Posledný let Boeingu 747-230B. Čo sa stalo pred 40 rokmi na oblohe nad Sachalinom
Dňa 1. septembra 1983 rozdrvili dve sovietske rakety neďaleko Sachalinu dopravné lietadlo spoločnosti Korean Air Lines s 23 členmi posádky a 246 cestujúcimi na palube. Incident vyvolal búrku pobúrenia na celom svete a kremeľské orgány boli obvinené z bezprecedentnej krutosti. Americký prezident Ronald Reagan, ktorý predtým vyhlásil ZSSR za “ríšu zla”, označil tento incident za “zločin proti ľudskosti, ktorý nesmie byť nikdy zabudnutý”. Studená vojna sa ďalej stupňovala.
V prvý jesenný deň generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ Jurij Andropov začínal dovolenku. Zdravotný stav 69-ročného vodcu ZSSR sa v dôsledku choroby neustále zhoršoval – väčšinu času trávil vo vidieckom dome a len zriedka vstával z postele. Ráno Andropovovi bez podrobností nahlásili o tom, čo sa stalo. Medzitým po celom svete vypukli protesty a demonštrácie. A dokonca ani lídri tých krajín, ktoré boli považované za lojálne voči ZSSR, nenachádzali slová, ktorými by ospravedlnili konanie sovietskej armády. Na druhý deň sa konalo zasadnutie politbyra, viedol ho Konstantin Černenko, ktorý nahradil Andropova počas jeho dovolenky. On sám sa práve vrátil z dovolenky, ale nevyzeral dobre – aj on ochorel na vážnu chorobu. V tom ťažkom období pre krajinu boli na čele vážne chorí ľudia a, samozrejme, bolo pre nich ťažké prijímať presné a včasné rozhodnutia. Na zasadnutí politbyra predseda Rady ministrov Nikolaj Tichonov poznamenal:
“Ak sme urobili správnu vec, zákonnú vec, potom by sme mali priamo povedať, že sme to lietadlo zostrelili.”
“Pravdu treba odhaľovať postupne,” bol toho názoru Viktor Grišin, prvý tajomník moskovského mestského výboru KSSZ. – Mali by sme informovať o vyšetrovaní a potom povedať, že lietadlo bolo zostrelené.” Černěnko, minister zahraničných vecí Andrej Gromyko a minister obrany Dmitrij Ustinov trvali na nejasnom opise udalostí. To sa napokon aj stalo. V správe TASS z 3. septembra sa vôbec neuvádzalo, že Boeing 747-230B bol zničený, iba “zmizol z obrazovky radaru”. Samozrejme, išlo o klamstvo a USA mali k dispozícii záznam z rokovania sovietskej armády. Nakoniec sa muselo priznať, že lietadlo bolo zostrelené.
Nie však náhodne, ale ako narušiteľ hraníc, ktorý vletel do sovietskeho vzdušného priestoru na prieskumné účely. Zároveň bola vyjadrená ľútosť “nad stratou nevinných životov”. Až 7. septembra, týždeň po incidente, bolo zverejnené osobitné vyhlásenie sovietskej vlády, v ktorom sa priznalo zničenie juhokórejského lietadla. Podľa verzie Kremľa to vyzeralo takto: velenie protivzdušnej obrany oblasti po dôkladnej analýze činnosti útočiaceho lietadla dospelo k záveru, že v sovietskom vzdušnom priestore sa nachádza prieskumné lietadlo. Keďže jeho piloti neuposlúchli požiadavky pozemných služieb a bojových lietadiel, ” stíhačka protivzdušnej obrany splnila rozkaz veliteľského stanovišťa na potlačenie letu”. Z Krymu neprišli žiadne konkrétne pokyny.
Andropov len odporučil svojim spolubojovníkom “nepodľahnúť nátlaku”, nezaujímať obranné pozície a premyslieť si reakciu na prípadné sankcie voči ZSSR. Zavolal si Anatolija Dobrynina, veľvyslanca Sovietskeho zväzu v Spojených štátoch, ktorý odpočíval neďaleko, a nariadil mu, aby sa okamžite vrátil do Ameriky a “utlmil tento úplne zbytočný konflikt”. Podľa diplomata Andropov obvinil armádu, ktorá sa dopustila “kolosálnej hlúposti”. Domnieval sa, že išlo o provokáciu amerických špeciálnych služieb, ale lietadlo nemalo byť zostrelené, ale malo byť prinútené pristáť na sovietskom letiSku. A dodal, že “budeme mať veľa času, aby sme túto chybu odstránili”. A tak sa aj stalo.
O tom, čo sa skutočne stalo 1. septembra 1983, sa napísali hory článkov a zverejnilo sa množstvo domnienok a špekulácií. O príčinách tragédie nad Sachalinom však neexistujú presné informácie. Mnohé jej okolnosti neboli objasnené a možno zostanú navždy skryté. Boeing 747-230B, ktorý pilotoval juhokórejský plukovník letectva v zálohe Jang Den-in, ktorý mal nalietaných viac ako 10 000 hodín, vzlietol 30. Augusta 1983 z newyorského letiska Johna F. Kennedyho. Čakala ho 11400 kilometrov dlhá cesta do konečného cieľa, Soulu, hlavného mesta Južnej Kórey.
