Aktuality, Pozemná technika,

Ruská armáda dostala nový samohybný mínomet

---

 

Nie je isté, či je to všetko. Z neznámeho zdroja mali viaceré renomované západné obranné portály správu o „prvom” nasadení samohybných delo-mínometov kalibru 120 mm 2S23 Nona-SVK na ukrajinskom bojisku a takto ju aj tupo prevzali. Problém je v tom, že Nona-SVK nie je nový delo-mínomet, bol vyrábaný už na sklonku existencie ZSSR od roku 1990. A nestálo veľa námahy spomenúť si, že v počiatkoch špeciálnej vojenskej operácie Nona-SVK nasadená bola, to potvrdzujú aj ukrajinské zdroje.

 

Je možné, že táto falošná správa čiastočne mala odviesť pozornosť od 2S41 Drok a podľa hesla pod SViečKou je najväčšia tma zakryť možné prvé nasadenie najmodernejších ruských samohybných delo-mínometov 2S42 Lotos kalibru 120 mm, ktoré sa oficiálne „sériovo” vyrábajú od roku 2020. Je to len autorova hypotéza, ktorá sa možno potvrdí. (Zbrane budú nasadené v období, kedy už môže byť ich preprava napadnutá prieskumno-diverznými skupinami až po letecké riadené strely Storm Shadow a ich zničenie by bolo propagandisticky výhodné.)

 

Ypsilon v zátvorkách z názvu článku ale odstraňovať nebude potrebné. Opciou, ktorá sa v ruskej armáde zrejme stala pravidlom je prevážanie ešte jedného moderného mínometu kalibru 82 mm typu 2B24 na platforme 4×4 okrem hlavnej zbrane samohybného mínometu Drok. V článku budú ďalej popísané ruské 82 mm mínomety a samostatne a stručne aj 2S42 Lotos.

 

1. Samohybný mínomet 2S41 Drok
Samohybný mínomet 2S41 Drok je stále ešte horúca novinka ruského vojensko-priemyselného komplexu, ktorá bola prvýkrát predstavená len v roku 2019 na výstave Armija pobočkou koncernu Uralvagonzavod, závodom CNII Burevestnik. Ide o 82 mm mínomet vo veži (2B27B). Zbraň má dostrel 100-6000 m a uhly odmeru ±35° , uhly námeru 45-85°. Spodný parameter námeru umožňuje Droku do určitej miery plniť aj úlohy priamej palebnej podpory. Kadencia hlavnej zbrane je 12 výstrelov za minútu. Počet vezených mín bude minimálne 40 kusov, v katalógu firmy ROSOBORONEXPORT sa udáva aj vyšší počet maximálne 64 kusov.

 

Hlavná zbraň je ovládaná výlučne zvnútra vozidla, viaceré činnosti sú automatizované. Týka sa to aj výpočtov parametrov streľby, veža integruje moderný systém riadenia paľby. Okrem toho je na nej aj dvojica detektorov laserového ožiarenia vozidla, ktoré môžu spolupracovať s vrhačmi dymových granátov. Na každej strane veže je ich 6 kusov, z čoho tri mieria vpred a tri vzad.
Účinnosť samohybného mínometu Drok na bojisku vzrastá nielen maximálnym dostrelom. Ten využijú nové míny, ktoré sú ťažšie a ničivejšie ako doteraz používaná munícia kalibru 82 mm. Dá sa predpokladať, že ich celková hmotnosť vzrástla zo zhruba 3,14 kg do 4,5 kg s alikvotným zvýšením hmotnosti trhaviny a účinnosti fragmentov.

 

Tieto údaje vyplývajú zo známych informácií o sekundárnej zbrani číslo jeden samohybného mínometu 2S41 Drok. Pri pohľade na jeho zadnú časť je vidieť prepravované ložisko moderného prenosného mínometu 2B24, ktorého bojové meno je neznáme (prípadne môže byť Deva). Hlaveň a dvojnožka sa pravdepodobne prepravujú vo vozidle. V prípade kombinovania paľby vežového a prenosného mínometu sa dá dosiahnuť kadencia 32 výstrelov za minútu (12 vežový a minimálne 20 prenosný). Tiež sa môžu vyvinúť nové taktické riešenia scenárov ako je boj s nepriateľskými mínometmi, kedy 2S41 plní úlohu kočujúceho dela a 2B24 čaká v zakrytej pozícii. Mínomet 2B24 bude ďalej popísaný samostatne.

