Amerika už nie je. Prečo zhubná finančná globalizácia banksterov naberá na obrátkach
Trumpov postoj sa zdal byť v súlade so záujmami a obavami strednej triedy, ktoré sa od 60. A 70. rokov minulého storočia výrazne zhoršili. Hlasovala zaňho biela, priemyselná, robotnícka, stredná a zaostalá Amerika. Teda všetci tí, ktorí za posledné štvrťstoročie nielenže nič nezískali, ale ktorých situácia (nižšie príjmy, nižšie dane, vyššia nezamestnanosť) sa ešte zhoršila: to sú americké obete globalizácie, ku ktorým sa mali priblížiť vlny “pokroku”.
“Úzka elita”, “prázdna elita” – tak nazývajú kritickí americkí analytici novú vyššiu triedu, ktorá sa začala formovať v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia a v posledných dvoch desaťročiach dvadsiateho storočia urobila sociálny skok. Boli to roky najväčšieho bohatstva v Richistane (svet bohatých) prostredníctvom – na to osobitne upozorňujem – triedneho prerozdeľovania a financializácie kapitálu.
E. Saez a T. Piketi (jeden z najväčších odborníkov na problematiku globálnej nerovnosti, autor základného diela “Kapitál v XXI.) jasne zaznamenali triedny základ, triedny pôvod fenomenálneho rastu príjmov vyšších vrstiev na konci XX. storočia. storočia.
“… za rast podielu najvyšších príjmov nevďačíme návratu éry vysokých kapitálových príjmov, ale bezprecedentnému nárastu výšky najvyšších miezd – najmä odmien vrcholových manažérov -, ktorý sa začal v 70. rokoch 20. storočia a ďalej sa zrýchlil v 90. rokoch”.
Aká je veľkosť NVT (novej vyššej triedy) v Amerike? Údaje sa líšia – bežný jav, keď ide o štatistiky, ktoré sú niekedy nepresné a impresionistické. Odhady veľkosti NVT (alias hyper/neo/buržoázie) v Amerike sa líšia. Sociológovia hovoria o skupine s ročným príjmom 517 000 USD alebo viac pre trojčlennú rodinu a jej počet určujú na 2,4 – 2,5 milióna ľudí. V USA je to necelé 1 % obyvateľstva. Zároveň 2,4-2,5 milióna ľudí – to je len americká, aj keď najväčšia časť NVT. A ďalej je tu Európska únia, Japonsko, Čína, India, Brazília, Rusko a ďalšie krajiny. Myslím si, že celkový počet NVT možno skromne odhadnúť na 7-10 miliónov ľudí, ktorí profitovali z globalizácie a vďaka nej sa dostali medzi politické a ekonomické “elity”.
Keď hovorí o americkom segmente, C. Marri zdôrazňuje, že práve z týchto 2,4 – 2,5 milióna ľudí sa regrutuje súčasná vládnuca elita, ktorá tak prešla do režimu samovýroby, blokujúc sociálne výťahy alebo aspoň prudko obmedzujúc ich fungovanie. Tým sa kvalitatívne odlišuje od vládnucej elity z 50. – 60. rokov 20. storočia. Eisenhowerov kabinet sa kedysi nazýval “deväť milionárov a jeden inštalatér”, ale len dvaja jeho členovia pochádzali z bohatých rodín; ostatní boli synovia farmára, bankového úradníka, učiteľa, provinčného právnika z Texasu atď. Administratíva J. Kennedyho sa nazývala “Harvard na Potomacu”, ale aj tu boli len dvaja, R. Kennedy a D. Dillon, pochádzali z rodín establišmentu; zvyšok boli synovia malých farmárov, obchodníka, prisťahovalca z továrne atď.
V tomto ohľade sú kabinety Eisenhowera a Kennedyho (1953 – 1963) v ostrom kontraste s kabinetmi Busha ml. a Obamu (2001 – 2017). V prípade Eisenhowera a Kennedyho 46 % členov kabinetu pochádzalo buď z nižšej “strednej triedy”, alebo z robotníckej triedy, v porovnaní s 27 % v prípade Busha ml. a Obamu. V prípade prvých dvoch menovaných pochádzalo 32 % členov kabinetu z vyššej “strednej triedy”, zatiaľ čo u posledných dvoch menovaných to bolo 54 %.
