Aktuality, História,

Andrej Fursov. Prežívame fantastické historické obdobie. Rozhoduje sa o osude pozemskej civilizácie

---

 

Globalizácia je dvesto alebo tristo veľmi vyspelých uzlov, v ktorých sa koncentrujú moderné informačné technológie a kapitál. Tieto uzly sú navzájom prepojené materiálne aj virtuálne. Všetko ostatné je vylúčené – odrezané. Globalizácia je proces výroby a výmeny, v ktorom sa vďaka dominancii informačných (t. j. “nehmotných”) faktorov nad materiálnymi (“hmotnými”) faktormi kapitál, ktorý sa mení na elektronický signál, zbavuje prakticky všetkých lokálnych a štátnych obmedzení – priestorových, materiálnych, sociálnych. Ide o víťazstvo času nad priestorom. A, prirodzene, tých, ktorí ovládajú čas a kapitál, nad tými, ktorí ovládajú priestor a štátnu moc.

 

Globalizácia je tiež procesom vylúčenia osemdesiatich percent svetovej populácie z ekonomických procesov. Globálny (alias pointilistický, bodový) svet je systémom komunikácie dvadsiatich percent svetovej populácie. Na vysvetlenie tohto javu vymyslel poľský sociológ Žigmund Bauman dva termíny – globales a locales. Globales žijú v globálnom nadkrajinskom svete, cestujú napríklad prostredníctvom siete hotelov Hilton ako obchodníci, politici, mediálni intelektuáli alebo v horšom prípade ako turisti. Lokalisti opúšťajú svoj locus buď ako utečenci, alebo ako migranti, legálne (asi sto miliónov) alebo nelegálne, ale v každom prípade sa dostávajú z jedného locusu do druhého. Lokalizácia sa stáva odvrátenou, temnou stránkou globalizácie. Lokálny človek zostane navždy lokálnym.

 

Ďalším dôsledkom novej éry sú “šedé zóny”. Tento termín pochádza z rádioelektroniky a označuje časť priestoru, ktorá nie je “viditeľná” radarom. V “šedých zónach” štát takmer úplne stratil kontrolu, moc si tam privatizujú buď kmene a klany (rozsiahle oblasti v Afrike), alebo zločinecké spoločenstvá – najčastejšie drogové kartely (“zlatý trojuholník” na rozhraní Barmy, Thajska, Laosu; Afganistanu, Kolumbie), separatistické a partizánske hnutia, pravicové “skupiny sebaobrany”. “Sivými zónami” môžu byť niektoré oblasti miest (Baixada Fluminense v Riu de Janeiro, Južný Bronx v New Yorku) – to všetko robí globalizujúci sa svet ešte menej homogénnym. Nie je to homogénny a racionálnoliberálny svet, ktorý vykresľuje Jacques Attali v knihe On príde a Francis Fukuyama v Konci dejín.

 

Globalizácia práce prebieha úplne iným tempom. Kapitalizmus kedysi riešil problémy jej nadbytku vo svojom jadre tým, že vytláčal nadbytočných na semiperifériu. Poznámka – vlny koloniálnej expanzie sa vo vývoji kapitalizmu neobjavovali stále, ale po vážnych krízach v jeho vnútri. Kapitalizmus otváral nové trhy, na ktorých sa mohol predávať tovar. V čom spočíva osobitosť prvej a druhej svetovej vojny? Sú to vojny, v ktorých sa po prvýkrát zámerne ničila infraštruktúra – s cieľom neskôr ju obnoviť a zarobiť na nej. Zatiaľ čo industrializácia si vyžadovala početnú robotnícku a strednú triedu, poznatkovo intenzívna postindustriálna výroba ju nevyžaduje.

 