 

Sekundárnou zbraňou číslo dva samohybného mínometu 2S41 Drok je diaľkovo ovládaná zbraňová stanica s guľometom kalibru 7,62x54mmR, pre ktorý sa preváža 500 nábojov. Táto zbraňová stanica sa ovláda nezávisle od veže s hlavným mínometom. Jej primárnou úlohou je sebaobrana vozidla. Otázka je či nie je možné vynášať údaje zo systému riadenia paľby hlavného mínometu do zbraňovej stanice s guľometom. Automaticky by to zabezpečovalo možnosť kombinácie mínometnej paľby s guľometným prepadom cieľa v prípade, že sa nachádza do vzdialenosti zhruba do 3800 m. Skúsenejšia posádka 4 ľudí si však zrejme poradí aj bez takéhoto rozhrania.
Celé toto je umiestnené na podvozku 4×4 K-4386 Tajfun-VDV. Je teda možné samohybný mínomet 2S41 Drok zhadzovať na padáku z transportných lietadiel. Tajfun-VDV je jediné vozidlo typu MRAP (Mine resistant ambush protected- vozidlo odolávajúce mínam a improvizovaným výbušným zariadeniam pri prepadoch zo zálohy), ktoré je v tomto zmysle slova aeromobilné. Vyrába ho Kamaz vo svojej prevádzke Remdizel v Naberežnych Čelnach. Všetkým je už asi jasné, že sa tam v skutočnosti neopravujú motory, ako to bolo zamaskované. Je to divízia špeciálnej techniky Kamazu. Pancierované vozidlo s hmotnosťou do 15 ton má schopnosť prevážať ešte užitočný náklad 2000 kg. Vo verzii pre 2S41 Drok je to pravdepodobne pomer 14,5/2,5 tony. Mínomet má extrémny dojazd 1200 km a maximálnu rýchlosť cez 100 km/h.

 

Nič dobré ukrajinské vojská po zaradení 2S41 Drok nečaká, sami dobre vedia, že moderný mínomet kalibru 82 mm s vycvičenou posádkou má potenciál pozabíjať množstvo ich vojakov na prednom okraji. Tiež umlčať palebné pozície zbraní družstva a ničiť a poškodzovať ľahšie opancierovanú techniku. Pri použití osvetľovacích a zadymovacích mín môže prispôsobiť bojisko potrebám vlastných vojsk.
Efektívne nahradí improvizácie, ktoré sa používali doteraz. Išlo o kombinácie pásových a kolesových podvozkov s automatickým mínometom 2B9 Vasilek.

 

Video s ukážkami rôznych ruských pokročilých zbraní, vrátane 2S41 Drok, resp. 2B24 a vozidla Tajfun-VDV:

 

2. Automatický 82 mm mínomet 2B9 Vasilek

Myšlienka automatického mínometu vznikla v hlavách sovietskych teoretikov v priebehu druhej svetovej vojny. Práce sa skutočne začali až po víťazstve v roku 1946 a bolo zrejmé, že pôjde o konštrukčnú úlohu náročnosti non plus ultra. Zreálňovalo ju iba to, že sa pôvodne nepočítalo s poľným mínometom, ale s pevnostným kazematovým určeným do stáleho opevnenia vo forme železobetónových bunkrov a pevností. Ak by konštruktéri vedeli, že konečný výsledok ich vývoja bude prijatý do výzbroje sovietskej až po roku 1970, pravdepodobne by nemali svoju prácu radi. Mementom mohol byť osud konštruktéra automatického granátometu AG-2 Taubina, ktorý bol 28.10.1941 popravený za prechovávanie vzoriek nedokončených zbraní a plánovanie výroby technicky nedokončených a nevyhovujúcich zbraňových systémov (23mm kanónu a 12,7 mm guľometu). Času je v Rusku vždy dosť, prí vývoji zbraní to však býva relatívne. Dnes vyrába automatické granátomety množstvo štátov, automatický mínomet 2B9 len zhodou okolností neprijali do výzbroje USA.
Konštrukcia kazematového pevnostného automatického mínometu sa podarila a pod označením KAM bol formálne prijatý do výzbroje v roku 1955, hlboko v ére jadrových zbraní. Pod označením F-82 sa vyvinula jeho poľná úprava na lafete, ktorá však do výzbroje prijatá v roku 1959 nebola.