To, čo sa dnes nazýva “úzka elita” (t. j. malá vrstva na samom vrchole spoločensko-politickej pyramídy), existovalo v 60. Rokoch 20. storočia. Nebola to však skupina, ako zdôrazňujú americkí sociológovia, v ktorej mali všetci rovnaký pôvod, rovnaký vkus, návyky v domácnosti, navštevovali školy pre elitu atď. Súčasná NVT je úplne iná. Jedným z jej hlavných znakov je rastúca segregácia od americkej spoločnosti, rastúca nevedomosť a nepochopenie krajiny, v ktorej žijú. Všetci sa vzdelávali v elitných školách a o tom, ako žijú nielen pracujúci ľudia, ale aj “stredná trieda” v USA, nevedia takmer nič a ani nechcú vedieť.
“Liberáli z vyššej strednej vrstvy sa podrobujú najprísnejšiemu režimu cvičenia a diétnym predpisom, ktoré boli vymyslené na dosiahnutie odkladu smrti – aby sa udržali v stave večnej mladosti, večnej príťažlivosti a vhodnosti pre nové manželstvá. Je pre nich ťažké pochopiť, prečo ich posadnutosť zdravím a zvýšenou vnútornou náladou nevzbudzuje všeobecné nadšenie. Zasadzujú sa za dezinfekciu americkej spoločnosti: za vytvorenie “nefajčiarskeho prostredia”, za cenzúru všetkého od pornografie po “vulgarizmy” a zároveň nedôsledne za rozšírenie hraníc osobnej voľby vo veciach, v ktorých väčšina ľudí potrebuje pevné morálne vedenie. V prípade odmietnutia týchto snáh prejavujú jedovatú nenávisť, ktorá ľahko vystupuje spod usmievavej tváre benevolencie vyššej strednej triedy.”
Pred polstoročím také niečo takmer neexistovalo. Vtedy bohatstvo znamenalo jednoducho mať veľa peňazí, ktoré zabezpečovali vyššiu, ale nie kvalitatívne odlišnú životnú úroveň, ako mala väčšina obyvateľstva. To všetko opäť potvrdzuje správnosť Hemingwayovej poznámky Fitzgeraldovi, že bohatí sa od obyčajných ľudí líšia tým, že majú jednoducho viac peňazí. Súčasný rozdiel medzi bohatými ľuďmi v Amerike a bežnými ľuďmi sa neobmedzuje len na to; prejavuje sa v zásadne odlišnej kultúre, odlišnom spôsobe života, odlišných hodnotách a odlišnom životnom štýle. V roku 1963 bol medián rodinných príjmov vedúcich pracovníkov (manažérov) v tej či onej sfére 62 000 dolárov (v dolároch z roku 2010, ktoré sú 7,2-krát lacnejšie ako doláre z roku 1963). V tom čase len 8 % amerických rodín malo príjem 100 000 USD alebo viac a len 1 % malo príjem viac ako 200 000 USD alebo viac. Veľké sídla videl prevažný počet Američanov len v kine. Iba na najbohatších predmestiach New Yorku, Chicaga a Los Angeles sa dali nájsť naozaj kaštiele, ktorých rozloha bola 1,5 – 2 tis. metrov štvorcových. metrov. A neboli tam žiadne mramorové bazény, tenisové kurty a už vôbec nie pristávacie plochy pre vrtuľníky. Z hľadiska ceny neboli tieto domy astronomicky drahšie ako domy “stredných vrstiev”. Priemerná cena priemerného domu v Amerike 21. novembra 1963 bola 129-tisíc dolárov, zatiaľ čo dom na nóbl predmestí stál od 272-tisíc do (veľmi zriedkavo) 567-tisíc dolárov, t. j. rozdiel je 2 – 3,5-násobný, dnes je to desaťnásobok.
Ako zdôrazňujú americkí odborníci na štruktúry každodenného života, rozdiel bol aj v tom, že dom predstaviteľa “vyššej stredneJ triedy” (Upper Middle Class) mohol mať dve poschodia, štyri spálne a dve kúpeľne, kým bežný “stredoškolák” – jednu, resp. dve. To isté platí aj o autách – a tu je nápadný kontrast s dneškom. Symbolom postavenia a bohatstva bol začiatkom 60. rokov 20. storočia najdrahší model Cadillac, Eldorado Biarritz za 47 000 dolárov. Dnes týmto symbolom vôbec nie je auto, ale osobné lietadlo Learjet 23 s hodnotou niekoľko miliónov dolárov. V roku 1963 existovalo niekoľko stoviek súkromných lietadiel, ale všetky boli poháňané vrtuľou. Napokon, v roku 1963 na rozdiel od roku 2010 v Amerike dobre fungovali “sociálne výťahy”, t. j. ak ste sa dostatočne snažili, mohli ste si splniť americký sen. Dnes je to takmer nemožné a nie náhodou sa bestseller známeho amerického novinára Hedricka Smitha (autora bestsellerov “Rusi”, “Noví Rusi”, “Hra o moc” a i.), ktorý vyšiel pred niekoľkými rokmi, volá “Kto ukradol americký sen”.