Na začiatku deväťdesiatych rokov mal Microsoft štyridsaťdeväť pobočiek, ktoré zamestnávali šestnásťtisíc štyristo ľudí. Viac ich už nepotrebuje. Kapitalizmus sa teraz stal planetárnym – a jednoducho nemá kam vytlačiť krízu. Takže problémy sa budú musieť riešiť zvnútra. Je celkom jasné, kto bude prvou obeťou: je to stredná trieda a horná časť robotníckej triedy, teda tie sociálne skupiny, ktoré boli v rokoch 1945 až 1975 hlavnými príjemcami. Situáciu komplikuje, ako tvrdí Patrick Buchanan, boj v samotnej západnej civilizácii medzi Západom a Post-západom. Ide o enklávy, ktoré sa vytvárajú v samotnom západnom svete (v USA je to “mexická” enkláva, v strednej Európe Turci, vo Francúzsku Arabi a Afričania, ktorí tam žijú už celé generácie). Písal o tom aj Toynbee – v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa mu liberáli a marxisti smiali. Hovoril o tzv. vnútornom proletariáte, ktorý podkopáva systém. Tento vnútorný proletariát je teraz jadrom západného sveta. Pochádza z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Tento proletariát nemá rovnaké práva ako biele obyvateľstvo, ale má svoju vlastnú formu organizácie v podobe náboženstva, napríklad islamu. O dvadsať rokov sa táto otázka stane veľmi akútnou: bude tu masa starého bieleho obyvateľstva a na druhej strane masa mladého, bývalého mexického, afrického, arabského obyvateľstva, ktoré zostane chudobné a slabo platené. Ako si v takejto situácii môžu anglosaské, francúzske a nemecké špičky udržať svoje pozície?

 

A s migráciou sa nedá nič robiť – ak sa teraz zastaví, hospodárske dôsledky budú tiež katastrofálne. Toto je najhoršia situácia: nielen etnické rozpory, ale aj rasovo-etnické rozpory sa prekrývajú so sociálnoekonomickou polarizáciou. To je dynamit. V tomto zmysle Európa už prekročila bod, z ktorého niet návratu. Biela elita vládne svetu už dve storočia a jej čas sa pomaly končí. V dvadsiatom storočí bolo obdobie, ktoré bolo absolútne úžasné a všetkých zavádzalo. Bolo to obdobie od roku 1945 do roku 1975, keď bola hospodárska situácia priaznivá, keď Západ musel pacifikovať svoje robotnícke a stredné vrstvy, aby, nedajbože, nevolili socialistov a komunistov. Bolo potrebné si ich kúpiť. V blízkosti sa črtal ZSSR. Výsledkom sociálnych ústupkov bol tzv. wellfare state – to možno preložiť ako “štát všeobecného blahobytu”. Až tridsať až päťdesiat percent príjmov sa vyberalo vo forme daní a prerozdeľovalo. V dôsledku toho vznikla vrstva, ktorú nazývam “socialistická buržoázia”, a chrbtica strednej triedy sa rozšírila o ľudí, ktorí neboli buržoázni z hľadiska zdrojov príjmov, ale mohli si dovoliť buržoáznu spotrebu. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa však všetko zlomilo.

 

Nastala ropná kríza, USA opustili zlatý štandard (devalvácia) a začala sa vedecko-technická revolúcia. V roku 1975 ZSSR dosiahol drvivé víťazstvo nad USA – v tejto fáze studenej vojny. Amerika prehrala vojnu vo Vietname, uskutočnilo sa helsinské stretnutie, na ktorom Západ právne uznal to, čo sa stalo v Európe v roku 1945. Zároveň sa zrútila tradičná vládnuca trieda USA, ktorá sa sformovala na ich východnom pobreží a vládla tam sto sedemdesiat rokov. Po roku 1975 a až donedávna všetci prezidenti USA pochádzali buď zo západu, alebo z juhu. Čo to znamená?

 

K moci sa dostali tie skupiny, ktoré sú úzko späté s globálnym systémom. Východné pobrežie je tradične vládnucou triedou Ameriky ako národa. Amerika sa po roku 1975 stala “globálnou Amerikou”. Využívajúc výdobytky NTR, Západ odvíjal procesy globalizácie, ktorých jednou z obetí bol Sovietsky zväz. Zvykneme hovoriť, že ZSSR bol v studenej vojne porazený, kým Amerika zvíťazila. Ale z toho, že Sovietsky zväz prehral, prísne vzaté, neprofitovali Spojené štáty, ale predovšetkým Japonsko a Nemecko. Aj Amerika zvíťazila, ale vyvstáva otázka: aká Amerika? Bola to iná krajina – kultúrna revolúcia zmenila jej tvár na nepoznanie.

