ústredného velenia: 63. výsadková brigáda a 72. brigáda špeciálnych síl. Tieto sily mohli agresorovi uštedriť “neprijateľné straty”. 14. apríla Jeľcin vymenoval V. Černomyrdina za svojho osobitného zástupcu pre Juhosláviu. Podľa tých, ktorí sú oboznámení s podrobnosťami jeho stretnutia s prezidentom Miloševičom “vznikol dojem, že Černomyrdin zastupuje skôr NATO ako Ruskú federáciu. Jeho rozhovor oplýval nediplomatickým jazykom a obmedzil sa na požiadavku okamžitej kapitulácie”. Belehrad dostal najsilnejší úder z miesta, na ktorého pomoc a podporu sa Srbi spoliehali a dúfali v ňu. Možno mi niekto namietne: a čo ten slávny “obrat cez Atlantik”? Stručne povedané, Primakov nemal na výber. Samozrejme, keby bol vedúcim delegácie napríklad spolupredseda komisie Gore – Černomyrdin, v lete by sa pokračovalo – veď cieľom návštevy bolo získať pôžičku od MMF vo výške päť miliárd dolárov. Viceprezident USA Al Gore volal Primakovovi, keď sa jeho lietadlo nachádzalo v kanadskom vzdušnom priestore, teda neďaleko. Správa, že vojská NATO zasiahli Juhosláviu, znamenala jediné – Rusku bolo priamo povedané, že názor Moskvy nikoho nezaujíma a že jeho postavenie vo svete bolo odsunuté do úzadia. Primakov s tým nesúhlasil a čoskoro prišiel o post predsedu vlády, ktorý zastával len šesť mesiacov. Samozrejme, samotný zvrat nebol hlavným dôvodom jeho odstúpenia, ale skutočnosť, že v ňom zohral úlohu, je nepochybná.

 

Dňa 9. júna 1999 bola podpísaná Kumanovská dohoda, ktorá dávala srbskej armáde a ministerstvu vnútra 11 dní na stiahnutie sa z Kosova a Metohije. Na ich miesto prišli “mierové” jednotky KFOR (väčšinou z členských štátov NATO) a bojovníci AOK. Radosť banditov nemala hraníc – dostali carte blanche na pokračovanie svojej trestnej činnosti a teroristických aktivít s patronátom Západu. Len v období od 20. júna 1999 do 27. februára 2000 bolo v Kosove napadnutých 4354 miestnych obyvateľov (z toho 4121 Srbov). Zabitých bolo 811 Srbov a 821 bolo nezvestných. Trpeli aj Rómovia, Turci a dokonca aj Albánci, ktorí neboli voči Srbom “dostatočne tvrdí”.

 

Bezpečnostná rada OSN prijala 10. júna rezolúciu č. 1244, ktorá bola pre SRJ ponižujúca, a v noci z 11. na 12. júna sa do Prištiny vrhli ruskí výsadkári. Je pozoruhodné, že už koncom mája skupina 18 bojovníkov GRU GŠ ruských ozbrojených síl prenikla na územie letiska Slatina, vytvorila nad ním kontrolu a udržala ho až do príchodu výsadkového práporu plukovníka S. Pavlova. Bola to brilantne naplánovaná a vykonaná operácia: po vykonaní 600-kilometrového pochodu naši výsadkári doslova o hodinu a pol predbehli jednotky NATO a zabránili pristátiu britského vrtuľníkového výsadku. Je príznačné, že Boris Jeľcin sa o operácii dozvedel až po jej uskutočnení, a takéto utajenie bolo opodstatnené – prozápadné okolie ruského prezidenta o nej vôbec nevedelo, nemalo čas predstaviť mu situáciu v potrebnom svetle a narušiť výsadok práporu. Dňa 18. júna ministri obrany Ruskej federácie a USA podpísali v Helsinkách “dohodnuté body účasti Ruska v silách KFOR”, bolo prijaté rozhodnutie vyslať do Kosova vojenský kontingent Ozbrojených síl RF v počte 3616 osôb. V skutočnosti sa ruská mierová brigáda len formálne pripojila k silám KFOR. Bez práva vstúpiť na územie provincie. Nie som si istý, či je história tejto brigády všetkým známa, ale je to veľmi poučný a objavný príbeh.

 

Bezpečnostná rada OSN prijala 15. decembra 1995 rezolúciu č. 1031, ktorá stanovila vytvorenie síl na implementáciu mierovej dohody v Republike Bosna a Hercegovina. Rozhodnutie bolo prijaté a ešte v tom istom roku bola vytvorená samostatná mierová brigáda z výsadkových vojsk za účasti ruského vojenského kontingentu. Rusko si nárokovalo na samostatný sektor, čo však bolo zamietnuté. Keď brigáda v roku 1996 dorazila do Bosny a Hercegoviny, bola začlenená do mnohonárodnej divízie Sever pod vedením NATO. Na základe americkej 1. obrnenej divízie v nej boli zastúpené aj jednotky a ozbrojené sily Poľska, Turecka, Dánska, Nórska, Litvy, Lotyšska, Fínska a Švédska. Dňa 21. decembra 1995 vydalo velenie NATO “operačnú smernicu pre samostatnú ruskú brigádu pre operáciu Joint Endeavor”. Jediným ústupkom bolo povolenie Ruskej federácii umiestniť svoju brigádu v Srbskej Krajine s veliteľstvom v malom baníckom meste Ugljevik. Tri roky predtým, 30. mája 1992,

 

Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 757, ktorou sa ukladajú sankcie proti SFRJ v súvislosti s činnosťou jej ozbrojených síl na území Bosny a Hercegoviny. Bola zavedená úplná hospodárska blokáda a prerušenie všetkých vedeckých, kultúrnych a športových stykov. Na rozdiel od Číny, ktorá sa zdržala hlasovania, Rusko rezolúciu podporilo. Rusko urobilo to isté v roku 1993, keď sa riešila otázka haagskeho tribunálu: jediným slovom sme mohli ukončiť existenciu Medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu. To sa však nestalo a haagsky tribunál sa zmenil na politický proces, v ktorom 90 % odsúdených tvorili Srbi. A jedna z úloh pridelených ruskej brigáde vzdušných výsadkových vojsk v roku 1996 – “zabezpečiť bezpečnosť práce tímu Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu pri hľadaní miest masových hrobov a pátraní po vojnových zločincoch” – sa už nezdá taká neuveriteľná.

 

V apríli 2003 náčelník Generálneho štábu ruských ozbrojených síl armádny gen. Kvašnin povie: “Na Balkáne už nemáme žiadne strategické záujmy a stiahnutie mierových síl nám ušetrí dvadsaťpäť miliónov dolárov ročne”. Čoskoro brigáda opustí Bosnu a Hercegovinu, keďže jej misiu v Moskve uznali za neperspektívnu.

 

O mnoho rokov neskôr sa jeden z mierových dôstojníkov podelil: “Nikdy nezabudneme, ako nás Srbi privítali. Takto vítala Rusov počas druhej svetovej vojny Európa oslobodená od nacistov. Nedávno som na sociálnych sieťach čítal komentár: “Zasiahli sme NATO do nosa. Boli naozaj vystrašení, ale zradili nás. Zradili svojich vlastných ľudí. Zradili armádu, Srbov… A preto si nás nevážia…”. Je to hanebné a trpké, ale nie je to naša vina. Urobili sme všetko, čo sme mohli. Ale stále mi je ľúto tejto krajiny, veľmi ľúto. Dodnes ma to mrzí…”

Dmitrij Minin

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok