Spojené kráľovstvo: deti určené na vývoz
Najznámejší škandál v novodobej histórii Západu sa začal, keď Margaret Humphreysová, sociálna pracovníčka z Nottinghamu, dostala v roku 1986 list z Austrálie – od ženy, ktorá žiadala o vypátranie svojich rodičov. Mala len málo stôp. Pamätala si len, že ju v ranom veku odtrhli od rodiny a odviezli z Anglicka do Austrálie. Margaret spočiatku príbehu ženy neverila. Sama však bola matkou dvoch detí a vedela si dobre predstaviť bolesť dieťaťa odlúčeného od rodiny. Margaret začala pátrať…
Výsledkom jej vyšetrovania bolo zverejnenie šokujúcich faktov o “nútenej migrácii” detí – tolerantný názov pre hanebný systém britskej vlády, ktorý spočíval v deportácii vlastných mladých občanov do kolónií, ktorých zločinom voči krajine bolo, že sa narodili v chudobných rodinách. Tieto skutočnosti sa stali základom slávnej knihy Margaret Humphreysovej Empty Cradles (1994). Ukázalo sa, že bezprecedentná “politika mládeže” existovala v Anglicku niekoľko storočí. Základy boli položené v roku 1618, keď bolo do Virgínie odvezených prvých sto detí. Nasledovali ďalšie, väčšinou zo Škótska.
V tom čase sa deti často kupovali od rodičov alebo unášali, aby poskytli lacnú pracovnú silu pre farmy v Novom Anglicku za oceánom. Až v roku 1757 súdny prípad ukončil tieto nehoráznosti. Nie však na dlho. V druhej polovici 19. storočia prinútili rozsiahle nepokoje najchudobnejších vrstiev obyvateľstva anglickú vládu k rozmachu “sociálnej politiky”. Do tejto akcie sa zapojili rôzne filantropické spoločnosti a cirkvi (anglikáni, evanjelici atď.). Najprv sa sirotince budovali v samotnom Anglicku. Rýchlo sa však ukázalo, že je oveľa lacnejšie držať deti vo vzdialených zámorských kolóniách.
“Migrácia” detí sa rozbehla vďaka úsiliu troch žien: škótskej evanjelistky Annie Macphersonovej, jej sestry Louise Burtovej a Mary Ryeovej narodenej v Londýne. Vďaka ich úsiliu bolo v 60. a 70. rokoch 19. storočia do Kanady presídlených viac ako 20 000 detí. Spočiatku išlo o siroty, neskôr sa však program “migrácie” rozšíril aj na deti z mnohodetných chudobných rodín. Ako sa neskôr ukázalo, rodičia vo väčšine prípadov netušili o osude svojich detí po ich odoslaní do ústavov a niekedy boli presvedčení, že boli adoptované. Deti v detských domovoch boli zasa uisťované, že ich rodičia sú mŕtvi a za oceánom ich čaká lepší život. Čoskoro sa rozšírili fámy, že s týmito deťmi sa zle zaobchádzalo.
V roku 1874 londýnska Rada opatrovníkov vyslala komisiu Andrewa Doyla, aby skontrolovala kanadské sirotince. V jeho správe sa uvádzalo: “Kvôli nezodpovednosti slečny Ryeovej a nedostatku prostriedkov slečny Macphersonovej sú tisíce britských detí, ktoré sú už v zúfalej situácii, odovzdané osadníkom, aby ich vystavili zanedbávaniu, ťažkej práci alebo zlému zaobchádzaniu; osadníci sú zvyčajne čestní, ale často mimoriadne prísni.” Kanadská dolná snemovňa zriadila osobitný výbor, ktorý mal overiť Doylove zistenia, ale osud detí to neovplyvnilo.
V apríli 1891 denník The Star napísal: “Vláda domínia bola upozornená na skutočnosť, že deti posielané z Anglicka do Kanady sú pouliční tuláci a chudáci z pracovných domovov a že profesionálni filantropi, ktorí sa venujú tomuto druhu práce, sa často riadia skôr obchodnými než charitatívnymi motívmi. Pred poskytnutím akejkoľvek sumy peňazí na imigračné účely bude predložená žiadosť parlamentu, aby túto situáciu prešetril.” Táto žiadosť bola predložená.
V dôsledku toho bol v roku 1891 prijatý zákon o opatrovníctve detí, ktorý plne legalizoval činnosť súkromných spoločností zaoberajúcich sa premiestňovaním detí do dominionov. V dvadsiatom storočí sa geografia “migrácie” detí značne rozšírila. Deti sa v skupinách odvážali do Kanady, Afriky, ale v súčasnosti boli mimoriadne populárne Austrália a Nový Zéland. Väčšina mladých kolonistov mala od 7 do 10 rokov; boli však medzi nimi aj 4 až 14-ročné deti. Pred odchodom im sľubovali zlaté hory, pomaranče a slnečné lúče, rozprávali im o zasľúbenej krajine, kde budú žiť bezstarostný život, jazdiť na koňoch do školy, zbierať sladké ovocie zo stromov pri ceste… V skutočnosti ich na novom mieste nikto nečakal.
