Aktuality, História,

Andrej Fursov: Moc čísel – svetová špička sa chytá svojej jedinej šance

---

 

Kríza v roku 2008 bola zaplavená peniazmi, ktoré v tom čase už prestali plniť päť hlavných funkcií peňazí, t. j. prestali byť peniazmi. Kríza sa nikam neposunula – kotol bol jednoducho prikrytý pokrievkou, ktorá sa časom začala čoraz viac vyvracať. V USA sa pod rúškom “republikánov” a “demokratov” odohráva boj celkom iných síl, odohráva sa úplne iný, oveľa vážnejší konflikt. Hovoríme o boji vo vnútri špičky svetovej kapitalistickej triedy, o boji o postkapitalistickú budúcnosť, o to, kto koho od tejto budúcnosti a v nej odreže.

 

Ak situáciu trochu zjednodušíme, tento konflikt možno definovať ako boj medzi ultraglobalistami s ich postojom k bezštátnemu finančno-korporátnemu elektronicko-digitálnemu svetu alias koncentračnému táboru a globalistami s ich politikou zachovania štátu (preto boj za suverenitu), modernizovaného priemyslu, a teda zabezpečenia určitých pozícií pre čiastočne sa zmenšujúcu robotnícku a strednú triedu; štát je zároveň podriadený MMF a Svetovej banke, ale čo je najdôležitejšie, naďalej existuje.

 

Vo svete ultraglobalistov neexistuje štát – je to svet mocných korporácií ako Východoindická spoločnosť alebo teritórií – enkláv – neo-benát; svet obývaný ľuďmi a vlastne – biorobotmi bez národnostných, rasových, náboženských a dokonca aj sexuálnych rozdielov. Obama aj Clintonová sú ultraglobalisti; dnes je tvárou ultraglobalizmu Hillary Clintonová, príznačne prezývaná Bastinda (zlá čarodejnica z Purpurovej krajiny Migunov v Čarodejníkovi zo Smaragdového mesta). Trumpovi sa za štyri roky jeho prezidentovania podarilo rozbiť väčšinu toho, čo ultraglobalisti budovali: transatlantické partnerstvo, trans-tichomorské partnerstvo, americké financovanie WHO atď. Nerobte si ale ilúzie: Trump plní, nedôsledne a nejasne, vôľu určitej časti sveta, predovšetkým americkej kapitalistickej triedy. Objektívne je spojencom tohto segmentu časť západoeurópskych elít s pravicovými postojmi.

 

Chiméra “buržoázno-aristokratickej republiky” (BAR)

Ideológia BAR je nepochybne ideológiou pseudopravice, vyznávajúcou kult “vnútorne silného jednotlivca” ako obrannú reakciu na masifikáciu spoločnosti a štátu v epochách po prvé jednak klasickej antiky (Grécko a Rímska republika), po druhé v období renesancie (talianske mestá 14. – 17. storočia) a po tretie, od začiatku novoveku po súčasnosť (Holandsko, Anglicko od Cromwella po Thatcherovú, USA od začiatku po Reagana a Busha), vychádzajúc z myšlienok Aristotela (malé štátne zriadenie ako optimálna forma vlády), Cicera, Hobbesa, Machiavelliho, Nietzscheho a ďalších, ktorých jadrom je etika slobodnej tvorivosti spoločenstva niekoľkých “silných jednotlivcov” – “bohov” (buržoázno-aristokratická oligarchia), verejne otvorená spoluúčasti radových más, z ktorých väčšina sa na nej pre svoju zotrvačnosť podieľa len nominálne. Ideológia BAR s ontologickým primátom jednotlivca nad klanom a štátom je produktom typicky západnej mentality.

 

Až donedávna mali protištátne snahy ultraglobalistov prísne obmedzenie: pred demontážou USA bolo potrebné najprv demontovať Rusko a Čínu; USA predsa nie sú len štát (posledným prezidentom USA ako štátu bol Nixon), ale sčasti štát, sčasti zoskupenie nadnárodné korporácie, železná päsť všetkých globalistov – umiernených aj ultraglobalistov.

