Aktuality, História,

Úpadok Chruščovovej éry: prečo zlyhal sovietsko-východoeurópsky štátny plán?

---

 

Už 1. septembra 1962 sovietske vedenie načrtlo začiatok práce jednotného plánovacieho orgánu RVHP…. Pozícia väčšiny krajín RVHP spočívala v tom, že sovietska strana v tomto návrhu zdôrazňovala plánovanie ďalšieho rastu východoeurópskych dodávok hotových priemyselných výrobkov do ZSSR, najmä tovarov masovej spotreby, akoby výmenou za dovoz viacerých druhov zariadení a rôznych surovín zo ZSSR. Podľa hodnotení vedúcich predstaviteľov rumunskej a československej komunistickej strany G. Gheorghiu-Deža a A. Novotného sa sovietska iniciatíva formovala s ohľadom na záujmy najmä sovietskej strany, ktorá od druhej polovice 50. rokov pociťovala rastúce problémy pri uspokojovaní domáceho dopytu po potravinách, textile, domácich spotrebičoch a väčšine ďalších tovarov masovej spotreby. Vzhľadom na tieto problémy, ako konštatovali Novotný a Gheorghiu-Dež, by sa ZSSR viac spoliehal na dovoz rôznych hotových výrobkov a niektorých druhov zariadení zo Sovietskeho zväzu, čo by následne viedlo k stagnácii výroby týchto tovarov v ZSSR a pripravilo by východnú Európu o možnosti zvýšiť vývoz mimo RVHP.

 

V tejto súvislosti je charakteristické, že uvedené stretnutie sa zo sovietskej iniciatívy uskutočnilo krátko po vydaní vládneho nariadenia o zvýšení maloobchodných cien potravín (31. mája 1962) a známych udalostiach v Novočerkassku (prvý júnový týždeň 1962). K opozičným názorom Novotného a Gheorghiu-Deža sa medzitým na tomto stretnutí nepriamo pridali J. Kádár a W. Ulbricht. Podľa prepisov z tohto fóra dal šéf SJSN(Socialistická jednotná strana Nemecka) jasne najavo, že NDR má záujem vyvážať hotové priemyselné výrobky nielen do ZSSR, ale aj do iných socialistických krajín, ako aj na Západ a do rozvojových krajín. Ako zdôraznil šéf NDR, vývoz mimo RVHP sa zvyčajne uskutočňuje v zahraničných menách a za svetové ceny. Predsedovia bulharskej a poľskej komunistickej strany T. Živkov a V. Gomulka tieto tézy verejne nepodporili, ale ani proti nim nenamietali. Ulbricht zároveň trval na tom, že ZSSR neposkytoval dostatočnú pomoc priemyselnému rozvoju NDR a v prípade jednotného plánovača v RVHP by sa to podľa neho mohlo ešte zhoršiť.

 

Tento postoj Východného Berlína vyvolal ostrú reakciu Chruščova:

“… súdruh Ulbricht kladie otázku, akoby nám robil nejakú “láskavosť” budovaním socializmu. Vždy príde a žiada našu pomoc. Je však nepravdepodobné, že by to takto pokračovalo.” Aj Kadár sa sťažoval na nedostatočnosť sovietskej hospodárskej pomoci. Chruščov zasa verejne obvinil vodcu socialistického Maďarska z “čudnej subjektivity”, pretože v novom dlhodobom hospodárskom pláne “Maďari prisľúbili 20 – 30 % kapitálových investícií na konto ZSSR”. Podľa názoru rumunskej delegácie “celoblokový štátny plán” navrhla Moskva, pretože vychádzal predovšetkým zo sovietskych potrieb a záujmov. Podľa Gheorghiu-Deža by bolo vhodné, aby sa krajiny východnej Európy, najmä Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko, sústredili na urýchlenú industrializáciu a už na tomto základe koordinovali svoju vnútornú a vonkajšiu hospodársku politiku so ZSSR.

“Rumunsko,” poznamenal Gheorghiu-Dež, “je schopné rozvíjať vlastné strojárstvo, a nie byť “rukojemníkom” dlhodobo plánovaných dodávok týchto výrobkov zo ZSSR, NDR alebo Československa.”

 

V dôsledku toho bol Chruščovov návrh medzištátneho plánu odmietnutý. Okrem toho vedúci delegácií Rumunska, Československa a Poľska počas stretnutia požiadali sovietsku stranu, aby vysvetlila, čo sa stalo v Novočerkassku a prečo. Nemenej ich zaujímalo, či sa v budúcnosti zvýšia vnútrosovietske ceny potravín a iných masových tovarov, a ak áno, ako sa budú vypočítavať ceny za vývoz týchto tovarov z východnej Európy do ZSSR. Sovietskym predstaviteľom poskytli stručné poznámky v tom zmysle, že zvýšenie cien bolo jednorazové, predovšetkým v dôsledku zvýšenia výdavkov na obranu a “dočasných ťažkostí” v zásobovaní “niektorých miest” potravinami. Na druhej strane udalosti v Novočerkassku vyprovokovali protisocialistické živly, ktoré využili “politickú zaslepenosť niektorých skupín robotníkov a zamestnancov”.

