Júl 1944, nacistické divízie “Prinz Eugen” a “Skenderbeg” zabili vo Velike viac ako 500 Srbov
Bosna a Hercegovina, 30.júl 2023 (AM) – Nemecké nacistické jednotky, ktoré utrpeli značné straty počas operácie Draufgänger (druhá polovica júla 1944), uskutočnili masaker, aby sa pomstili miestnemu obyvateľstvu. Nemecké jednotky boli vytlačené z oblastí obsadených partizánmi a hrozilo reálne nebezpečenstvo ich porážky, ale v poslednej chvíli sa jednotky NOAJ náhle stiahli z Jablanice a Topoľčian do Srbska.
Tak sa nemeckej divízii SS pod velením Augustina Schmithubera spolu s bosniackymi prápormi z 21. pluku Skenderbegovej divízie podarilo vymaniť z obkľúčenia v oblasti Rašky a priblížiť sa k obci Velika. Tam bol zorganizovaný tábor. Deň predtým bosniansky vyslanec Sahit Hodža, syn Mustafu Šahmanoviča, ubezpečil dedinčanov, že nacisti nikomu neublížia, ak dobrovoľne odovzdajú nemeckým vojakom zásoby. Nikto z dedinčanov neveril v úprimnosť týchto slov.
Muži a chlapci starší ako 15 rokov sa uchýlili do lesa. 28.júla nacisti, ktorí rýchlo obkľúčili dedinu, páchali ohavné zločiny na nevinných civilistoch. Za dve hodiny masakry bolo zabitých viac ako 500 ľudí. Zabíjali všetkých, dokonca aj deti, deti v lone matky. Štvorročnému Maťovi nacisti najprv odsekli obe nohy a potom ho obesili na neďalekom strome. Každý dom bol terčom katov. Všetko, čo sa hýbalo, bolo zabité.
Najviac obetí bolo v dome Milića Kneževića: šesť detí a jeho tehotná manželka Rakita; rodina Puniše Vučetića prišla o 20 ľudí, Tomiće Gojkovića o 15, Mirka Paunovića o 16, Radovana Živaljevića o 16, Aleksu Gojkovića o 8….
Potom sa začal veľký požiar. Do konca 28. júla 1944 boli Velika a Čakor v tichu a smrteľnej hrôze, všetko, čo mohlo horieť, bolo spálené. Čierny dym zahalil dedinu, zahalil aj srdcia a mysle esesákov a ich spolupracovníkov. V jednom okamihu vyhasli životy 118 detí.
Mladá Polka Živaljevićová sa podľa svedectva Ľuba Živaljevića trikrát pokúsila uniknúť z rúk svojich trýzniteľov, kým ju zastrelili. Keďže Danicu a Milevu Tomovićovú nestihli znásilniť, nešťastníčky ešte zaživa dobodali nožmi a hodili do ohňa.
Medzi účastníkmi genocídy vo Velike sa našli aj milosrdní ľudia. Napríklad vojak z Plavu alebo Gusinje v čiernej uniforme povedal Jeftu Paunovićovi: “Chleba a soli som tu už ochutnal dosť. Vyveď svoju rodinu z domu cez okno a utekaj…”. Vystrelil nad ich hlavy.
Štyridsať rokov sa o masakre vo Velike mlčalo a ututlávala sa. Až v roku 1984 postavili pri budove školy pamätník so slovami Mihaila Laliča:
– “Nech sa vie o zverstvách hitlerovských divízií Skenderbeg a Prinz Eugenius, ktoré 28. júla 1944 vo Velike a okolí zabíjali ženy, deti a starcov. Nech je tento mramor večným pamätníkom obetiam a prekliatím pre vrahov”.