 

Takzvanou digitalizáciou sa však podarilo znefunkčniť alebo prinajmenšom výrazne oslabiť súčasne všetky štáty “veľkej trojky”, ktoré sa doteraz tak či onak, hoci nedôsledne, stavali proti ultraglobalizmu v režime “jeden krok vpred, dva kroky vzad”. V súčasnosti sa veľa hovorí o e-governmente, o “digitálnom štáte”, ktorý ovláda predovšetkým sociálne siete. Objavil sa dokonca aj termín “netokracia” (net – “sieť”). “Digitálny štát” (v úvodzovkách, pretože v pravom zmysle slova nejde o štát, ale o inú formu moci) existuje čiastočne popri konvenčnom, inštitucionálno-hierarchickom štáte, čiastočne (a z väčšej časti) je do neho začlenený – formálne s cieľom zvýšiť efektívnosť a optimalizovať procesy. V podstate – zničiť ho. Keďže siete majú v podstate nadnárodný charakter, “digitálna štátnosť” je globálnou mocou.

 

Štát je organizmus, ktorý generuje osobnosti-suverénov, a nie stroj zostavený z jednotlivcov pre ich potešenie v podobe planetárnej voliéry. Zdanlivá absencia negatívnych vplyvov moderného kapitalistického štátu je ilúziou, už len preto, že skrýva jej podstatu trvalej krízy, nechce sa jej byť na hranici života a smrti, ale len sladkého večného života. Toto je veľmi prefíkaná kríza. Rozšírila sa ako baktéria – najprv zachytila ​​priestor, ktorý je od nej oslobodený, a keď už bol takmer koniec, potom budúci čas v podobe života v dlhoch.“

 

Ako poznamenal Z. Bauman, kapitál (a dodal by som, že aj všetko ostatné), ktorý sa zmenil na elektronický signál, nezávisí od štátu, z ktorého je vyslaný, od štátov, ktorých hranice prekračuje, a od štátu, do ktorého prichádza. Globálna digitálna moc sa buduje nad štátom novoveku rovnako, ako sa tento posledný (práve preň Machiavelli vymyslel termín lo stato) budoval nad tradičnými miestnymi a regionálnymi mocenskými štruktúrami v 16. – 17. storočí, čím ich z hľadiska organizačnej moci znehodnotil. V podmienkach triumfu digitálneho, ak k nemu dôjde, sa starý moderný štát nemusí úplne zničiť – zostane len škrupinou, na ktorú možno odpísať jeho chyby, alebo dokonca niečím ako cvičeným medveďom v cirkuse.

 

Globálna “digitálna moc” je takmer ideálnou formou pre tzv. hlboký štát. Tu treba objasniť len jednu vec. Po prvé, nie “hlboký štát”, ale “hlboká moc”, pretože štát je formalizovaný. Po druhé, treba hovoriť o “hlbokých štátoch”, majú ich všetky veľké krajiny sveta, t. j. o štruktúrach (správne, v množnom čísle) hlbokej moci (ŠHM). Proces formovania ŠHM sa odohrával v 60. až 80. rokoch 20. storočia. Súvisí so vznikom offshorových spoločností, financializáciou kapitalizmu a rozvojom nadnárodných korporácií, na ktoré sa do veľkej miery preorientovala časť bezpečnostných služieb a časť štátneho aparátu, pričom formálne obe zostali v štátnej službe. Autonómnym zdrojom ŠHM sa stala kontrola nad obchodom s drogami a nelegálnou časťou obchodu so zbraňami, zlatom a drahými kovmi, surovinami, inými slovami, nad kriminálnou globálnou ekonomikou.

 

Globalizácia sa začala ako kriminalizácia svetovej ekonomiky a jej prevádzkovatelia sa stali, ako hovorí O. Markejev, “globalizátormi pred globalizáciou”. ŠHM sa zrejme sformovala aj v Sovietskom zväze (triáda: segmenty KGB/vtedajšej GRU, stranícka nomenklatúra a ňou kontrolovaná tieňová ekonomika, predovšetkým v Gruzínsku, Arménsku, Pobaltí, na juhu RSFSR a na Ukrajine). V skutočnosti je perestrojka ako legalizácia tieňového kapitálu a transformácia moci na majetok predovšetkým jej dielom, procesom, ktorý uskutočňovala v spolupráci s ŠHM najväčších štátov a uzavretými nadnárodnými štruktúrami kapsystému (nie takými, ako je povestný Bilderbergov klub, ale oveľa serióznejšími – Cercle, Siècle a i.), ako aj s týmito štátmi samotnými. Do akej miery “sovietska ŠHM” prežila ako samostatný hráč a do akej miery sa integrovala do politicko-ekonomických štruktúr moderného sveta, je otvorená otázka a nie je najzaujímavejšia: rozhodujúcu úlohu v zápase o postkapitalistickú budúcnosť sveta zohrávajú celkom iné sily, a tie rozhodne nie sú “republikánmi” ani “demokratmi”. Sú prinajlepšom tieňmi skutočných hráčov.

Andrej Fursov

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok