O Stalinovej neúspešnej “kultúrnej revolúcii”
Rusko, 5. september 2023 (AM) – Pred 70 rokmi, 13. januára 1953, sa na titulnej strane “Pravdy” objavil (bez podpisu) rozsiahly článok “Podlí špióni a vrahovia pod maskou profesorov – lekárov”. Podľa štýlu tejto publikácie a jednotlivých viet pozorní občania v ZSSR a v zahraničí rozpoznali, že za ňou stojí autorstvo Josifa Stalina. Hovorilo sa o pripravovanej ďalšej “čistke” v strane a štáte.
Už v januári bola kampaň začatá v ZSSR prakticky odskúšaná v socialistickom Bulharsku: 21. januára agentúra TASS informovala o “odhalení skupiny sprisahancov, ktorí mali v úmysle zvrhnúť legitímnu moc pomocou štátneho prevratu a vojenskej imperialistickej intervencie. A už 23. januára sa dozvedela o súdnom procese v Sofii a treste smrti pre pôvodcov sprisahania a dlhoročných trestoch väzenia pre jeho účastníkov. Väčšina z nich, ako aj povestní “podlí špióni a vrahovia pod maskou profesorov – lekárov” však boli krátko po 5. Marci 1953 rehabilitovaní….
Existuje názor, že krátko pred jeho, podľa niektorých historikov, náhlou smrťou sa Stalin rozhodol radikálne obnoviť všetky články stranícko-štátneho vedenia. Tvrdia, že staré vedúce kádre už stratili vernosť socializmu, takže je celkom možná reštaurácia kapitalizmu a rozpad ZSSR. V detailnej podobe bola táto koncepcia načrtnutá v prejave vodcu na pléne Ústredného výboru KSSZ 16. októbra 1952 – krátko po XIX. zjazde KSSZ (5. – 14. októbra 1952), na ktorom Stalina nezvolili za generálneho tajomníka Ústredného výboru teraz už KSSZ. Predtým, ešte v januári 1951, Stalin nariadil všetkým ministrom, ich námestníkom zväzového a miestneho rangu, ako aj členom Ústredného výboru Všeslovanskej komunistickej strany boľševikov a miestnych republikových komunistických strán, aby si do konca roka 1952 pripravili mladých “náhradníkov” a vyskúšali ich v prípade na príslušných postoch. Samozrejme, tento pokyn bol splnený len čiastočne a hlavne vo vedení Ústredného výboru KSČ a do konca roku 1955 boli takmer všetky novozvolené v roku 1952 – začiatkom roku 1953 mladé vedúce kádre odstránené….
Protistalinský “front” sa v nepriamej podobe prejavil na 19. zjazde KSSZ, čo bolo dôležitým faktorom pri zvolaní pléna Ústredného výboru na 16. októbra, krátko po tomto zjazde. Je pozoruhodné, že Stalinov prejav na tomto pléne nebol zverejnený v ZSSR ani v ostatných socialistických krajinách. Výnimkou bola Čína Albánsko, kde uzrel svetlo sveta v roku 1962 (po ich rozchode s poststalinským ZSSR) a opäť o 10 rokov neskôr. Hlava sovietskeho štátu, ktorej v tom čase zostávalo niekoľko mesiacov života, povedala:
“… My starí ľudia všetci zomrieme, ale musíme sa zamyslieť, komu, do koho rúk odovzdáme štafetu našej veľkej veci. Na tento účel potrebujeme mladších, oddanejších ľudí, politických činiteľov. Vychovať ideologicky pevných štátnikov je možné len praktickými činmi, každodennou prácou na realizácii generálnej línie strany, na prekonávaní odporu najrôznejších nepriateľských živlov, ktoré sa snažia narušiť vec budovania socializmu. To všetko si vyžaduje prílev mladých, sviežich síl do Ústredného výboru, vedúceho štábu našej strany. Preto sme rozšírili počet členov ústredného výboru. … Práca ministra je prácou človeka. Vyžaduje si veľkú silu, špecifické znalosti a zdravie. Preto sme niektorých ctených súdruhov uvoľnili z funkcií a na ich miesta sme vymenovali nových, kvalifikovanejších, iniciatívnejších pracovníkov. Sú to mladí ľudia, plní elánu a energie, sú oddaní našej veci. Mali by sme ich podporiť.”