 

Marxistický mysliteľ dvadsiateho storočia Antonio Gramsci si v tridsiatych rokoch uvedomil, že Západ nemožno rozdrviť politickými prostriedkami, a predložil koncept “kultúrnej hegemónie”. Dokázal, že buržoázia si udržiava svoje postavenie nielen preto, že má k dispozícii obušok v podobe štátu, ale aj prostredníctvom kultúry, ktorá dokáže ostatným vnútiť kultúrne stereotypy. Gramsci preto hovoril o porážke buržoázie v oblasti kultúry. Jeho myšlienky neskôr rozvinula Frankfurtská škola v osobe Marcuseho, Horkheimera, Adorna a ďalších. Po nástupe Hitlera k moci sa mnohí z nich presťahovali do Ameriky. V päťdesiatych rokoch vtĺkali americkej mládeži do hlavy, že západná kultúra je zlá, štát je zlý. Individualizmus je dobrý. Potrebujeme kontrakultúru. V roku 1968 všetko explodovalo. Vznikla kontrakultúra, ktorá kritizovala staré ľavicové hnutie, úlohu štátu a tvrdila, že robotnícka trieda sa už prežila. V tých udalostiach bol veľmi dôležitý individuálny motív zisku – realizoval sa v šoubiznise, predaj trávy, tvrdších látok. Tento zisk bol potrebný na to, aby sa mohlo viac konzumovať. Pre mladých ľudí to bol revolučný radikálny spôsob, ako sa dostať do konzumnej spoločnosti.

 

“Výrobné vzťahy sa medzi devätnástym a dvadsiatym storočím zmenili. Vzťahy sa zmenili a navyše sa človek stal nielen výrobcom, ale stal sa aj spotrebiteľom. A v hre výrobných vzťahov sa tým uvoľnil priestor, v rámci ktorého sa stali možné určité praktiky. Tá istá psychológia schopností, ak chcete, psychológia potrieb, dokonale zapadá do nových hospodárskych praktík. A som presvedčený, že celá psychológia sa od okamihu, keď prestane byť psychológiou nevedomia, stáva výlučne psychológiou ekonomického typu.” Michel Foucault

 

O desať rokov neskôr prišiel Reagan s myšlienkami neoliberalizmu a všetci sa zomkli a hlasovali za neho. Táto mladá generácia, odchovaná ľavicovou kultúrou, sa vyšvihla do politických výšin a následne porazila Sovietsky zväz, ale nie v klasickej studenej vojne. Vyhrala Amerika – ale nie ako štát, ale ako globálne monštrum. Je ako ten dobrý mladý muž, ktorý sa ponoril do kotla s vriacou vodou a zrazu vyšiel ešte lepší. Sovietsky zväz, reprezentovaný Michailom Gorbačovom, sa rozhodol skočiť do toho istého kotla a uvaril sa tam. Keď Buchanan vo svojej knihe Smrť Západu hovorí, že práve táto generácia ničí modernú Ameriku, ničí jej kresťanské hodnoty, vystihuje to, čo ja nazývam “Globamerika”. Hovoríme o generácii, ktorá Ameriku neberie ako národ, ale ako postzápadnú postkresťanskú entitu. Máme do činenia s Amerikou ako s najrozvinutejšou časťou globálneho sveta, kde kresťanské hodnoty vôbec nie sú dominantné, kde vládne multikulturalizmus, kde liberálne hodnoty boli vytlačené na okraj – až na hranicu sebazaprenia.

 

Čo je to za slobodu, keď nemôžete vyjadriť svoj názor na menšiny, ženské hnutie, rasové otázky? S pomocou najrôznejších aktivistov sa tradičná morálka zlomila. To isté sa deje s “trhovým fundamentalizmom”. Ten privádza trh do bodu, keď sa z neho stáva monopol – teda jeho opak. “Čo sa stane s gigantickým zhromaždením intelektuálne silných ľudí, ktorí si predstavujú, že všetko ovládajú, že majú nedeliteľnú kontrolu nad silami mysle, že tieto sily využívajú najlepším možným spôsobom? Kolosálny nárast intelektuálnej sily ľudstva má za nevyhnutný dôsledok ešte grandióznejšie zahmlievanie mysle, pokles všeobecnej intelektuálnej úrovne ľudstva, totálne ohlupovanie, ktoré sa vydáva za kolosálny pokrok poznania.” Alexander Zinoviev

 

V minulom storočí sa na Západe objavila teória “20:80”, t. j. dvadsať percent bohatých, osemdesiat percent chudobných. Žiadna stredná trieda. Ale pre Indiu to bude povedzme päťdesiatpäť, pre Brazíliu tridsaťsedem. Pre Rusko to bude nanajvýš desať až deväťdesiat. Hovoríme o tendencii k erózii strednej triedy. Dokonca aj Toynbee v roku 1947 napísal: “Budúcnosť Západu je do veľkej miery určená osudom jeho strednej triedy”. Jej kolaps povedie ku kolapsu západných spoločností. Pretože globalizácia nie je len odrezaním niektorých krajín od ostatných. Odrezáva celé krajiny, pretože môžete byť súčasťou globálnej komunity a zároveň žiť v Moskve, Petrohrade alebo Nižnom Novgorode. A môžete žiť v tom istom meste, ale nikdy nebudete súčasťou globálnej komunity a nebudete mať k nej prístup – ani vo forme informácií, ani vo forme liekov, ani vo forme výhod.