 

V čínskych a albánskych médiách boli uverejnené fotografie viacerých novočerkasských hesiel (“Chruščov na mäso!”, “Lži o Stalinovi Chruščovovi nepomôžu!”, “Preč so straníckou buržoáziou!”), ktoré ideologicky súznejú s kritikou poststalinskej politiky ZSSR-KSSZ zo strany Pekingu a Tirany. Mimochodom, od januára 1962 sa Albánsko nezúčastňovalo na práci RVHP, ale oficiálne z tejto štruktúry nevystúpilo. Nie je bez zaujímavosti, že niekoľkým robotníkom – účastníkom týchto podujatí sa nejakým spôsobom podarilo utiecť z Novočerkasska a dostať sa na Ukrajinu. Vtedajší šéf Ukrajinskej SSR Pjotr Šelest začiatkom 60. rokov nevychádzal dobre s Chruščovom, a tak sa prebehlíkom podarilo dostať inkognito najprv cez Ukrajinu do Rumunska, ktoré už vtedy malo v “socialistickom tábore” osobitné postavenie. Potom skončili v Rakúsku, kde zverejnili, čo sa stalo.

 

András Hegedüs, jeden z vedúcich predstaviteľov Maďarska na prelome 40. a 50. rokov, ktorý bol neskôr “v nemilosti”, sa domnieval, že Moskva sa prostredníctvom myšlienky jednotného štátneho plánu rozhodla otestovať pripravenosť východoeurópskych spojencov na konsolidáciu vlastného a sovietskeho hospodárstva v súvislosti so zhoršujúcimi sa vzťahmi medzi ZSSR a Čínou. Podľa A. Hegedusa táto previerka bola spôsobená aj tým, že odvolanie sovietskych špecialistov z Číny a Albánska v rokoch 1961 – 62 nesprevádzali podobné rozhodnutia východoeurópskych členských štátov RVHP počet špecialistov z týchto krajín (najmä československých, poľských a maďarských) bol v Číne a Albánsku od začiatku 60. rokov na základe rozhodnutí orgánov týchto krajín znížený. Neboli však stiahnutí úplne.

 

V tejto súvislosti treba poznamenať, že pokusy Chruščovovho a Gorbačovovho vedenia “vytlačiť” Albánsko z Rady vzájomnej hospodárskej pomoci sa stretli s námietkami ostatných členov organizácie, najmä Rumunska, Bulharska, Kuby a Vietnamu. Čínska ľudová republika mala v RVHP štatút pozorovateľa až do roku 1966 vrátane, čo pomohlo udržať vplyv Pekingu na tieto krajiny. ČĽR a Albánsko podporovali východoeurópsky “separatizmus” a v 60. a začiatkom 80. rokov aktívne obviňovali Moskvu z “neokoloniálnej” povahy “povestnej integrácie nanútenej krajinám východnej Európy”. Tento názor vyjadrilo čínske vedenie Nicolaemu Ceausescovi napríklad v júli 1971 v Pekingu a v auguste 1978 v Bukurešti.

 

Neúspech sovietskeho projektu na vytvorenie jednotného plánovacieho orgánu v rámci RVHP ukázal, že prosovietske krajiny východnej Európy nemali v úmysle plne nasledovať sovietsku ideologickú a zahraničnú hospodársku politiku. Ako zdôraznil Hegedus, bolo to zrejmé na medzinárodných stretnutiach komunistických strán v Moskve v rokoch 1960 a 1969 a počas sovietsko-čínskych konfliktov v roku 1969. Podľa Michaila Lipkina, člena korešpondenta Ruskej akadémie vied, “po Stalinovi sa plánovalo premeniť RVHP na niečo podobné nadnárodnej vláde alebo Gosplanu. Chruščov si RVHP predstavoval ako orgán na rozdelenie plánov a zodpovednosti medzi členské krajiny, ktorý sa zmenil na ‘svetovú kooperáciu národov'”. ZSSR však nebol schopný realizovať každé rozhodnutie v rámci RVHP spôsobom, ktorý považoval za potrebný”. Nebolo málo prípadov, ako poznamenáva expert, keď sa mu podarilo presadiť svoje, “ale ostatné krajiny sabotovali realizáciu”, pretože “rozpory medzi členskými krajinami organizácie boli v skutočnosti kolosálne”. S takýmito Hegeduszovými hodnoteniami možno súhlasiť….

Alexej Čičkin

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok