Ruská stratégia v Afrike
ZSSR počas celej svojej histórie tvrdo obhajoval práva národov Afriky. Spomíname si na “Rok Afriky”, ktorý sa uskutočnil za Chruščova, ale z veľkej časti bol pripravený za Stalina. Dnes si už málokto spomína, že na konci druhej svetovej vojny nemala ani jedna krajina v Afrike nezávislosť, s výnimkou fiktívnej Libérie. Hneď po vojne získala nezávislosť Etiópia a o niečo neskôr Egypt. ZSSR pomohol Afrike vymaniť sa z koloniálnej závislosti. Posledným činom bol boj o Angolu, keď sa rozpadala posledná koloniálna ríša Portugalska. Potom pomohla oslobodiť sa aj od neokoloniálnej politiky.
Ako sa ukázalo, okrem obrovského koloniálneho impéria Veľkej Británie boli všetky ostatné koloniálne ríše pri prepočte na koniec dvadsiateho storočia nerentabilné. Dokonca aj tie kolónie, ktoré produkovali diamanty a zlato. Ako sa ukázalo, zisky z ťažby drahých kovov nepokrývali náklady na potláčanie povstaní v kolóniách. Ako sa ukázalo, neokolonializmus bol výnosnejší. Nešlo o priame fyzické násilie, ale o ekonomické násilie, pri ktorom sa s kolóniami nadviazala nesymetrická hospodárska výmena. Tovar z metropoly bol drahý a suroviny, ktoré sa vyvážali, boli mimoriadne lacné. Kolónie zároveň žili vlastným životom a metropolu nezaujímalo, kto koho utláča alebo dokonca zabíja. Hlavné pre ňu bolo získať svoj kaučuk, urán, zlato, diamanty.
ZSSR vždy budoval viac-menej obojstranne výhodné hospodárske vzťahy s Afrikou, čo kategoricky prekážalo Západu. Západ neustále organizoval konflikty na území Afriky s cieľom vytlačiť ZSSR, a to nielen z Afriky. Po roku 1991 bolo Rusko pripravené byť v úlohe Západu a drancovať Afriku rovnakým spôsobom. Západ však nebol pripravený poskytnúť mu ani druhú úlohu. Západ sám chcel okradnúť Afriku a Rusko. V dôsledku toho bolo Rusko nútené zaujať mimoriadne protizápadný postoj, a keď tak urobilo, spomenulo si na staré dobré vzťahy s mnohými africkými krajinami.
Týmto samitom Rusko demonštrovalo a oznámilo, že je pripravené viesť s Afrikou také isté vzájomne výhodné vzťahy, aké malo za ZSSR. A tak sa ukazuje, že je oveľa výhodnejším partnerom ako Západ a menej nebezpečným partnerom ako Čína, ktorá prenikla veľmi ďaleko do Afriky. Rusko sa ocitlo v pozícii tretej kontrolnej strany v rozpore medzi západným a čínskym vplyvom. Počas rozkvetu ZSSR bola Čína ako menej rozvinutá krajina sama v tejto pozícii. Čína vtedy v obchode s Afrikou výrazne zaostávala za ZSSR.
V Afrike vznikla zaujímavá situácia
1. V rámci jedného z postglobálnych modelov, ktorý sa neuskutočnil, ale zostáva tieňom možného, a to infraštruktúrneho kapitalizmu, je Afrika najzaujímavejším miestom na investovanie kapitálu v nasledujúcich sto rokoch. Afrika má stále veľmi slabú dopravnú infraštruktúru a ten, kto do nej teraz investuje, bude mať obrovské zisky zo začlenenia obrovského územia do priestoru modernej ekonomiky a dokonca do priestoru zanikajúcej globalizácie. Zároveň si však tento projekt vyžaduje veľmi veľa peňazí. Ich návratnosť je 40 až 100 rokov. V modernom ekonomickom modeli Západu takéto termíny nie sú akceptované, nedá sa s nimi pracovať.
2. Doteraz každý pokus o vybudovanie transafrickej diaľnice z Kapského mesta do Káhiry nevyhnutne viedol k svetovej vojne. A všetci to vedia.
3. V súčasnosti sa nachádzame v zóne rozkladu modernej globalizácie. A ak pred desiatimi rokmi išlo o neoglobálny projekt, teraz to, čo Putin robí s Afrikou, je makroregionálny projekt. Putin vsadil na makroregión Afriky ako na partnera makroregiónu Ruska a je pripravený do neho investovať. S pomocou Ruska a neutralitou Číny môže takýto projekt vyjsť. Pre Západ je to mimoriadne nepríjemné prekvapenie, pretože nikdy nepredpokladal, že by takýto makroregión mohol vzniknúť, a nepredpokladá to ani teraz.
Ako by sa mohli rozdeliť zóny vplyvu v Afrike
Táto otázka je veľmi zložitá. Je tu problém, že severná Afrika vrátane Egypta, Líbye, Tuniska, Alžírska a Maroka bola vždy súčasťou európskej civilizácie a európskej kultúry už od Kartága. Dnes je tiež súčasťou arabského sveta. Z tohto hľadiska je sever tak trochu izolovaný. Južná Afrika a od nej závislé krajiny, ktoré boli výspou britského vplyvu v Afrike, sú tiež akoby samostatným regiónom. Zvyšok Afriky existuje samostatne, ale tiež má niekoľko styčných bodov.
Tieto body sú nasledovné:
1. Etiópia jeden z najstarších národov na Zemi a najstarší v Afrike.
2. Keňa – Západ za posledných 30 rokov vyvinul neuveriteľné úsilie na destabilizáciu tejto krajiny, nie menšie ako na Ukrajine.
