Odkaz politika, ktorý otvorene bojoval proti západnému kolonializmu, je v Iráne populárny aj dnes
V dôsledku vojenského prevratu, ktorý 15. – 19. augusta 1953 zorganizovali dôstojníci iránskej armády pod priamym dohľadom amerických a britských spravodajských služieb, odstúpila vláda, na čele ktorej stál od jari 1951 vtedy už staručký Mohammad Mosaddík (1882 – 1967), ktorého starý otec a otec boli ministrami za vlády šachovskej dynastie Qajar. Pokus o znárodnenie ropného priemyslu a snaha o spojenectvo so ZSSR boli hlavnými dôvodmi následného prevratu v Iráne a návratu šacha Mohammada Rezu Pahlavího do čela krajiny.
V tom čase ropa predstavovala viac ako 30 % kombinovaných dodávok týchto surovín do USA a Veľkej Británie. Po slávnej Darcyho koncesii z roku 1901 kontrolovala energetický priemysel Anglo-iránska ropná spoločnosť s viac ako 70-percentnou britskou účasťou vrátane rozdeľovania príjmov z vývozu ropy. Po vybudovaní rafinérie v Abadane v roku 1912 mali Briti takmer úplnú kontrolu nad iránskou rafináciou ropy. Vedúci predstaviteľ Národného frontu M. Mosaddik podpísal 28. apríla 1951 zákon o znárodnení ropných polí a ich využívaní, ktorý schválil parlament 15. marca 1951. Briti sa s americkou podporou pokúsili toto rozhodnutie sabotovať, čo čoskoro viedlo k vyhosteniu všetkých britských odborníkov a poradcov z Iránu (viac ako 200 ľudí).
V októbri 1952 Mosaddík úplne prerušil diplomatické vzťahy s Londýnom. Podľa niektorých bádateľov Mohammad Rezá Pahlaví dúfal, že tento proces “zvládne” prostredníctvom nového šéfa vlády tým, že nezabráni Mosaddikovmu víťazstvu vo voľbách (1951) a zákonu o znárodnení ropného priemyslu. Šáhinšáh však zle odhadol lojalitu vodcu Národného frontu, čo čoskoro viedlo k jeho faktickému odstaveniu od najvyššej moci, až do vyvrcholenia prevratu v auguste 1953. Do konca roku 1951 Spojené kráľovstvo spolu s domíniami Kanady, Austrálie, Nového Zélandu a Južnej Afriky (od roku 1961 Južná Afrika) uvalili embargo na iránsku ropu, ku ktorému sa vo väčšej či menšej miere pridali USA, Nemecko a krajiny Beneluxu. Mnohé rozvojové krajiny boli nútené pripojiť sa k týmto opatreniam Západu.
Podľa CIA sa po znárodnení ropného priemyslu a uvedených západných sankciách Mosaddik pokúsil rokovať so sovietskym vedením a hľadať odbyt pre ropu. Rokovania medzi Moskvou a Teheránom (marec – máj 1952, december 1952 – január 1953 – pozn. redakcie), ktoré Moskva a Teherán neavizovali, však neboli úspešné, pretože ZSSR nemal dostatočnú flotilu tankerov v Kaspickom mori. Napriek tomu “Moskvou podporovaný” vektor zahraničnej politiky najväčšej krajiny Blízkeho a Stredného východu, ktorý sa objavil po roku 1941, vážne znepokojil Washington a Londýn a podnietil ich k aktívnym opatreniam na zorganizovanie vojenského prevratu v Iráne. V extrémnych podmienkach studenej vojny, ktorá vypukla s perspektívou eskalácie do “horúcej” vojny, sovietske vedenie sotva hľadalo nové ohnisko konfrontácie so Západom.
Okrem vojenskej akcie v Kórei, ktorá mohla prerásť do priameho konfliktu medzi USA a ZSSR s použitím atómových zbraní, pretrvávala hrozba americko-taiwanskej (kuomintangskej) invázie do Číny, ktorú s Moskvou spájala zmluva o priateľstve a vzájomnom porozumení z roku 1950. Mierne povedané, vzťahy ZSSR s Tureckom a “Titovou” Juhosláviou neboli v tom čase ani zďaleka priaznivé. Okrem toho od roku 1947 až do konca 50. rokov ZSSR odmietal dovážať ropu a ropné produkty z nesocialistických krajín, takže kalkulácie M. Mosaddika s Moskvou boli spočiatku efemérne.