 

Až v roku 1967 bol hotový prototyp automatického mínometu 2B9 Vasilek. Medzitým sa ukázalo, že nie je potrebná vodou chladená zbraň s kadenciou až 300 výstrelov za minútu, ale postačí aj vzduchom chladená verzia s kadenciou zníženou na 120 výstrelov za minútu. Tento mínomet bol po roku 1970 označený ako 2B9M ale dnes sa už používa len označenie 2B9. Vodou chladenú verziu si už pamätá málokto.
Mínomet 2B9 (M) váži 632 kg a má obsluhu 4 ľudí. Jeho technická kadencia je 170 výstrelov za minútu a praktická rýchlosť streľby vycvičenej obsluhy dosahuje 100-120 výstrelov za minútu. Mínomet je zásobovaný muníciou kazetami na štyri míny. Maximálny dostrel je 4270 m, uhol námeru je od -1 do +85°, zbraň je teda predurčená aj pre priamu streľbu mínami kalibru 82 mm. Uhol odmeru je 60°.
Po dokončení vývoja bol mínomet vyrábaný v ZSSR v Leningradskom štátnom závode „Boľševik” a v rámci socialistickej deľby práce aj v maďarskom podniku Diósgyőri Gépgyár. Tam po ukončení výroby ostalo niekoľko desiatok mínometov, ktoré si už nemal kto prevziať vzhľadom na politické zmeny vo svete. V Maďarsku sa vyvinuli aj míny BEKM-82 s kumulatívnou bojovou časťou, ktorá sa mala využívať pri priamej streľbe na obrnené ciele. Tiež vznikol maďarský projekt samohybného mínometu AMB na pásovom podvozku bojového vozidla pechoty.

 

Chýbať začali mínomety 2B9 až po invázii USA do Iraku, kedy sa objavila potreba zavedenia mobilného automatického mínometu. Vznikol projekt Scorpion, ktorý predstavoval inštaláciu mínometu 2B9 na podvozok Humvee. Tento projekt mal využívať maďarskú modifikáciu mínometu učenú pre míny kalibru 81 mm štandardu NATO. Vozidlo malo sprevádzať konvoje a chrániť ich pred prepadmi zo zálohy a ničiť potenciálne improvizované výbušné zariadenia. Projekt Scorpion po dokončení prototypu nepokračoval.
Dnes už celú výrobu v ZSSR, Rusku a Maďarsku početne prekonala výroba čínskych kópií.

 

Ruskí vojaci s automatickým mínometom 2B9 Vasilek v pôvodnej ťahanej konfigurácii, častejšie sa na ukrajinskom bojisku mínomet umiestňuje na podvozky nákladných automobilov alebo pásových transportérov MT-LB:

 

Ukrajinskí vojaci strieľajú z automatického mínometu 2B9 inštalovaného na civilnom nákladnom automobile:

 

 

3. Bezhlučný 82 mm mínomet 2B25 Gall

V Rusku bol vyvinutý, zaradený do výzbroje a sériovo sa vyrába mínomet 2B25 kalibru 82 mm s maximálne potlačenou zvukovou signatúrou výstrelu. Je určený najmä pre špeciálne sily, výsadkárov a prieskumné oddiely. Zbraň váži len 13 kg a na jej prenášanie a obsluhu stačia dvaja ľudia. Čas potrebný na jej prípravu na streľbu je z pochodovej polohy menší než 30 sekúnd.
Dostrel mínometu 2B25 je od 100 do 1200 metrov a kadencia 15 výstrelov za minútu. Používa špeciálne vyvinutú bezhlučnú predfragmentovanú mínu s označením 3V035. Na dvojnožke je stanovený rozsah odmeru ± 4° ale smer streľby sa ľahko mení vzhľadom na malú hmotnosť zbrane. Námer je 45 – 85°. Výroba mínometu sa začala ešte pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie, aj keď anglická wikipedia ho stále považuje za perspektívnu zbraň, ktorá potenciálne môže byť zaradená do výzbroje ruských ozbrojených síl. Jej meno je s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou Gall.

 

Bojová činnosť ruských prieskumníkov s bezhlučným mínometom 2B25

 

4. Moderný mínomet 2B24

Bez všeobecne známeho mena je zatiaľ moderný ruský mínomet 2B24, je však možné že sa volá Deva. Zbraň váži 45 kg a na jej obsluhu sú potrební piati ľudia. Alternatívne sa preváža ako záložná zbraň na samohybnom mínomete 2S41 Drok. Dá sa vyniesť na pozíciu nedostupnú pre podvozok 4×4 Tajfun-VDV mínometu 2S41 a prípadne šetrí aj životnosť jeho hlavnej zbrane uloženej vo veži 2B27B, ktorá je nabíjaná zozadu.

