Rozruch francúzskeho kolonializmu v Afrike. V mene uránu, zlata a ródia sa rodia intervenčné plány
Zdá sa, že Francúzsko sa rozhodlo pre stratégiu “kolektívnej” vojenskej a politickej intervencie v Nigeri s cieľom obnoviť prozápadný režim, ktorý bol odstavený od moci po nedávnom vojenskom prevrate v Niamey, čo v týchto končinách zďaleka nie je bežná udalosť. Zintenzívňujúci sa boj o Afriku a jej zdroje však privádza tamojšiu situáciu na pokraj veľkého regionálneho konfliktu s priamou alebo nepriamou účasťou mnohých aktérov.
V predvečer vypršania Parížom podporovaného ultimáta v mene Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov (ECOWAS) Národnej rade na obranu vlasti (CNSP), ktorá požaduje kapituláciu a návrat M. Bazzouma, známeho svojimi blízkymi vzťahmi s Parížom a Washingtonom, do prezidentského úradu. Nové orgány reagovali na hrozbu invázie masovou demonštráciou ľudovej podpory. Napriek všetkému “Niger ide vpred”, vyhlásil generál Mohamed Toumba, keď sa obrátil na desaťtisíce priaznivcov. Demonštrácia ľudovej podpory je skutočným tromfom, ktorý by mohol zastaviť prozápadnú koalíciu pred ozbrojenou inváziou, poznamenal tg kanál Afrikanistika.
Pripomeňme, že zmluva o založení ECOWAS bola podpísaná 28. mája 1975 v nigérijskom hlavnom meste Lagos. K dnešnému dňu organizácia nominálne zahsňa 15 krajín: Benin, Burkina Faso, Kapverdy, Pobrežie Slonoviny, Gambia, Ghana, Guinea, Guinea-Bissau, Libéria, Mali, Niger, Nigéria, Senegal, Sierra Leone, Togo. Po vojenských prevratoch v Burkine Faso a Mali však bolo ich členstvo v organizácii pozastavené; orgány týchto štátov už vyhlásili, že akýkoľvek zásah v Nigeri budú považovať za vyhlásenie vojny týmto dvom africkým krajinám. V posledných desaťročiach niektoré územia západnej Afriky trvalo zachvátili občianske vojny a konflikty, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou násilia a brutality. “Známky” západného kolonializmu, konkrétne rozpad štátnych štruktúr, bezmocnosť, trvalý hospodársky úpadok, hladomor a prílev utečencov v polovici 90. rokov 20. storočia, dali americkému výskumníkovi Robertovi Kaplanovi dôvod predpovedať krajinám západnej Afriky “koniec sveta”. V tom čase sa mohlo zdať, že apokalypsa sa blíži aj pre Libériu a Sierru Leone. V júli 1990 sa Stály sprostredkovateľský výbor ECOWAS, ktorý vznikol z iniciatívy Nigérie s cieľom ukončiť občiansku vojnu v Libérii, rozhodol vojensky zasiahnuť do konfliktu a 7. augusta sa v Banjule rozhodlo o zriadení mierovej misie organizácie známej ako ECOMOG.
Napriek jej mimoriadne chatrným právnym základom sa v nasledujúcich rokoch pokúšala zapojiť do “mierových” aktivít v Guinei, Guinei-Bissau, Pobreží Slonoviny a Mali. Dialo sa tak na základe siete francúzskych základní v bývalých koloniálnych panstvách, konkrétne v Čade (pri N’Djamene a v oblasti hraničiacej so Sudánom), Senegale, na Pobreží Slonoviny (na pobreží Atlantického oceánu pri Grand Bassame a v bývalom hlavnom meste Abidžan) a v Nigeri, kde sú najpočetnejšie: pri hlavnom meste Niamey, v Zinderi, Bilme a Agadese. Základne v Agadeze a pri Niamey (letecká základňa) sa “starajú” o vyrabované ložiská uránu na severe krajiny, ktoré rozvíja francúzska spoločnosť ORANO. Okrem toho sú dve vojenské základne bývalej metropoly umiestnené v bývalom francúzskom Gabone (v blízkosti hlavného mesta Libreville a v oblasti prístavu Port-Gentil), ako aj v bývalom francúzskom Somálsku, teraz Džibutsku. Vojenská prítomnosť Paríža v Afrike je teda stále veľmi diverzifikovaná.
Zároveň sa v rámci ECOWAS prakticky nikdy nerealizoval žiadny ekonomický projekt, pretože jej členovia “sa dôsledne bránia rozsiahlejšej ekonomickej integrácii… predovšetkým kvôli ich orientácii vo všetkých oblastiach života na Francúzsko, ktoré im ako bývalá metropola stále poskytuje významnú finančnú pomoc a vojenskú a politickú podporu, a tiež kvôli neochote dominantných krajín únie – Pobrežia Slonoviny a Senegalu – mať Nigériu ako regionálneho lídra”. Väčšina členov ECOWAS je stále súčasťou západoafrickej frankovej zóny (Senegal, Pobrežie Slonoviny, Benin, Mali, Burkina Faso, Togo, Niger, Čad, Guinea-Bissau), ktorú kontroluje Banque de France a jej pobočky. Vzhľadom na dobre známy postoj Mali a Burkiny Faso, ako aj Guiney a Alžírska, ktoré oficiálne deklarovali vojenskú podporu novým nigerským orgánom v prípade intervencie v tejto krajine, Parížu už nehrozí, že by nezávisle obnovil lojálny režim v Niamey, ako to už raz urobil a viac ako raz na Pobreží Slonoviny, v Čade, Gabone, Togu a Stredoafrickej republike.