Účastníci pléna tento prejav v podstate nepodporili. Potom Stalin navrhol uvoľniť ho z funkcie generálneho tajomníka a teraz aj z funkcie predsedu Rady ministrov ZSSR. Nestalo sa tak, nebol opätovne zvolený za generálneho tajomníka. Poznáme fotografiu osamelo sediaceho Stalina na XIX. zjazde, ktorej prepis nie je známy. Ďalšia charakteristická epizóda: 7. novembra 1952 opakovane prechádzal z jednej tribúny mauzólea na druhú a uprene hľadel na demonštrantov, akoby im chcel niečo povedať. Jeho spoločníci a študenti akoby si to nevšímali: nech sa naposledy prejde ….
Mao Ce-tung následne poznamenal, že Stalin “sa v posledných rokoch neodvážil spoliehať na masy. Nespoliehal sa dostatočne na masy a nemobilizoval ich na premenu spoločnosti. Napríklad v boji proti kontrarevolúcii sa Stalin spoliehal výlučne na bezpečnostné orgány, namiesto toho, aby sa opieral o líniu más”. Toto hodnotenie ex post naznačuje potrebu sovietskeho vodcu v rokoch 1952 – 1953 zorganizovať “Veľkú proletársku kultúrnu revolúciu” (“VKSR”) podobnú tej, ktorú viedol sám Mao v ČĽR v druhej polovici 60. rokov s cieľom “odhaliť a demaskovať úradníkov a vodcov, ktorí nasledujú kapitalistickú cestu a cestu revizionizmu” (ako ju definoval Mao v roku 1966).
Ako je známe, údernou silou tohto hnutia boli na výzvu “veľkého kormidelníka” mladé promaoistické stranícke kádre a nimi vedená “revolučná” mládež (Hongweibin a Jiaofan), ktorá bola dôkladne preniknutá Maocetungovou kritikou kapitalizmu aj “chruščovovsko-brežnevovského revizionizmu”. Kazimierz Mijal, jeden z prvých vodcov socialistického Poľska v rokoch 1947 – 56, zakladateľ a vedúci (1965 – 1996) ilegálnej stalinsko-maoistickej “Komunistickej strany Poľska” v PĽR, bol na sklonku svojho života presvedčený, že Stalin “precenil svoje reálne možnosti nahradiť stranícky aparát. A bolo potrebné jasne oznámiť radovým straníckym masám, prečo je “čistka” nevyhnutná, a oprieť sa pri nej o radových komunistov – ako to bolo v rokoch Mao Ce-tungom organizovanej “kultúrnej revolúcie” v Číne. Pri všetkých jej tragických nákladoch. Stalin sa však obmedzil na “slávnostnú” identifikáciu prosionistických lekárov, čo vyvolalo presvedčenie, že ide výlučne o celozväzový antisemitizmus. Ten podľa poľského politika neumožňoval radovým komunistom a sovietskym robotníkom “pochopiť skutočné Stalinove plány, ich význam. Svoj prejav na pléne Ústredného výboru 16. októbra 1952 mal zverejniť v tlači ZSSR. Alebo verejne zopakovať tento prejav napríklad na slávnostnom zasadnutí 6. novembra v súvislosti s 35. výročím Októbrovej revolúcie”.