 

Dostrel mínometu 2B24 je 100-6000 m a praktická rýchlosť streľby minimálne 20 rán za minútu. Konštrukčne je znemožnené súčasné nabitie dvoch mín. Pre mínomet boli vyvinuté nové ťažšie míny s hmotnosťou 4,5 kg oproti doteraz bežne používaným mínam s hmotnosťou 3,14 kg. Hlaveň je vrúbkovaná z dôvodu chladenia, čo umožňuje použitie ťažkých mín s vysokou kadenciou. Údajne je možné z mínometu bezpečne strieľať aj koristné 81 mm míny štandardu NATO. Mínomet sa rozvinie do bojovej polohy za menej než 30 sekúnd. Rozsah odmeru je ± 4°, námer je 45 – 85°. Existuje aj samohybná verzia na platforme MT-LB dodatočne vyzbrojená guľometom Kord kalibru 12,7x108mm a prepravujúca vyše 80 mín.

 

Predstavenie mínometu 2B24 pracovníčkou firmy ROSOBORONEXPORT

 

5. Súčasný 82 mm mínomet 2B14 Podnos

Štandardným 82 mm mínometom ruských ozbrojených síl bol doteraz 2B14 Podnos, ktorý bol prijatý do sovietskej výzbroje okolo roku 1983. Zbraň váži v bojovej polohe zhruba 42 kg, z čoho 16,2 kg pripadá na hlaveň, 17 kg na ložisko, 13,9 na blok dvojnožky. Mínomet sa v prepravnej polohe môže ťahať na dvojkolesovom vozíku 2F510 rýchlosťou do 100km/h za ľahkým nákladným automobilom GAZ-66, prípadne poslúži aj UAZ-469. Možné je aj použitie mínometu ako samohybného – projekt sa označoval ako 2K21-2 a bol na platforme pásového transportéra MT-LB dodatočne vyzbrojeného guľometom Kord kalibru 12,7×108 mm. Toto je potenciálny mobilizačný projekt, ktorý by Rusku zaručil dostatočný počet vyhovujúcich samohybných mínometov na báze už vyrobených zbraní, hrdlom fľaše by mohla byť dostupnosť veľkokalibrových guľometov Kord. Odhaduje sa, že Rusko má na skladoch vyše 3000 mínometov 2B14 Podnos. Na obsluhu väčšieho množstva mínometov 2B14 však Rusku chýbal personál, presadzovať sa začal až s fázovým odstupom od vyhlásenia tzv. čiastočnej mobilizácie. Zbraň zvládnu obsluhovať dvaja ľudia, optimálne by malo ísť o štyri osoby. Mínomet má štandardne dostrel od 80 metrov do 3100 metrov, s ďalekonosnou prachovou náplňou 3920 metrov, ale udáva sa aj dostrel 4270m, teda rovnaký ako pri 2B9 Vasilek. Kadencia je do 22 výstrelov za minútu. Hmotnosť míny 3,14 kg. Rozsah odmeru je ± 4°, námer je 45 – 85°. Existuje aj mierne vylepšená verzia 2B14-1.

 

Použitie mínometu 2B14 Podnos na ukrajinskom bojisku ruskými vojakmi

 

6. História s francúzskym akcentom BM-36, BM-37, BM-41, BM-43

Mínomety kalibru 82 mm zohrali podstatnú úlohu v histórii Veľkej vlasteneckej vojny. Dôvodom bola masovosť ich výroby v rokoch 1941-43, kedy ZSSR vo výrobe tejto kategórie zbraní prevalcoval nacistické Nemecko. Kým v prvom polroku roku 1941 ZSSR vyrobil 1767 82 mm mínometov, v druhom polroku roku 1941 to bolo 16549 mínometov, v prvom polroku roku 1942 45264 mínometov, v druhom polroku roku 54917 mínometov a potom už výroba klesala.

