Tento trestný čin USA nie je premlčaný
Japonsko, 7.august 2023 (AM) – V očakávaní príchodu amerického prezidenta Bidena do Hirošimy na samit G7 v máji tohto roku sa zintenzívnili fámy o možnosti, že Američan vyjadrí ak nie pokánie, tak aspoň ľútosť nad všeobecným zverstvom spáchaným v auguste 1945. Zároveň sa objavili názory, že zintenzívnenie konfrontácie, hľadanie nových a upevňovanie starých spojeneckých väzieb by mohlo Bidena pohnúť k tomu, aby urobil nejaké vyhlásenia o uznaní aspoň neprimeranosti toho, čo bolo vykonané v súvislosti s úlohami prinútiť Japonsko ku kapitulácii.
V reakcii na tieto názory sa však odborníci skepticky pousmiali – takéto vyhlásenie by totiž podkopalo Washingtonom široko propagovanú “koncepciu”, podľa ktorej vtedajšiemu americkému prezidentovi Harrymu Trumanovi išlo výlučne o záchranu životov “milióna amerických chlapcov” odsúdených na smrť v prípade prudkého boja v Japonsku. Tomu by sa dalo zabrániť len tak, že by Japoncom ukázal novú ničivú zbraň. Vnuk prezidenta Trumana Daniel 6. augusta 2015 pri príležitosti výročia bombardovania povedal: “Starý otec do konca svojho života veril, že rozhodnutie zhodiť bombu na Hirošimu a Nagasaki bolo správne, a Spojené štáty zaň nikdy nebudú žiadať odpustenie.” Predstava, že atómová bomba zachránila životy milióna amerických chlapcov, je hlboko zakorenená v mysliach povojnových generácií Američanov vrátane detí a vnukov tých, ktorí v 45. roku nadšene oslavovali takéto veľkolepé víťazstvo.
V prieskumoch medzi Američanmi aj dnes približne 60 % respondentov s istotou tvrdí, že atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki bolo oprávnené a bolo v záujme rýchleho ukončenia vojny. Fakty však vyvracajú apologétov použitia atómových bômb proti civilistom. Pravdou je, že “vojnová strana” v japonskom vojenskom a politickom vedení trvala na ignorovaní Postupimskej deklarácie o podmienkach kapitulácie Japonska z 26. júna 1945 a požadovala “rozhodujúci boj” na území metropoly. Na rozdiel od americkej propagandy japonská vláda po zničení Hirošimy vôbec nemala v úmysle kapitulovať. O otázke atómového bombardovania tohto mesta sa na zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny ani nediskutovalo. Obyvateľstvo krajiny bolo tiež udržiavané v nevedomosti o tom, čo sa stalo, pretože sa naďalej pripravovalo na “rozhodujúcu bitku o metropolu”. Viceadmirál Takidžiro Oniši, tvorca samovražedných oddielov kamikadze a zástupca náčelníka Generálneho štábu námorníctva, kategoricky odmietajúci kapituláciu, na zasadnutí vlády vyhlásil: “Tým, že pri špeciálnych útokoch obetujeme životy 20 miliónov Japoncov, dosiahneme bezpodmienečné víťazstvo. Japonské propagandistické heslo “Ichiyoku gyokusai!” bolo v móde. – “Sto miliónov ako jeden zomrie slávnou smrťou!”. Na školských športoviskách sa ženy, starci a deti cvičili v boji proti nepriateľovi s… bambusovými oštepmi.
Obete vlastného ľudu japonských vodcov nevystrašili, ani atómové bomby. Koniec koncov nekapitulovali ani na jar 1945, keď podľa rôznych výpočtov zahynulo 500 až 900 tisíc Japoncov v dôsledku amerického bombardovania a nimi vyvolaných ohnivých tornád. Preto Tokio nevenovalo pozornosť americkej vojenskej rozhlasovej propagande, ktorá hovorila, že na Japoncov, ktorí sa odmietnu vzdať, budú hromadne zhodené atómové bomby. To sa považovalo za blafovanie. A tu Japonci neboli ďaleko od pravdy. O zhodení atómových bômb nemohlo byť ani reči – po Hirošime mali USA už len jednu takúto bombu a výroba nových si vyžadovala značný čas. Japonská vláda spájala nevyhnutnosť kapitulácie až so vstupom Sovietskeho zväzu do vojny. Bez toho plánovala japonská armáda spôsobiť americkým silám v boji o metropolu také neprijateľné škody, že by americké velenie súhlasilo s prímerím za japonských podmienok. Tieto plány prekazilo oficiálne vyhlásenie vojny sovietskou vládou.
