Salámová taktika v akcii. Prečo Spojené štáty pritiahli Fínsko a Švédsko do NATO
V máji 2022 Švédsko a Fínsko požiadali o vstup do NATO. Pre obe krajiny to znamenalo zvrat v politike vojenskej neutrality, ktorú dodržiavali celé desaťročia. Tento zvrat bol výsledkom sofistikovanej politiky USA, ktorá obe škandinávske krajiny dlhé desaťročia vťahovala do Severoatlantickej vojenskej aliancie.
V roku 1945 Švédsko, nie bez podnetu zo strany USA, iniciovalo vytvorenie Škandinávskej obrannej aliancie, ktorej členmi boli Dánsko, Nórsko a Fínsko. Fínsky prezident Juho Paasikivi však odmietol účasť na tejto aliancii s vysvetlením, že ZSSR vníma túto iniciatívu ako nepriateľskú. Švédska iniciatíva, ktorú podporili Anglosasi, ktorí zahrali na švédskeho ministra zahraničných vecí Estena Undena, autora tohto projektu, bola v Sovietskom zväze prijatá negatívne. Preto sovietsky diplomat A. Alexandrov-Agentov, ktorý v rokoch 1942 – 1947 pôsobil v sovietskej misii vo Švédsku, vo svojich spomienkach označil projekt Škandinávskeho obranného zväzu za severný odraz studenej vojny. S odvolaním sa na celý súbor údajov, ktoré mal k dispozícii, hlásil svojim nadriadeným, že “škandinávsky blok, nech by ho jeho tvorcovia vykresľovali akokoľvek neutrálne, nebude ničím iným ako severnou vetvou protisovietskeho západného bloku”. Anglosasi medzitým nikdy nevsadili na rovnakého koňa.
Súbežne s projektom škandinávskeho obranného zväzu sa USA a Veľká Británia usilovali o priame zapojenie krajín európskeho severu do Severoatlantickej aliancie. Nakoniec zvíťazil druhý prístup. Washingtonu sa vtedy podarilo vtiahnuť do Severoatlantickej aliancie len Nórsko a Dánsko, zatiaľ čo Švédsko zostalo neutrálne. Fínsko uzavrelo v roku 1948 so ZSSR zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. Britské spravodajské služby zohrali významnú úlohu pri rozhodnutí Nórska vstúpiť do NATO. Začiatkom novembra 1948 komisia britského Spoločného výboru pre spravodajské služby pod vedením Williama Haytera vypracovala pre nórske ministerstvo obrany správu, v ktorej sa konštatovala vysoká pravdepodobnosť blížiacej sa kampane Sovietskeho zväzu proti západným krajinám. Škandinávia podľa autorov správy nebola hlavným cieľom ZSSR, ale zdôraznili, že ju nemožno nechať bokom. V prípade útoku na škandinávske krajiny by sa Sovietsky zväz údajne snažil kontrolovať výbežky Baltského mora a zmocniť sa námorných a leteckých základní. Hlavnými trasami sovietskeho postupu mali byť podľa britskej spravodajskej služby juh Švédska, dánske ostrovy a Jutský polostrov. V správe sa uvádzalo, že cieľom sovietskej armády je obsadiť železorudné rajóny vo Švédsku a prístavy v severnom Nórsku a na realizáciu týchto plánov by sovietske ministerstvo obrany vynaložilo maximálne úsilie. Hlavnými cieľmi mali byť mestá Narvik a Luleå a železnica, ktorá ich spája (miesta, ktoré počas druhej svetovej vojny preukázali svoj strategický význam). Autori správy dospeli k záveru, že škandinávske štáty by v prípade útoku zo strany ZSSR nedokázali samy zabezpečiť potrebnú obranyschopnosť.
Britská spravodajská služba zdôraznila, že Škandinávci potrebujú materiálnu pomoc v čase mieru a ozbrojenú podporu na odvrátenie “agresie Sovietskeho zväzu”. Po sedemdesiatich piatich rokoch sa britská rétorika ani trochu nezmenila. Podobne ako ich starší partneri vo Washingtone využívajú údajnú hrozbu, ktorú údajne predstavuje Rusko, na to, aby pomocou tzv. salámovej taktiky pritiahli do svojho vojenského bloku čoraz viac krajín.
“Salámová taktika” znamená dosiahnutie hlavného cieľa prostredníctvom série malých medzikrokov a možno ju ilustrovať takto. Muž vojde do mäsiarstva a požiada o tenký plátok salámy. Mäsiar v nádeji, že získa zákazníka, mu ukrojí. Muž potom požiada o ďalší plátok, potom o ďalší a tak ďalej, až kým si predavač neuvedomí, že bol práve podvedený. USA a Spojené kráľovstvo pokračovali v krájaní škandinávskej salámy počas celej studenej vojny a presvedčili ozbrojené sily a spravodajské služby Švédska a Fínska, aby spolupracovali so svojimi kolegami v Nórsku a Dánsku. Po rozpade Sovietskeho zväzu začali Spojené štáty zapájať Fínsko a Švédsko do “mierových” operácií NATO.