Milionárov v Spojených štátoch nebolo začiatkom 60. rokov viac ako 80 tisíc – 0,2 % amerických rodín, čo je mikroskopické číslo. Spravidla išlo predstaviteľov “starých peňazí”, T. J. aristokracie amerického modelu. Ale ani oni, ako zdôrazňujú odborníci, netvorili kultúru, ktorá by bola v protiklade k “zvyšku” Ameriky. Rozdiely boli spravidla kvantitatívne, nie kvalitatívne, a výnimky len potvrdzovali pravidlo. Ako píše Ch. Marri, “starí boháči” mali iný štýl kultúry ako obyvateľstvo, ale nie iný obsah kultúry.
Protestantský establišment v Spojených štátoch, ktorý dobre opísali C. Wright Mills (“The Power Elite”, 1956) a Digby Baltzell (“The Protestant Establishment”, 1964; termín WASP bol prvýkrát použitý práve tu), bol, samozrejme, uzavretou skupinou, takmer kastou, ale obsah ich kultúry, opakujem, sa zásadne nelíšil od priemerného Američana. V miestnych kluboch každého prosperujúceho amerického mesta, píše D. Brooks, “sa otcovia miest schádzali, aby si vymieňali nepoliticky korektné (z dnešného pohľadu, vtedy taký pojem neexistoval. – A. F.) Anekdoty a obedovali jahňacie stehno s konzervovanou omáčkou z kyslej smotany, ktorá sa pripravovala zo špargle, hríbov alebo póru (vtedy sa ľudia nezaujímali o obsah cholesterolu, pretože sa nepovažovalo za hanbu ochorieť a zomrieť). Estetické cítenie tejto elity zanechávalo veľa nežiaduceho … a ich rozhovory sa nezdali byť charakteristické vtipom alebo nadhľadom …
Bola to doba, keď pitie alkoholu bolo ešte spoločensky prijateľné a pólo a lov na líšku sa nezdali byť prežitkom minulosti”. Samozrejme, v predvojnovej a povojnovej americkej elite boli aj muži ako bratia Dullesovci, Hoover a ďalší, ale tí boli jedineční. WASP establishment si veľmi prísne strážil svoje etnické hranice – žiadni Íri, Taliani ani Židia.
“Židovskí a protestantskí chlapci z bohatých rodín,” píše D. Brooks, “po tom, čo strávili celé detstvo spoločnými hrami, boli v sedemnástich rokoch nútení oddeliť sa a stať sa súčasťou židovských a nežidovských spoločností, ktoré existovali na rôznych orbitách s vlastnými debutantskými sezónami, tanečnými školami a prijatým protokolom. Protestantský obchodník mohol plodne spolupracovať so židovským kolegom, ale nemohol ani pomyslieť na to, aby ho odporučil do svojho klubu”, alebo ho dokonca len pozval na návštevu.
WASP subkultúra, podobne ako americká masová kultúra, nepriala intelektuálom. Situácia sa začala meniť v 60. rokoch, keď Kennedy začal do Bieleho domu privádzať intelektuálov: Sputnik a Gagarin ukázali americkej elite, že vzdelanie a veda sú mocné zbrane. Ak technické úspechy ZSSR v 50. A 60. rokoch boli jedným z impulzov intelektualizácie amerického establišmentu, financializácia kapitálu v 70. rokoch bola faktorom stierania hraníc medzi protestantským a židovským segmentom vládnucej triedy USA, aktivizácie židovských komunít a propagácie témy holokaustu na medzinárodnej úrovni.
“Stojíme na prahu konca Ameriky. Prečo? Pretože samotný americký logos je na pokraji zániku. Trump a jeho voliči sú pragmatickou Amerikou. Ale globalistické liberálne elity, ktoré jej vládnu a ktoré sú v podstate nositeľmi iného – emigrantského – najčastejšie európskeho Logosu, teraz Američanom vnucujú iné normy. Kým pre pragmatikov môže byť každý, kým chce, pre liberálov môže byť človek len liberálom, a to najlepšie ľavičiarom – “kultúrnym marxistom”, feministom a anarchistom. Toto totalitné vnucovanie toho, aký subjekt by mal alebo nemal byť, vôbec nie je americkou črtou. Preto tá nenávisť k Trumpovi: je posledným nositeľom pôvodného amerického Logosu. Pragmatický Logos je na pokraji zániku. Otočiť… nebude ho, nebude ani Ameriky.” – Alexander Dugin.