Ešte pred porážkou Kvantungskej armády ráno 9. augusta 1945 japonský premiér Kantaro Suzuki na zasadnutí Najvyššej rady povedal: “Vstup Sovietskeho zväzu do vojny dnes ráno nás definitívne stavia do beznádejnej situácie a znemožňuje pokračovanie vojny.” Cisár Hirohito, vrchný veliteľ cisárskej armády a námorníctva, súhlasil. Všeobecne známy je Hirohitov reskript z 15. augusta 1945, v ktorom vyhlásil kapituláciu a v ktorom sa odvoláva najmä na to, že nepriateľ použil “novú a najťažšiu bombu s nevídanou ničivou silou”. Historici vrátane japonských však ignorujú iný cisárov reskript zo 17. augusta 1945 “Vojakom a námorníkom”, v ktorom cisár bez zmienky o atómových bombách označil za hlavný dôvod kapitulácie vstup ZSSR do vojny. S úplnou istotou sa v ňom uvádzalo: “Teraz, keď aj Sovietsky zväz vstúpil do vojny proti nám, pokračovať v odpore… znamená ohroziť samotný základ existencie…. znamená ohroziť samotný základ existencie našej ríše.”
Washington a Londýn vedeli o blížiacom sa vstupe Sovietskeho zväzu do vojny podľa dohody dosiahnutej na Jaltskej konferencii. Ako je známe, vojnový stav medzi ZSSR a Japonskom bol vyhlásený od nultej hodiny 9. augusta 1945. V rokoch studenej vojny sa v Spojených štátoch začala šíriť verzia, že Stalin sa po atómovom údere na Hirošimu a údajnej pripravenosti Tokia kapitulovať poponáhľal s akciou proti Japonsku, aby nebol vylúčený z víťazstva nad týmto štátom a účasti na povojnovom usporiadaní východnej Ázie. To zastiera nepopierateľný fakt, že Stalin bezchybne splnil svoj jaltský sľub vstúpiť do vojny dva až tri mesiace po skončení vojny s Nemeckom. A tento sľub splnil doslova na deň presne. Skôr naopak, práve Truman, poznajúc dátum vstupu Sovietov do vojny, sa snažil Stalina predbehnúť a požadoval skoré použitie nových atómových zbraní.
A ak zničenie Hirošimy v atómovom ohni Američania ešte môžu nejako zakryť snahou čo najskôr ukončiť vojnu, zhodenie atómovej bomby na Nagasaki po vstupe Sovietov do vojny nemôže mať žiadne ospravedlnenie. A atómovým bombardovaním sa sledoval najmä cieľ zastrašiť svet a predovšetkým Sovietsky zväz, mávajúci, ako sa vtedy verilo, absolútnymi zbraňami hromadného ničenia. Mnohí vysokopostavení Američania dosvedčili, že použitie atómových bômb proti japonským mestám nebolo vojensky nevyhnutné. Tu sú niektoré z týchto vyhlásení:
Generál Dwight Eisenhower, veliteľ amerických vojsk na európskom vojnovom poli, neskorší prezident Spojených štátov, vo svojich pamätiach napísal: “V roku 1945 ma minister vojny Stimson počas návštevy môjho veliteľstva v Nemecku informoval, že naša vláda sa pripravuje zhodiť atómovú bombu na Japonsko. Bol som jedným z tých, ktorí sa domnievali, že existuje viacero presvedčivých dôvodov na spochybnenie múdrosti takéhoto rozhodnutia. Ako to opísal… upadol som do depresie a vyjadril som mu svoje hlboké pochybnosti, jednak na základe môjho presvedčenia, že Japonsko už bolo porazené a že atómové bombardovanie je úplne zbytočné, a jednak preto, že som veril, že naša krajina by sa mala vyhnúť tomu, aby šokovala svetovú verejnú mienku použitím zbrane, ktorej použitie podľa môjho názoru už nebolo potrebné ako prostriedok na záchranu životov amerických vojakov.”