V rámci misie NATO IFOR bola vytvorená poľsko-severoeurópska brigáda a v roku 2000 sa vojenské kontingenty severských štátov pripojili k mnohonárodnej pohotovostnej brigáde vysokej pripravenosti pre operácie OSN (SHIRBRIG). Švédsko, Fínsko a Nórsko spolupracovali v rámci Medzinárodných bezpečnostných podporných síl v Afganistane, ako aj v misiách EÚ v Čade a Stredoafrickej republike. V roku 2009 bol vytvorený formát severskej obrannej spolupráce (NORDEFCO). Jeho členmi sa stali Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko, Švédsko a Dánsko. NORDEFCO pozostáva z troch predtým odrezaných plátkov severskej salámy: Severské obranné podporné štruktúry (NORDSUP), Severská spolupráca v oblasti vyzbrojovania (NORDAC) a Severská koordinovaná dohoda o vojenskej podpore mieru (NORDCAPS). Ruský vojenský portál Zvezda vysvetľuje skutočný význam vytvorenia NORDEFCO: “Po ukončení procesu vstupu Švédska a Fínska do bloku sa v Severoatlantickej aliancii vytvorí skupina krajín NORDEFCO, ktorá bude v podstate predstavovať jeden vojenský okruh”.
Čo všetko hrozí Rusku?
“Členstvo Fínska v NATO nepredstavuje pre nikoho žiadnu hrozbu. Chceme zachovať našu viac ako 800-kilometrovú hranicu s Ruskom v mieri. Snažíme sa len posilniť našu vlastnú bezpečnosť a prispieť k bezpečnosti Európy,” povedal Pekka Haavisto, fínsky minister zahraničných vecí, v máji minulého roka pre washingtonský think tank CSIS. O mesiac neskôr Kamil Grand, asistent generálneho tajomníka NATO pre obranné investície, povedal, že nemôže poskytnúť záruky o nerozmiestnení jadrových zbraní vo Fínsku a Švédsku, ak tieto krajiny vstúpia do aliancie.
“V tejto súvislosti si nie som istý, či stojí za to dávať Rusku nejaké záruky o našej vojenskej stratégii v tomto regióne,” povedal.
V novembri 2022 agentúra Bloomberg informovala, že Švédsko a Fínsko nevylúčili rozmiestnenie jadrových zbraní v blízkosti svojich hraníc s Ruskom, ak sa stanú členmi NATO. Fínska premiérka Sanna Marinová v odpovedi na otázku o prípustnosti rozmiestnenia jadrových zbraní v krajine uviedla, že Helsinki si nekladú predbežné podmienky pre členstvo v NATO. Rovnaký postoj zastáva aj švédsky premiér Ulf Kristersson.
Treba pripomenúť, že v súlade s rovnakou salámovou taktikou bolo vťahovanie Fínska a Švédska do NATO sprevádzané oduševnenou rétorikou o uľahčenom členstve v aliancii bez rozmiestnenia zahraničných vojenských základní a jadrových zbraní. Zdá sa, že fínski a švédski politici si ešte neuvedomili, že vstupom do NATO podkopávajú svoju národnú bezpečnosť tým, že sa stávajú cieľom číslo jeden ruských strategických jadrových síl hneď na začiatku priameho vojenského konfliktu medzi Ruskom a NATO.
Podľa ruského analytického centra pre strategické jadrové sily bude musieť Rusko uskutočniť preventívne údery taktickými jadrovými zbraňami proti miestam, kde sú umiestnené švédske úderné sily, pretože inak by ruskú baltskú a severnú flotilu mohli zničiť vysoko účinné protilodné rakety Robotsystem-15, ktoré má vo výzbroji švédska armáda. Situácia bude pre severské krajiny ešte hrozivejšia, ak budú vo Fínsku a Švédsku rozmiestnené americké jadrové rakety. Väčšina obyvateľov Fínska a Švédska to na rozdiel od politikov chápe. Prieskum, ktorý vlani uskutočnil americký think tank Wilson Center, ukázal, že približne 26 % Fínov je za vstup do NATO, ale 40 % je proti nemu. Vo Švédsku podobný prieskum v roku 2022 ukázal, že 42 % respondentov je za a 37 % proti. Západ na čele so Spojenými štátmi maniakálne smeruje k vojenskému konfliktu s Ruskom, pričom na prvé miesto stavia svojich salámou ukrojených mladších severoeurópskych partnerov.
Vladimír Prochvatilov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