 

Za prvých šesť mesiacov roku 1943 vyrobil ZSSR 28324 mínometov kalibru 82 mm, v druhom polroku 6758 mínometov, v prvom polroku roka 1944 1338 mínometov, v druhom polroku roku 1944 1551 kusov a do konca apríla roka 1945 ešte ďalší 1001 kus. Celkovo ZSSR v rokoch 1941 až 1945 vyrobil nie menej než 158 200 mínometov kalibru 82 mm všetkých typov. Dôležité však najviac bolo, že podstatná časť tejto produkcie pripadá na úvod vojny, dosahovala sa v podmienkach nedostatku zdrojov, pracovných síl a hlavne evakuácie zbrojného priemyslu na východ. Teda v momentoch, kedy výroba ostatných zbraní klesala, mínomety zachraňovali situáciu vzhľadom na svoju jednoduchosť a nízke výrobné náklady. V prvom polroku roka 1944 mohla byť v ZSSR úplne zastavená výroba mínometov kalibru 50 mm a ešte viac obmedzená výroba mínometov kalibru 82 mm. Naopak do výroby bol zaradený mohutný mínomet kalibru 160 mm. Jeho nasledovníkom bol po vojne typ M-160, ktorý Rusko doteraz nepoužilo hoci by malo mať na sklade 300 kusov.

 

V Nemecku bolo celkovo vyrobených 75 255 mínometov typu 8 cm Granatwerfer 34 za všetky roky jeho produkcie 1934-45. K nim je možné pripočítať ešte 1591 kusov skrátenej verzie kurzer 8 cm Granatwerfer 42. Od septembra 1939 do marca 1945 bolo v Nemecku vyrobených necelých 75 miliónov 8 cm mín. Lenže v ZSSR sa v druhom polroku roka 1943 vyrobilo 37,7 milióna mín a v prvom polroku roka 1944 38 milióna mín, z ktorých značná časť pripadala na delostrelecké míny kalibru 82 mm. Výroba mín sa teda o zlomok percenta zvýšila aj keď výroba mínometov poklesla z vyššie uvedených dôvodov za rovnaké obdobie o 72 %.

 

V ZSSR používali mínomety odvodené čiastočne od francúzskych mínometov Brandt mle 27/31, ktoré sovietski konštruktéri mierne prepracovali (napríklad kaliber je 82 mm oproti francúzskemu vzoru kde je to 81,4mm). Počas vojny slúžili štyri verzie BM-36, BM-37, BM-41, BM-43 podľa roku zavedenia do výzbroje. Sovietske mínomety mali aj dlhší dostrel 3040 metrov a vysokú kadenciu až 30 výstrelov za minútu. Ich hmotnosť bola zhruba od 56 do 62 kg podľa verzie. Používali sa až do 90. rokov minulého storočia a potom ešte ďalej vo výcviku brancov, čím sa šetrí životnosť nových zbraní. Po začiatku konfliktu na Ukrajine v roku 2014 sa objavili aj na bojisku v limitovanom počte kusov a z neznámeho zdroja.

 

Zaujímavé video dokazujúce použitie vyradeného mínometu BM-37 pri výcviku brancov. Pozornému divákovi ale neunikne ešte dvojhlavňová Koalícia-SV v čase 09:38

 

7. Budúcnosť s francúzskym akcentom, alebo 2S42 Lotos

Archetypmi zbraní označovaných ako delo-mínomet sú francúzske 60 mm typy Brandt Mle CM60A1 a Brandt 60mm LR. Týmito boli vyzbrojené ľahko opancierované koloniálne vozidlá. Mína k nim vážila 2,2 kg.
Delo-mínomet by malo spĺňať aspoň dve kritériá, nabíjanie zozadu a možnosť priamej paľby. Vyššie uvedený mínomet 2B9 Vasilek vymazal kritérium umiestnenia zbrane vo veži, keďže je na delostreleckej lafete a z diaľky skôr pripomína ľahkú poľnú húfnicu. Ale hlavná zbraň mínometu 2S41 Drok tiež spadá do kategórie delo-mínometov napriek minimálnemu námeru 45°.

 

Lenže Rusi sa neuspokojili s kalibrom 82 mm a už vôbec nie 60 mm a hneď prešli k vývoju delo-mínometov kalibru 120 mm. Sami používajú pre tieto zbrane v ruštine označenie пушка-гаубица-миномёт – delo-húfnica-mínomet. Z definície mínometu sa im vytratila už aj hladká hlaveň, vývrt ich výtvoru označeného ako 2A51, prípadne 2A60 bol v podstate drážkovaný.