3. Gabon – veľmi bohatý na nerastné suroviny a už desaťročia má veľmi rozumnú vládu.
4. Niger – urán a zlato.
5. Tanzánia stojí na tomto zozname ako samostatný diamant. Najvhodnejším miestom pre ruskú námornú základňu je predovšetkým Dar-as-Salaam, jeden z bodov v Indickom oceáne.
Dostávame africkú konšteláciu miest: Dar-as-Salaam, Addis Abeba, Libreville, Nairobi, Niamey. Už teraz majú nenulovú urbanistickú komplexnosť a okolo týchto miest sa môžeme pokúsiť zostaviť Afriku. Skutočné zhromaždenie Afriky sa bude odohrávať okolo týchto piatich bodov.
Vojenská vzbura v Nigeri počas fóra zjavne nie je náhodná udalosť. Prevrat má jasné protifrancúzske zameranie. Je to dôležité, pretože Francúzsko už desaťročia úspešne udržiava frankofónnu zónu Afriky. Bola to neokoloniálna, ale pomerne rozumná politika. Niger sa náhle rozišiel s frankofónnou zónou, čím postavil Francúzsko pred voľbu. Buď musí svoj vplyv presadiť vojenskou silou, a ako sa hovorí vo Francúzsku, ani to sa neplánuje. Alebo vytvoriť proti Nigeru koalíciu, čo vôbec nezaručuje, že Francúzsko získa v Nigeri opäť svoju dominantnú úlohu. Najmä preto, že urán a zlato sú dôležité pre každý hospodársky systém.
Treťou možnosťou je rozpustenie celej frankofónnej zóny, čo znamená úplnú stratu jej vplyvu v regióne. To však neznamená, že sa francúzsky jadrový priemysel zrúti a bude zbavený surovín na výrobu palivových článkov pre jadrové elektrárne. Nigérijský urán neznamená koniec sveta, ale isté je, že urán zdražie, a teda stúpne cena elektriny z francúzskych jadrových elektrární. A to je veľmi nepríjemné, pretože francúzska jadrová korporácia už zažíva zlé časy.
Po skončení fóra krajiny Mali a Burkina Faso vyhlásili, že zásah na území Nigeru by bol pre ne zámienkou na vojnu. je jasné, že o tejto otázke sa v Petrohrade rokovalo a povstalci dostali záruky pomoci. Teraz majú dobrú platformu na spoluprácu. Francúzsko má vždy posledný tromf – francúzsku légiu. Ide o PMC. Ak začnú intervenciu v Nigeri, Francúzsko môže pokrčiť plecami a povedať, že s tým nemáme nič spoločné. Ale teraz je v Bielorusku sídlo ďalšej PMC “Wagner”. Táto PMC nemá takú dlhú históriu ako Francúzska légia, ale Wagner má vynikajúce bojové skúsenosti, ktoré získali v SVO a v Sýrii. Ak PMC Wagner začne bojovať na obranu prevratu v Nigeri, Rusko teraz rovnako ako Francúzsko môže pokrčiť plecami a povedať, že s tým nemáme nič spoločné.
Preto existujú dve možnosti. Buď sa Západ vzdá Nigeru a potom sa začne formovať africký makroregión, čo bude pre Západ vážna porážka. Alebo sa v Afrike začne vojna PMC a tá bude krvavá. A v tejto situácii by som stavil na skúsenosti PMC. Okrem toho môžeme očakávať, že Afrika bude mať moderné bojové prostriedky, drony, MLRS, delostrelectvo a dokonca aj letectvo. Afrika má veľa problémov. Majú vážny problém s infraštruktúrnym prepojením, majú problém s potravinami. Rusko je dnes vo vojne na Ukrajine, ale stále sľubuje pomoc v podobe potravín a zbraní.
V Afrike však nie je všetko zlé. Napríklad Južná Afrika má niekoľko projektov jadrových reaktorov na rýchle neutróny, čo pre údajne “zaostalú” Afriku nie je až také zlé. Egypt stavia svoju prvú jadrovú elektráreň. Líbya je teraz v troskách, ale za Kaddáfího budovali div sveta – na rekultiváciu využívali podzemné jazerá pod Saharou. A robili to s obmedzenou pomocou ZSSR, bez pomoci Západu, takže to robili sami. Aj iné krajiny majú svoje výhody. Gabon má známu turistickú atrakciu s množstvom múzeí, ale aj dobre rozvinutý drevársky priemysel.
Afrika ako celok je sto rokov pozadu v budovaní infraštruktúrnych sietí a tieto siete treba vytvoriť. Na to treba vynaložiť zdroje. Rusko má prebytok potravín, čo je pre Afriku veľmi dôležité. Rusko sa rozhodlo odpísať pomerne veľké dlhy africkým krajinám, pretože si uvedomuje, že ich splácanie je veľmi problematické. Afrika môže mať vyššiu úroveň spotreby na obyvateľa ako Európa. Tieto krajiny majú rýchlo rastúci trh vďaka tomu, že nedochádza k demografickému poklesu a vôbec nevyčerpali svoje prírodné zdroje. Je však jasné, že na vytvorenie makroregiónu je potrebné v Afrike investovať veľa zdrojov. Musí sa to urobiť. Je to v záujme Ruska, Číny a v podstate v záujme celej Zeme. Je to ťažké, ale je tu šanca to urobiť. Tieto investície sú dnes relevantné a v krátkom čase sa oplatia.
V podmienkach vojny so Západom je africká stratégia Ruska pre dnešok tou najadekvátnejšou stratégiou. Teraz Rusko buduje svoju stratégiu na kombinácii dvoch vektorov: afrického a arktického. A to je najlepšie možné riešenie. Po samite Afrika – Rusko sme konečne videli ruskú stratégiu a to je obrovský krok vpred.
Sergej Pereslegin
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