 

Hranice medzi globálnym a lokálnym môžu byť na tom istom schodisku. Skôr či neskôr sa však tieto svety zrazia. Okrem toho, keďže informačné faktory sa stávajú hlavnými, bojuje sa o intelektuálne výrobné faktory, čo znamená, že časť intelektuálov pôjde k “vykorisťovateľom” a časť nikam, pretože nie je potrebné, aby sa toľko ľudí vykorisťovalo. Zdá sa, že jeden z hlavných rozporov nového storočia nespočíva vo vzťahu medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými, ale vo vzťahu medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými na jednej strane a všetkými ostatnými na strane druhej. Tí druhí budú prosiť: vezmite nás do vykorisťovania! A budú bojovať za to, aby boli vykorisťovaní.

 

Dvadsiate storočie sa skončilo na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Význam iránskej revolúcie z roku 1979 ešte nebol docenený. Bola to prvá revolúcia, ktorá sa nielenže neuskutočnila pod ľavicovými alebo marxistickými heslami, a vôbec nie pod sekulárnymi heslami. Sú to marcové idy modernity, idy modernity na moslimskej periférii. V roku 1979 zvíťazila v Británii iná, teraz už trhová fundamentalistka, Margaret Thatcherová.

 

“Na konci neskorej moderny sa začal obrat k postmoderne s inou sociálnou štruktúrou a typom ľudského konzumenta prostredníctvom konvergencie kapitálu a sociálnych systémov s presunom globálnej moci na nadnárodné spoločnosti, a to aj prostredníctvom globálneho revolučno-politickokonzumného systému. prostredníctvom globálnych revolučno-politicko-ideologických štruktúr, ktoré mali korene vo všetkých vyspelých krajinách od konca 19. storočia, na základe ktorých vznikol v 70. rokoch 20. storočia fenomén amerických neokonzervatívcov-neotrockistov, ktorých cieľom bolo premeniť USA na centrum nadnárodných spoločností, druhé takéto centrum vzniklo v 90. rokoch v Európe – EÚ, s presunom ťažiska v ekonomike z priemyslu, kde NTP neustále vytláča masy pracujúcich, do sféry virtuálnych služieb, umožňujúcich simulovať zamestnanie prostredníctvom agresívnej reklamy na ich spotrebu a tým čo najviac zaplatiť masám spotrebiteľov, na čo je potrebný voľný pohyb kapitálu, práce, tovarov a služieb, čo vedie k zničeniu suverenity štátov a tradícií s miešaním ľudí v globálnom Bábeli a degradácii obyvateľstva vrátane politických elít. ” 

 

Existuje taký termín – “kaskádová udalosť”, t. j. séria udalostí, ktoré sú vlastne jedným celkom. V dejinách boli dve takéto obdobia. Ja ich nazývam “dlhé dvadsiate roky” – roky 1914 – 1934, keď sa rozhodovalo o osude dvadsiateho storočia. Vtedy, ako by povedal Fernand Braudel, došlo k “prekresleniu kariet dejín”, t. j. vyhral ten, kto uchopil tromfy. Menej významným, ale veľmi intenzívnym obdobím sú “dlhé päťdesiate roky” devätnásteho storočia: 1848 – 1868. Medzi Manifestom komunistickej strany (1848) a prvým zväzkom Das Kapital (1867) sa marxizmus formalizoval počas celej epochy, ktorá sa začala európskou revolúciou v roku 1848 na Ďalekom západe Eurázie a skončila sa reštauráciou Meidži na Ďalekom východe. Za tých dvadsať rokov sa svet zmenil na nepoznanie. V súčasnosti prežívame fantastické obdobie dejín. Ešte nikdy nebolo také nebezpečné, také napäté, také zaujímavé obdobie ako teraz – mám na mysli obdobie 1975 – 2025. Ak sa dvadsiate storočie začalo pod zástavou knihy Ortegu y Gasseta Vzbura más (1929), skončilo sa pod zástavou knihy Christophera Lasha Vzbura elít (1996). Teraz sa rozhoduje o osude západnej strednej triedy, capsystému a možno aj pozemskej civilizácie.

Andrej Fursov

Zdieľajte článok