 

Dostal sa do výzbroje sovietskych a ruských samohybných delo-mínometov 2S9 Nona-S, 2S9-Svirstrelka (40 nábojov) , 2S9-1M Nona-SM (automatický systém riadenia paľby a družicová navigácia), 2S23 Nona-SVK (2A60 – má kolesový podvozok 8×8 BTR-80). Neskoršie 2S31 Vena a 2S34 Chosta boli už vyzbrojené mínometom 2A80. Existujú aj ťahané delo-mínomety 2B16 Nona-K a 2B23 Nona-M1. Lenže Rusko malo ambíciu vyvinúť za ne dokonalejšiu náhradu a tak vznikol projekt 2S42 Lotos.

 

Tento samohybný mínomet s posádkou štyroch ľudí používa modifikovaný podvozok ľahkého tanku 2S25 Sprut-SDM1 (prípadne BMD-4M), je obojživelný a dá sa zhadzovať z transportných lietadiel na padákoch. Strategická aj taktická mobilita oproti mínometom 2S9 ostala zachovaná, stúpla však pancierová ochrana a tým aj hmotnosť vozidla z necelých 9 ton na zhruba 18 ton.
Hlavná zbraň má na rozdiel od predchádzajúcich ruských delo-mínometov hladký vývrt, väčšiu dĺžku a mohutnú úsťovú brzdu. Hovorilo sa, že dostrel stúpol na minimálne 13 km ale pracuje sa na 20 km. Dôležité to bude najmä pri použití laserom navádzaného projektilu 3OF69 Kitolov-2.

 

Na báze výsadkového obrneného transportéru BTR-MD Rakuška bolo do výzbroje prijaté veliteľské vozidlo riadenie paľby delostrelectva výsadkových vojsk Zavet-D, s ktorým by mali samohybné mínomety 2S42 Lotos efektívne spolupracovať.
Ak sa Rusom podarilo splniť všetky vývojové ciele, mali by byť pripravení 2S42 Lotos nasadiť v boji. Lotos by mal byť najmodernejším a najúčinnejším samohybným mínometom na svete, ak neberieme do úvahy 240mm 2S4 Tulipán.

 

Záverom treba len všeobecne napísať pár vecí.

a) Rusko je schopné v podmienkach uvalených sankcií prijímať do výzbroje delostrelecké zbrane nových typov až generácií, zvyšovať sériovú výrobu už zavedenej delostreleckej výzbroje. Tým dopĺňa straty, ktoré na ukrajinskom bojisku utrpí. Ďalším zdrojom delostreleckej výzbroje sú rezervy. Rusko ešte nepoužilo celé kalibre, vyššie spomenuté mínomety kalibru 160 mm alebo delá kalibru 130 mm reprezentované hlavne ďalekonosnými poľnými kanónmi M-46. Nepoužilo ani v rezervách masovo zastúpené delá používaných kalibrov (napríklad 3750-5000 starších 122 mm húfnic M-30, ktoré sa licenčne vyrábali aj na Slovensku v Dubnici nad Váhom v rokoch 1953-57 v počte 1361 kusov). V prípade potreby môže Rusko zvážiť dovoz delostreleckej techniky zo zahraničia.

b) Ukrajina zničila alebo ukoristila za cenu obrovských vlastných strát malý zlomok ruskej delostreleckej techniky aktívne používanej do začiatku špeciálnej vojenskej operácie. Je to zároveň len nepatrná časť celých ruských rezerv delostreleckej techniky zo začiatku roka 2022 a bez započítania sériovej výroby nových zbraní. Väčší význam, než ukrajinskými vojskami spôsobené straty mohlo mať opotrebovanie hlavní diel počas delostreleckej ofenzívy Ruska v priebehu leta 2022, kedy sa míňali desiatky tisíc granátov denne. Ukrajina pravdepodobne nedokáže poraziť ruské delostrelectvo fyzickým zničením jeho palebných prostriedkov.
Efektívnejšie boli útoky na logistický reťazec, zásobovanie ruského delostrelectva muníciou. Aj tu však Rusko začalo reagovať a účinnosť týchto úderov znižuje komplexom vlastných opatrení. Má navyše možnosť použiť presne navádzanú a vlastnú kazetovú delostreleckú muníciu.

 

c) Rusko sa systematicky vyhýba možnosti využiť svoj mobilizačný potenciál. To dáva ukrajinským vojskám nádej na víťazstvo, ktoré môže nadobudnúť aj formu vnútornej ruskej „smuty”. V opačnom prípade môže dôjsť k exterminácii Ukrajincov nielen z ruskojazyčných oblastí juhu a východu Ukrajiny ale mobilizácia sa už dotkne aj „zapadencov”, prípadne „zarobitčanov”.
MK

Zdieľajte článok