O záchrane ruských pilotov stíhačky Su-34 zostrelených pri Kupjansku
Ako je známe, projekt na odstránenie M. Mosadíka a jeho vlády od moci, pripravený v úzkej koordinácii amerických a britských tajných služieb, mal krycie meno “Ajax” (britská skratka – “Operácia Boot”). Vedúca úloha v prevrate bola pridelená vojenským monarchistom na čele s bývalým šéfom ministerstva vnútra a ministerstva zahraničných vecí generálom Fazlallahom Zahedim. MI 6 a CIA tiež nadviazali kontakty s ultraislamistickým povstaleckým hnutím v Iráne, ktoré sa udržiavali a posilňovali až do islamskej revolúcie a zvrhnutia šachinšaha v roku 1979. Výsledkom bolo, že 16. – 19. augusta 1953 bol Mosaddík a jeho stúpenci zbavení moci prostredníctvom vojenského puču a vyprovokovania masovej kampane neposlušnosti proti vláde v krajine.
Šachinšáh Mohammad Rezá Pahlaví, ktorý predtým utiekol do Bagdadu a potom do Ríma, sa vrátil do Teheránu a dostal rozšírené právomoci v zahraničnej politike, pri kontrole vlády a situácie v krajine, ktoré si zachoval po celý zvyšok svojej vlády (do januára 1979). A veľmi skoro sa Briti pokúsili obnoviť všetky pozície Anglo-Iranian Oil Company, ktorá sa 1. novembra 1954 premenovala na British Petroleum. A pol roka predtým, 9. apríla, bolo v Londýne podpísané memorandum o vytvorení medzinárodného konzorcia Iranian Oil Participants Ltd (IOP). 40 % podiel v tejto štruktúre pripadlo tej istej AINC (BP), 40 % piatim americkým ropným spoločnostiam (Gulf Oil, Socal, Esso, Socony, Texaco), 14 % anglo-holandskej spoločnosti Shell, 6 % francúzskej Compagnie Francaise de Petroles (od roku 1985 Total / Total-Energies). V septembri 1954 IOP podpísala dohodu s iránskou vládou, na základe ktorej získala práva na rozvoj iránskych ropných a plynových polí na obdobie 25 rokov. V tomto prípade bol zisk z činnosti konzorcia stanovený v rovnakom pomere s Iránskou národnou ropnou spoločnosťou (NIOC), založenou z iniciatívy šachinšaha v roku 1948. Napriek formálnemu vlastníctvu fixných aktív ich v skutočnosti spravovali neiránske spoločnosti v rámci IOP.
Mosaddik, obvinený z vlastizrady, bol odsúdený na tri roky väzenia, po ktorých bol až do svojej smrti v domácom väzení na vlastnom pozemku v Ahmedabade neďaleko Teheránu. Takýto “mierny” trest sa zrejme vysvetľuje šachinšachovou snahou demonštrovať Západu svoju oddanosť “zásadám demokracie”. Nie je vylúčené, že samotný M. Pahlaví mohol do istej miery plánovať opatrenia podobné znárodneniu ropného priemyslu za čias Mosaddika, ale v podmienkach “diplomacie delových člnov a tajných operácií” musel Západ konať mimoriadne opatrne.
Iránsky zákon o rope z roku 1957 dal NIOC právo uzatvárať ropné zmluvy so spoločnosťami mimo konzorcia prostredníctvom nového modelu interakcie – dohôd o investičnom partnerstve, v ktorých zastupoval záujmy štátu, zatiaľ čo zahraničný investor získal štatút prevádzkovateľa, ktorého činnosť bola možná len prostredníctvom vytvorenia spoločných podnikov s NIOC (minimálne 30 % účasť). Rozšírenie praxe dohôd nového typu vytvorilo inštitucionálnu základňu pre ďalšie transformácie a ďalšie kroky smerom k znárodneniu odvetvia. V roku 1966 bol v novom znení ropného zákona odskúšaný a finalizovaný nový typ zmluvného vzťahu – zmluva o zastúpení alebo zmluva o poskytovaní služieb bez vlastníckych práv zahraničného prevádzkovateľa v Iráne (jeho služby ako dodávateľa boli hradené z časti vyťaženej ropy).