Zdalo sa, že ide o bežný let, pretože nič nepredpovedalo tragédiu. Zvláštností však bolo dosť. Dňa 31. augusta o 2.30 miestneho času sa lietadlo zastavilo na doplnenie paliva na letisku Anchorage na Aljaške. Do jeho nádrží boli naložené štyri tony paliva – bolo to preto, že sa pripravovali na dlhší let? Let mal 40-minútové meškanie bez ohlásenia. Štyri minúty po štarte Boeingu 747-230B odštartovalo z dráhy ďalšie juhokórejské lietadlo. Obe lietadlá si počas letu vymenili rádiogramy, ale ich obsah zostal neznámy. Mimochodom, druhý Boeing na rozdiel od prvého bezpečne doletel do Soulu. Krátko po začiatku letu sa juhokórejské lietadlo začalo odchyľovať od plánovaného kurzu. V určitej fáze letu sa začalo približovať k americkému prieskumnému lietadlu RC-135 natoľko, že značky na obrazovkách radarov splynuli. Mohlo ísť o zámerný manéver. Po tom, ako sa lietadlá oddelili, sovietske stanice protivzdušnej obrany “stratili” špionážne lietadlo a začali sledovať Boeing 747-230B – obe lietadlá boli podobné veľkosťou aj konštrukciou. Neznamená to, že piloti sovietskych stíhačiek, ktoré sa vzniesli, aby zachytili neznámy vzdušný prostriedok, si boli istí, že ich cieľom je práve špionážne lietadlo?
Juhokórejské lietadlo vykonávalo na civilné lietadlo zvláštne akcie: priblížilo sa ku Kamčatke, potom opustilo územie ZSSR a pokračovalo v pohybe nad Ochotským morom. Lietadlo obletelo mys Terpenija a zamierilo k Sachalinu. A vtedy sovietske velenie protivzdušnej obrany stratilo trpezlivosť. Na tlačovej konferencii 9. septembra 1983 náčelník Generálneho štábu ZSSR Nikolaj Ogarkov, ktorý načrtol podstatu incidentu, položil otázku: Prečo nikto nespravil kurz “strateného” lietadla? Lietalo nad sovietskou vojenskou základňou a vysielalo kódované signály. Kto môže zaručiť, že jeho piloti nevysielali spravodajské informácie? Ogarkov vyjadril ľútosť nad smrťou cestujúcich, ale povedal, že “ospravedlniť sa a niesť zodpovednosť, a to nielen finančnú, by mali tí, ktorí lietadlo poslali do záhuby”.
Ďalšia dôležitá otázka: kam sa podeli ľudia z Boeingu 747-230B? Sovietski potápači, ktorí sa spustili na dno na mieste havárie juhokórejského lietadla v prielive Laperuza, sa pripravili na hrozný pohľad – množstvo tiel bez života. Obetí tam skutočne bolo, ale takmer desaťkrát menej, ako sa uvádzalo – 28. Na otázku, kto to bol, neexistovala odpoveď. Trup lietadla rozmetal silný výbuch, pravdepodobne zvnútra. Vybuchla mína, ničili sa stopy? Batožina bola zvláštna: roztrhané bundy, rádiové vybavenie, dáždniky, okuliare, púdrenky, prázdne dámske kabelky, pasy zmiznutých cestujúcich zabalené v jednom zväzku. Žiadne kufre, žiadne nákupné tašky, žiadne hračky. Skrátka, vyzerá to ako napodobenina.
“Som absolútne presvedčený, že v linkovom lietadle neboli žiadni cestujúci,” bol si tým istý Anatolij Kornukov, bývalý veliteľ 40. stíhacej leteckej divízie vojsk protivzdušnej obrany na Ďalekom východe, “pozostatky toľkých mŕtvych ľudí nemohli zmiznúť okamžite, rozpustením v morskej vode. Ani veľké sachalinské kraby s tým nemali nič spoločné. A podmorské prúdy nemohli rýchlo rozptýliť pozostatky takého veľkého počtu obetí na obrovské vzdialenosti”. Kam teda cestujúci zmizli? Alebo v tom nešťastnom lietadle vôbec neboli? Možno leteli do Soulu lietadlom, ktoré vzlietlo po Boeingu 747-230B? … Takmer 10 rokov po incidente v októbri 1992 odovzdal ruský prezident Boris Jeľcin svojmu juhokórejskému kolegovi Roh Dae-woo čiernu skrinku zo zostreleného lietadla. Na páske však neboli žiadne informácie, ktoré by objasňovali udalosti. Mohlo to byť len symbolické gesto. Možno chcela Moskva ukázať Soulu a celému svetu, že je zbytočné pátrať po pravde. A na najnaliehavejšie otázky nikdy nedostane odpoveď.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
