Američania majú univerzitu na prevraty
Americké veliteľstvo špeciálnych operácií vydalo svojho času dokument, v ktorom sa analyzujú úspechy a prehry siedmych desaťročí zasahovania USA do vnútorných záležitostí iných štátov. Štúdia nesie názov „Podpora odporu: Strategický účel a efektívnosť“ (Support to Resistance: Strategic Purpose and Effectiveness) a napísal ju veterán armádnych špeciálnych síl Will Irwin.
Len veľmi málo štátov na svete má vrámci armádneho vzdelávania aj svoju vlastnú univerzitu, ktorá sa venuje “umeniu prevratov” . Žiadna iná krajina na svete totiž nemá ani zďaleka takú bohatú históriu zahraničného zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, ako práve USA. Pravdepodobne sa teda jedná o jedinečnú univerzitu tohto druhu.
Spomínaná štúdia od Willa Irwina analyzuje obdobie zahraničných operácií USA od konca druhej svetovej vojny až po súčasnosť a popisuje, ako USA zasiahli svojou vojenskou silou v desiatkach krajín po celom svete. Autor veľmi dôsledne a presne popisuje, ako USA sponzorovali množstvo povstaní, prevratov a operácií na zmenu režimu po celom svete.
Irwin dostal za úlohu analyzovať tento zoznam a nájsť modely úspešných operácií. Po vylúčení prevratov, ktoré nezahŕňali žiadne hnutia odporu, ako napríklad v Iráne v roku 1953 a Guatemale v roku 1954, ako aj tých, ktoré sa týkali činností proti neštátnym aktérom, ostalo Irwinovi na analýzu len 47 prípadov. Z analýzy museli byť rovnakými kritériami vylúčené aj nedávne operácie USA, ako napríklad tie v Sýrii, na Ukrajine alebo v Líbyi.
Čo robí úspešný prevrat úspešným prevratom?
Zo skúmaných 47 prípadov, považuje Irwin 23 za “úspešné” akcie a ďalších 20 označil za “zlyhania”. Dva prípady boli označené ako „čiastočne úspešné“ a ďalšie dva ako „nepresvedčivé“.
Priame pokusy USA o zvrhnutie vlád zlyhali podľa jeho záverov až v 71% prípadoch, ako to bolo napríklad aj v prípade nešťastnej invázie CIA na Kubu. Avšak silové operácie, podporujúce nástup proamerických vlád, ktoré by aj po úspešnej operácii pokračovali v tejto línii, boli úspešnejšie a fungovali až v troch štvrtinách prípadov. Išlo napríklad o sponzoring povstalcov Contra v Nikaragui, v 80. rokoch 20. storočia, keď Carter aj Reagan použili tieto zahraničné operácie ako donucovací prostriedok proti tamojšej komunistickej strane v snahe zastaviť dodávky zbraní do susedného El Salvadoru.
Irwin uvádza aj „zlyhania“, ktoré však podľa neho predstavujú menej ako polovicu takýchto prípadov. V štúdii uvádza príklad neúspešnej parašutistickej podpory antikomunistických partizánov Chetnik v bývalej Juhoslávii, v roku 1948, ktorí mali vyvolať masový odpor voči vtedajšej vláde. Parašutistická zásielka zbraní sa však dostala do rúk juhoslovanských orgánov, ktoré na nich doslova čakali v pásme dopadu.
Úspešnosti prevratov pomáha vojna
Irwin zistil, že bez ohľadu na účel akcie boli operácie vykonávané „vo vojnových podmienkach“ až dvakrát úspešnejšie ako operácie vykonávané v čase mieru. Úspešnejšími boli podľa neho aj operácie podporujúce nenásilný občiansky odpor. Tie však boli „účinnejšie, ak sa uskutočnili ako priama podpora vojenských operácií“, a nie ako samostatné akcie.
Irwin posudzoval zahraničné zásahy za „úspešné“, alebo za „neúspešné“ na základe jednoduchého kritéria: „Dosiahla operácia stanovené strategické ciele, ktoré si USA dali za cieľ dosiahnuť?”
Krátkodobé víťazstvo môže mať dlhodobé následky
Sám autor však pripúšťa, že „krátkodobé víťazstvo môže mať dlhodobé následky“, ako to bolo aj vo vyššie uvedenom príklade Afganistanu. Porážka sovietov vtedy viedla k vzostupu mudžahedínov. Tých vyzbrojili pôvodne USA, lenže tí sa neskôr pripojili k al-Káide a Talibanu proti nim samotným. Irwin sa zamýšľa nad týmto zdanlivo zjavným rozporom, keď píše, že intervencie na zmenu režimov „najčastejšie riešia iba bezprostredné problémy a dosiahnuté výsledky sledujú skôr krátkodobé než dlhodobé záujmy“.
Irwin dospel aj k záveru, že mäkká podpora USA pre Guaidóa nedokázala odstaviť od moci prezidenta Madura. Podľa jeho záverov sa dá následne analyzovať aj nepodarený prevrat v Turecku, kde bol terčom súčasný prezident Erdogan a takisto neprešli USA ani provokácie proti prezidentovi Lukašenkovi v Bielorusku, kde mali nasadenú Svetlanu Cichanovskú. Navaľného pre Rusko ani netreba spomínať. Vyšiel im jedine Zelenský, čo potvrdzuje Irwinove závery, že prevraty je najvýhodnejšie organizovať počas prebiehajúcich vojenských aktivít (keďže ukrajinskí ozbrojenci pod kontrolou Kyjeva aktívne strieľal na vlastných spoluobčanov Donecka a Luhanska).
V hľadáčiku Jastrabov z Washingtonu sú aktuálne susedia Ukrajiny a Slovensko je medzi nimi.
V aktuálnej atmosfére sa tak ponúka hneď niekoľko možností a príležitostí na eskaláciu napätia. Jednak je to v Rusku, ktoré je vo vojnovom stave s Ukrajinou, ale tieto snahy sa USA snažia infikovať aj na ostatných susedov Ukrajiny, ktorých by radi do tejto vojny zatiahli. Jastrabi vo Washingtone majú totiž k dispozícii dostatočné množstvo „lekcií”, ktoré im boli udelené počas sedemdesiatich rokov ich zahraničných intervencií po celom svete. Najkompetentnejšou knihou k tejto téme v slovenskom jazyku je momentálne kniha z vydavateľstva Torden od Alexandra Bartoša: „Hmla hybridnej vojny“, ktorá ponúka iný pohľad na konflikty 21. storočia a dáva tak čitateľovi poznanie, ako je potrebné vnímať nielen históriu studenej vojny, ale aj aktuálne dianie vo svete.
Imrich Kovačič