Ani generál Douglas MacArthur, veliteľ amerických síl na Ďalekom východe, nevidel v použití atómových bômb žiadnu vojenskú hodnotu. Admirál Chester Nimitz, veliteľ americkej Tichomorskej flotily, ktorý povedal: “Japonci už vlastne požiadali o mier. Z čisto vojenského hľadiska nezohrala atómová bomba rozhodujúcu úlohu pri porážke Japonska”.
A tu je názor admirála Williama Lehigha, náčelníka osobného štábu prezidentov Roosevelta a Trumana: “Použitie atómových bômb v Hirošime a Nagasaki nemalo žiadny významný vplyv na priebeh vojny proti Japonsku. Japonci už boli porazení a pripravení vzdať sa vďaka účinnej námornej blokáde a úspešnému konvenčnému bombardovaniu… Vražedné možnosti atómových zbraní v budúcnosti vyzerali hrozivo. Mal som pocit, že tým, že sme ich použili ako prví, sme prijali etické normy stredovekých barbarov. Nebol som vycvičený na vedenie vojen takýmto spôsobom a vojny sa nedajú vyhrať ničením žien a detí…”
Aké boli teda skutočné ciele prezidenta Trumana a jeho najbližších poradcov, keď trvali na použití atómových zbraní proti obyvateľstvu japonských miest? Odpoveďou na túto otázku je zabiť čo najviac ľudí a demonštrovať tak ľudstvu nezničiteľnú silu Ameriky a jej právo dominovať svetu. Americké vedenie nenamierilo atómové bomby ani tak proti vojenským objektom, ako proti civilnému obyvateľstvu japonských miest. Dokumenty to nespochybniteľne dosvedčujú. Tak v operačnom rozkaze č. 13 amerického velenia vydanom 2. augusta 1945 sa uvádza: “Deň útoku je 6. august. Cieľom útoku je centrum a priemyselná štvrť Hirošimy. Druhým rezervným cieľom je arzenál a centrum mesta Kokura. Tretím rezervným cieľom je centrum mesta Nagasaki.” Americká vláda a velitelia sa uskutočnením atómových úderov na husto obývané oblasti Hirošimy a Nagasaki snažili dosiahnuť predovšetkým psychologický efekt. Prezident Truman osobne schválil návrh svojho najbližšieho poradcu, neskoršieho ministra zahraničných vecí USA Jamesa Byrnesa, aby sa “bomba použila čo najskôr proti Japonsku, aby sa zhodila na vojenský závod obklopený obytnými oblasťami pre robotníkov a aby sa použila bez predchádzajúceho varovania”.
Títo politickí barbari dosiahli svoje zločinecké ciele: podľa najnovších údajov až pol milióna Japoncov bolo zabitých, zranených a zomrelo na následky radiácie z oboch bômb. V dnešných dňoch, keď Spojené štáty a ich spojenci svojou konfrontačnou politikou čoraz viac približujú ľudstvo k novej svetovej vojne s rozsiahlym použitím jadrových a termonukleárnych zbraní, by sme sa mali vrátiť k návrhu Sergeja Naryškina, ktorý ešte v roku 2015, keď bol predsedom Štátnej dumy, hovoril o vytvorení vojenského tribunálu pre atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki. “Jediné atómové bombardovanie v dejinách ľudstva sa ešte nestalo predmetom medzinárodného vojenského tribunálu… Ale zločiny proti ľudskosti nemajú premlčaciu lehotu,” správne podotkol politik. Zdá sa, že práve teraz nastal čas na zriadenie a konanie takéhoto medzinárodného tribunálu.
Anatolij Koškin