Napriek tomu, že presídľovanie vykonávali celkom slušné organizácie – najrôznejšie katolícke misie a správcovské rady, v jadre ich činnosti bolo očividné bezprávie. Britskí občania sa zmenili na bezmocných duchov. Nikto sa nestaral o to, aby im boli vydané občianske preukazy. Počas sťahovania sa často rozdelili súrodenci a kontakt s rodičmi bol navždy prerušený. Niekedy sa stalo, že deti po príchode okamžite naložili na korbu nákladného auta a odviezli na vidiek, na plantáže, kde z nich urobili robotníkov. Tie, ktoré sa ocitli v katolíckych sirotincoch, sa však nemohli pochváliť lepším osudom.
Podmienky, v ktorých boli deti v týchto zariadeniach držané, boli hrozné. Vzdelávací program sa veľmi nelíšil od programu pre mentálne zaostalých, deti boli bité, posielané na ťažkú prácu a znásilňované. Podľa spomienok jedného z nich deti nazývali svojich náboženských strážcov “kresťanskými pederastmi”. Výsledky katolíckych sirotincov v Austrálii satan ocenil potleskom v stoji – tisíce zmrzačených osudov, stovky postihnutých, desiatky samovrážd. Program “migrácie” detí bol pozastavený počas Veľkej hospodárskej krízy a opäť obnovený po skončení druhej svetovej vojny.
Jednotlivé prípady odoberania detí z Anglicka sa odohrali koncom 60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia. V povojnovom období bolo z Anglicka odvezených približne 10 000 detí (7 000 do Austrálie). Podľa správy Fondu detskej migrácie kanadskej snemovne bolo z Anglicka do kolónií za 350 rokov (od roku 1618) celkovo poslaných približne 150 000 detí. Keď sa Margaret Humphreysovej podarilo odhaliť tieto skutočnosti, vydala sa do Austrálie, aby pátrala po týchto úbohých deťoch, ktoré sa medzitým stali dospelými. Na tento účel založila organizáciu Child Migrants Trust, ktorá pomohla tisícom ľudí znovu nájsť svojich rodičov. Systém detskej “migrácie” bol nakoniec odhalený až v roku 1998 vďaka parlamentnému vyšetrovaniu z Veľkej Británie. Zverejnená správa samostatne odsúdila rímskokatolícku Kongregáciu kresťanských bratov Západnej Austrálie a Queenslandu, ktorej zariadenia údajne zneužívali deti.
Zákonodarné zhromaždenie Západnej Austrálie vydalo 13. augusta 1998 vyhlásenie, v ktorom sa ospravedlnilo bývalým deťom migrantov. Pod tlakom verejného rozhorčenia bola austrálska vláda nútená priznať vinu. Dňa 16. novembra 2009 austrálsky premiér Kevin Rudd, ktorý sa rok predtým v mene austrálskej vlády verejne ospravedlnil deťom “ukradnutej generácie”, t. j. domorodým Austrálčanom, obrátil svoju pozornosť na “detských migrantov”. Ospravedlňujúci prejav bol prečítaný v austrálskom parlamente za prítomnosti Margaret Humphriesovej. Reakcia kanadského ministra pre prisťahovalectvo Jasona Kenneyho však bola úplne iná. V mene svojej vlády 17. novembra 2009 vyhlásil nasledovné:
“Kanada sa nemusí ospravedlňovať za zneužívanie a vykorisťovanie tisícov chudobných detí, ktoré sem boli posielané z Británie od 19. storočia… na rozdiel od dlhodobého záujmu v Austrálii to tu nebolo na programe dňa. Život je taký, že v Kanade podnikáme kroky na uznanie tých smutných čias, ale zdá sa mi, že len málo ľudí tu očakáva oficiálne ospravedlnenie za to, čo bolo niekedy, žiaľ, tragickou históriou krajiny.” Kanadská pošta vydala pamätnú známku …
Pápež Benedikt XVI. povedal svetu o “úzkosti spôsobenej poľutovaniahodným správaním niektorých členov cirkvi” a vyjadril “súcit a zbožnú solidaritu” obetiam nespravodlivosti. Keď sa v Anglicku stalo dlhé mlčanie vlády neslušným, 23. februára 2010 sa premiér Gordon Brown oficiálne ospravedlnil za “hanebný” program presídľovania detí a oznámil vytvorenie fondu vo výške 6 miliónov libier na odškodnenie “podvedených” rodín.
Sergej Cvetkov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