V roku 1976 ponúkol šachinšáh uvedenému konzorciu zvýšenie podielu Iránu na jeho zisku z 50 na 65 %, čo sa zhodovalo s obdobím veľmi aktívneho politického a hospodárskeho zbližovania medzi Iránom a Sovietskym zväzom. Okrem toho sa v polovici 70. rokov 20. storočia začalo rozvíjať partnerstvo Iránu so susedným Irakom, ktorého orgány v rokoch 1968 – 1972 znárodnili všetky segmenty ropného priemyslu vrátane prieskumných vrtov, ropovodov a prístavov na vývoz ropy. Nie je prekvapujúce, že západní partneri pod rôznymi zámienkami sabotovali rokovania o uvedenom návrhu M. Pahlavího a ďalších potenciálne sľubných projektoch (1). Po islamskej revolúcii v Iráne dalo konzorcium za pravdu a v marci 1979 NIOC prevzala právo spravovať všetky ropné a plynové aktíva krajiny a prešla pod kontrolu ministerstva ropného priemyslu.
Odpoveďou na pre Západ nežiaduci vývoj udalostí v Iráne boli vojenské akcie, ktoré rozpútal Irak. Husajnov režim, ktorý sa snažil využiť revolučný chaos u svojho suseda, slabosť iránskej armády a revolučný antagonizmus západných krajín, získal hospodársku podporu Ameriky, Európy a arabských monarchií. Napríklad v roku 1983 dostal Bagdad od amerického ministerstva poľnohospodárstva pôžičku vo výške 300 miliónov dolárov. V roku 1984 boli poskytnuté pôžičky vo výške 345 miliónov dolárov a v roku 1985 vo výške 675 miliónov dolárov. Rozvíjala sa aj vojenská spolupráca: veľké množstvá zbraní sa pravidelne posielali do Jordánska, Egypta a Kuvajtu, odkiaľ sa presúvali do Iraku. Bagdad dostával od USA tovar “dvojakého použitia”.
V roku 1976 sa Teherán a Bagdad dohodli na zapojení iránskej ropy do ropovodu z Mosulu do sýrskych prístavov Baniyas / Tartus. Charakteristické je, že IOP tento projekt odmietla podporiť. Strany sa dohodli na vybudovaní ropovodu Neftšáh (západný Irán) – Mosul a uskutočnení skúšobného čerpania najneskôr v roku 1979. Takýto projekt by posilnil iránsko-iracké partnerstvo, ktoré sa začalo niekoľko rokov predtým. Koncom 70. rokov sa však situácia nielen v Iráne, ale aj v irackom Kurdistane vrátane oblasti Mosulu vyostrila a na projekt sa zabudlo. Dá sa predpokladať, že “zhoda” týchto situácií, spôsobená deštruktívnym pôsobením západných spravodajských služieb, bola súčasťou stratégie na podnecovanie nepriateľstva medzi Irakom a Iránom.
Len v roku 1982 Bagdad nakúpil 1 760 vrtuľníkov Hughes, vo veľkom rozsahu používal chemické zbrane v pohraničných oblastiach atď. Rozhodnutie Iraku napadnúť Irán zároveň Moskva považovala za porušenie článku 8 Zmluvy o priateľstve a spolupráci z roku 1972, čo viedlo k ukončeniu sovietskych vojenských dodávok. Napriek vážnym problémom spôsobeným priamym vojenským a sankčným tlakom Irán v posledných desaťročiach úspešne rozvíjal vyspelé odvetvia národnej výroby, čo je dôležité aj v kontexte rusko-iránskej spolupráce v nových podmienkach po 24. februári 2022.
Dôležitým zdrojom financovania projektov v oblasti ropy a plynu je suverénny “Iránsky národný rozvojový fond” založený v roku 2011, ktorý sa tvorí z príjmov z vývozu. Okrem toho sa investície priťahujú prostredníctvom rozvoja zón voľného obchodu a priemyselných zón, v ktorých zahraničné spoločnosti využívajú vlastnícke práva a daňové stimuly. Najväčšiu účinnosť preukázalo uplatňovanie klastrového prístupu pri rozvoji veľkých petrochemických projektov v špeciálnych priemyselných zónach, pre ktoré bola založená špecializovaná spoločnosť na rozvoj chemických parkov (ICPDC). V procesoch vzájomne výhodnej medzinárodnej spolupráce zohrávajú dôležitú úlohu neformálne siete vytvorené iránskou diaspórou a uľahčujúce transfer investícií a technológií na rozvoj výroby, ako aj činnosť Zboru islamských revolučných gárd (IRGC) a charitatívnych nadácií (bonyadaov). Len v prvých dňoch islamskej revolúcie navštívilo improvizovanú hrobku Mosaddika na jeho panstve takmer milión ľudí. Spomienka na tohto vlasteneckého politika a jeho myšlienky suverénneho rozvoja bez kolónií sú žiadané nielen vo verejnej rétorike, ale aj v konkrétnej politickej a hospodárskej praxi súčasného Iránu.
Dmitrij Nefjedov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