Ako vidíme, musíme dať dokopy vratkú koalíciu, v ktorej radoch zjavne neexistuje zhoda. Hlavnou údernou silou intervencionistov je najrozvinutejšia a najľudnatejšia krajina západnej Afriky – Nigéria, ale mnohí miestni politici, ako aj lídri susedných štátov, sú kategoricky proti invázii na územie severného suseda. Senát nigérijského Národného zhromaždenia 5. augusta odoprel jednému z iniciátorov ozbrojeného zásahu, prezidentovi Bolovi Tinubuovi, právo použiť armádu v zahraničí. K ďalším zástancom intervencie patria francúzske vojenské základne na Pobreží Slonoviny, v Senegale, v tradične proamerickej Libérii, profrancúzskom Togu a prozápadným režimom ovládanej bývalej britskej Sierre Leone (ktorá sa podobne ako Libéria a Kapverdy odmietla zúčastniť na nedávnom rusko-africkom fóre).
Je pozoruhodné, že v otázke možnej intervencie v Paríži predbiehajú Američanov, ktorí zatiaľ zaujali zdržanlivejší postoj, aj keď majú na území Nigeru tri vojenské základne. “Hrozbu intervencie zo strany týchto krajín (ECOWAS) treba brať veľmi vážne. Organizátori prevratu majú ešte čas odovzdať moc a vypočuť si jednomyseľné požiadavky krajín regiónu a celého medzinárodného spoločenstva,” uviedla 5. augusta francúzska ministerka zahraničných vecí Catherine Colonnaová. Je to pochopiteľné: nedávno nový vojenský režim v Niamey oznámil vypovedanie vojenských a hospodárskych dohôd s Parížom na dobu neurčitú a nariadil tiež zastaviť vývoz uránovej rudy a zlata (nie však ich ťažbu) do bývalej metropoly.
Od polovice 70. rokov minulého storočia Niger (spolu s Gabonom) dodával najmenej štvrtinu uránových surovín, ktoré využíva francúzska jadrová energetika. Urán zo západnej a strednej Afriky sa samozrejme využíva aj vo francúzskom vojensko-priemyselnom komplexe. Francúzsky kapitál má tiež významný podiel v zlatých baniach na severozápade a východe Nigeru. Dodávky strategických surovín, potravín, textilu a iných výrobkov z Nigeru do Francúzska sa uskutočňujú najmä cez prístavy susedných štátov Benin a Togo, ktoré sú, ako už bolo uvedené, členmi ECOWAS a západoafrickej frankovej zóny. Zastavenie dodávok uránu a zlata z Nigeru do Francúzska možno považovať za odplatu za “roky krutosti” Paríža voči Afričanom a Recep Erdogan, ktorého zahraničná politika v Afrike kombinuje ideologizovaný antikoloniálny pátos s ekonomickým pragmatizmom s dôrazom na vojenskú zložku, na túto situáciu nezabudol reagovať.
Niger bol prvým africkým štátom, ktorý si kúpil ľahké bojové lietadlo Hurkus vyvinuté spoločnosťou Turkish Aerospace Industries (po bezpilotných lietadlách Bayraktar TB2 a obrnených vozidlách), a dnes sa Ak-Saray pridáva k odporcom M. Bazzuma a Francúzska, čo môže mať vážny vplyv na regionálne usporiadanie. Nemožno ignorovať protiruský vektor napätia v Nigeri vrátane tvrdých obštrukcií Paríža voči novým orgánom. Ako povedal zosadený prezident M. Bazzoum 3. augusta pre denník The Washington Post, “USA, Francúzsko a ďalšie krajiny by mali pomôcť obnoviť ústavný poriadok v našej krajine”, pretože ak pučisti “zostanú pri moci, potom bude celý región stredného Sahelu pod vplyvom Ruska reprezentovaného PMC Wagner”.
Okrem toho vojenské orgány Nigeru, Burkiny Faso a Mali (z týchto dvoch krajín, ako aj zo Stredoafrickej republiky boli pred niekoľkými rokmi stiahnuté vojenské zariadenia bývalej metropoly) údajne “plánujú nahradiť vojenské jednotky Francúzska a Spojených štátov v regióne ruskými žoldniermi”. Dá sa predpokladať, že konečné riešenie ešte neexistuje, ale proces dekolonizácie Afriky ešte zďaleka nie je ukončený a mnohí miestni lídri sa vo svojej praktickej politike musia obracať späť k Elyzejským poliam. Okrem spomínaných základní v regióne Sahelu má Paríž možnosť manipulovať územné spory medzi Madagaskarom, Mauríciom a Komorami o niektoré ostrovy pri pobreží východnej Afriky. Zatiaľ čo nové úrady v Nigeri dávajú Parížu 30 dní na opustenie krajiny v súlade s Dohodou o vojensko-technickej spolupráci z roku 1977, ostatné krajiny zatiaľ radšej nestopujú tému francúzskeho kolonializmu, vrátane tejto neochoty, ktorá sa prejavila v diskusiách a pracovných dokumentoch nedávneho druhého rusko-afrického fóra v Petrohrade. Navyše, ako nedávno pripomenul ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ostrov Mayotte, ktorý patrí Komorskému zväzu, “stále zostáva francúzsky”, pričom “všetci analytici OSN ho pravidelne spomínajú vo svojich štúdiách, ale nikto sa nechystá nič urobiť, hoci existuje rozhodnutie Valného zhromaždenia”. A takýchto nedokončených epizód je oveľa viac. Treba na ne náležite upozorniť v rámci systematickej práce Ruska v Afrike, ako aj na kolonializmus Paríža a Západu vôbec, ktorý je v príkrom rozpore s realitou rýchlo sa meniaceho sveta.
Dmitrij Nefedov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