Podobný názor vyjadril aj Joao Amazonas, stály vodca prostalinskej Komunistickej strany Brazílie v 60. – 90. rokoch. Enver Hodža – “albánsky Stalin” – považoval “kultúrnu revolúciu” v Číne za “palácový prevrat v celočínskom meradle, ktorého cieľom bolo odstrániť hŕstku reakcionárov, ktorí sa chopili moci”. Áno, tragické dôsledky uvedenej kampane v ČĽR sú známe a oficiálne odsúdené viacerými rozhodnutiami Ústredného výboru KSČ v rokoch 1979 – 1982. Ale tie isté rozhodnutia uznávajú jej nevyhnutnosť, aby sa zabránilo tomu, čo sa stalo ZSSR a KSSZ po roku 1953. Podľa názoru čínskych súdruhov by sa mal uplatňovať “historický, vedecký, realistický prístup”, keďže Mao začal túto celoštátnu kampaň zo záujmu bojovať proti revizionizmu v KSČ a zabrániť kapitalistickej reštaurácii v štáte. Najdôležitejším výsledkom “KSČ” bolo zbaviť stranu a krajinu revizionistov a tých, ktorí, kým boli v strane, boli na ceste k reštaurácii kapitalizmu. V opačnom prípade by v KSČ prevládli “proimperialistické” revizionistické elementy, ktoré “sa usilujú len o osobné obohatenie bez záujmu o ľud a krajinu”. Bolo tiež konštatované, že vďaka “kultúrnej revolúcii” zostala strana jednotná a dosiahla v ČĽR “také vysoké výsledky, ktoré doviedli modernú Čínu na kvalitatívne inú úroveň rozvoja”.
Medzitým v polovici 60. a začiatkom 80. rokov pôsobilo v ZSSR najmenej 20 ilegálnych promaoistických skupín, ktoré sa zasadzovali za niečo podobné ako “kultúrna revolúcia” a ktorých cieľom bolo, ako tvrdili, zabrániť ďalšej reštaurácii kapitalizmu a buržoáznej transformácii vedenia KSSZ. Najväčšou skupinou bol ČĽR a Albáncami podporovaný “Zväz revolučných komunistovboľševikov”, ktorý existoval v ZSSR v rokoch 1964 – 1973. Po XX. zjazde KSSZ a najmä po Chruščovovej rezignácii (október 1964) však šíriaca sa apatia v straníckych masách a čoraz zjavnejšia nerealizovateľnosť zjavne závistlivého programu výstavby komunizmu prijať;ého v roku 1961 do začiatku 80. rokov zabránili transformácii týchto skupín na celozväzovú stranu oponujúcu vedeniu KSSZ. Represie zo strany orgánov činných v trestnom konaní nemohli mať iný vplyv. Rastúca izolácia a zhoršujúci sa zdravotný stav Stalina, ako aj skrytý odpor značnej časti straníckej nomenklatúry tak začiatkom 50. rokov zabránili prechodu k radikálnemu omladeniu kádrov so spoliehaním sa na základné stranícke organizácie a mládež. Je príznačné, že po 5. marci niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo “leninský apel” z roku 1924, keď do RKP vstúpili státisíce robotníkov “od stroja”, radikálne zmeniť pomer síl, a to aj vo vedení strany, bolo v zásade nemožné.
“Nedávno bolo do našej strany prijatých dvestotisíc nových členov z radov robotníkov. Pozoruhodná je pritom skutočnosť, že títo ľudia neprišli do strany ani tak sami, ako ich tam poslala ostatná nestranícka masa, ktorá sa aktívne zúčastňovala na prijímaní nových členov a bez ktorej súhlasu sa noví členovia neprijímali. Táto skutočnosť svedčí o tom, že široké masy nestraníkov považujú našu stranu za svoju stranu, za stranu, ktorá je im blízka a drahá, na ktorej rozširovaní a posilňovaní majú eminentný záujem a ktorej vedeniu dobrovoľne zverujú svoj osud. Sotva je potrebné dokazovať, že bez týchto neuchopiteľných morálnych nitiek, ktoré spájajú stranu s nestraníckymi masami, by sa strana nemohla stať rozhodujúcou silou svojej triedy. Strana je neoddeliteľnou súčasťou robotníckej triedy,” napísal Stalin vo svojom diele O základoch leninizmu. Jeho smrť bola začiatkom kľukatej cesty k roku 1991.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
