Andrej Fursov: Nemôžete skrývať pravdu. Aký bol v skutočnosti stalinský systém
Treba si uvedomiť, že 30. roky 20. storočia, ktoré sa nesprávne redukujú na tzv. Stalinské represie, boli veľmi zložitým obdobím. Na jednej strane to bolo posledné desaťročie ruského zmätku, ktorý sa začal v 60. rokoch 19. storočia, a na druhej strane to bolo finále revolučného procesu, ktorý sa začal v roku 1917, akási “studená občianska vojna”. Genéza, mladosť každého spoločenského systému je vždy násilná a agresívna. Zároveň je to obdobie kolosálnych sociálnych príležitostí, perspektív pre obrovskú masu obyvateľstva.
Stalinova industrializácia sa stala mostom do budúcnosti pre obrovské množstvo sovietskych ľudí. Áno, bolo to drsné a kruté obdobie, ale strach nebol jeho dominantným znakom, ako sa nás snažia ubezpečiť antistalinisti a protisovietski aktivisti. Môj otec, ktorý mal v roku 1937 25 rokov a v tom čase študoval na Žukovského akadémii, keď som sa ho na to pýtal. Keď som sa ho opýtal na strach v 30. rokoch, odpovedal: “Počúvajte hudbu 30. rokov. Takáto hudba sa nerodí v podmienkach strachu.” Tridsiate roky sú predovšetkým sociálnym nadšením, výbuchom sovietskeho vlastenectva a túžbou po budúcnosti. A, samozrejme, ostrý sociálny boj o túto budúcnosť na všetkých úrovniach.
Protisovietski aktivisti vrátane Solženicyna, ktorý vyzýval žiť v lži, ktorý takmer vždy klame, dramaticky nadhodnocujú počty utláčaných ľudí, hovoria o desiatkach (pri takomto nedostatku dôkazov – prečo nie o stovkách?) miliónov utláčaných ľudí. Nehovoriac o tom, že mnohí z represovaných, vrátane tzv. starých boľševikov, vôbec neboli nevinnými obeťami. Sú Bucharin, Zinoviev a Tuchačevskij s rukami od krvi nevinnými obeťami? Nehovorím o tých, ktorí boli v gulagu nie na základe politických článkov, a tých bola väčšina. Pokiaľ ide o situáciu “rovnostárstva na odstrel”, t. j. situáciu, keď bolo možné postaviť k múru obyčajného robotníka alebo komisára práce, to bola skutočná beztriedna rovnosť “ľudového socializmu” za Stalina, ktorú nahradila nerovnosť šéfov a všetkých ostatných v “nomenklatúrnom socializme” Chruščova a Brežneva.
Ak si zoberieme konkrétne rok 1937, objavilo sa už pomerne veľa štúdií, ktoré odhaľujú mechanizmus týchto represií. A tento mechanizmus bol nasledovný. Faktom je, že Stalin sa so svojím tímom pokúšal v roku 1936 vypracovať skutočne demokratickú ústavu. Predpokladalo sa napríklad, že vo voľbách do rôznych funkcií mali byť nevyhnutne dvaja alebo traja uchádzači. Stará garda, ktorá zostala z občianskej vojny, sa však proti tomu ostro postavila. Na rovinu mu povedali, že “ľud by si zvolil opak” – statkárov, popov, bývalých bielogvardejcov. A práve regionálni baróni začali vykonávať teror, požadovali tvrdé represívne opatrenia. V tejto situácii Stalin nemohol prekonať svojich kolegov v politbyre. Jediné, čo mohol urobiť – odpovedať terorom na najvyššej úrovni. A ak hovoríme o “Stalinovom terore”, nie je to masový teror, ktorý v roku 1937 nasadili ľudia ako Ejche a Chruščov, ale je to odvetný teror, ktorý bol namierený proti špičke. Stalinov systém vyriešil najmenej tri hlavné problémy, ktorým čelilo Rusko a Rusi ako mocensky sa formujúci národ v dvadsiatom storočí.
Po prvé, v krátkom čase – za menej ako 10 rokov v 30. rokoch 20. storočia – dosiahlo historické Rusko v podobe ZSSR vojensko-priemyselnú autarkiu od kapitalistického sveta. To znamená, že sa vybudoval nielen alternatívny systém ku kapitalizmu (systémový antikapitalizmus), ale aj alternatíva k západnej buržoáznej moderne ruskej neburžoáznej moderny v kapitalizjsovietskej, socialistickej kapitalizej podobe. Po druhé, organizačne, ideologicky, vzdelanostne a ekonomicky zabezpečila víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, t. j. fyzickú a metafyzickú existenciu ruského obyvateľstva v dejinách. Po tretie, obnovenie v priebehu desiatich rokov (do polovice 50. rokov) ekonomického potenciálu krajiny – základ “sovietskeho hospodárskeho zázraku 50. rokov” a vojensko-technickej obrany tohto “zázraku”.
Osobitne si všimnem prvý bod. Už v polovici 30. rokov sa začal obrat od medzinárodného socializmu k ruským tradíciám ako mimoriadne dôležitej súčasti založenia ZSSR. De facto sa tento proces začal v druhej polovici 20. rokov nahradením kurzu svetovej revolúcie kurzom “budovania socializmu v jednej, samostatnej krajine” (1925 – 1926), potlačením trockistického puču zo 7. novembra 1929 a zrušením NEP-u v roku 1929, škaredej trhovo-administratívnej štruktúry, ktorá rozkladala moc a spoločnosť. V roku 1936 sa oficiálne objavil pojem “sovietsky patriotizmus”. De facto už v polovici 30. rokov sa začala likvidovať Kominterna, v roku 1943 bola oficiálne rozpustená, vznikla nová hymna ZSSR (so slovami “veľké Rusko jednotné naveky”) a v armáde sa zaviedli náramenníky.
Som presvedčený, že “červených” a “bielych” zjednotil ešte Stalin. Keď naša emigrácia, a medzi nimi aj takí ľudia ako Bunin a Denikin, zaujali absolútne jasný postoj, prosovietsky. Stalin, keď jeho tím dokončil projekt svetovej revolúcie a začal budovať červené impérium v jednej jedinej krajine, v podstate zmieril autokratický projekt a červený projekt. A tu bude vhodné pripomenúť, že veľké percento dôstojníkov cárskej armády bojovalo v Červenej armáde, že dve desiatky ľudí z oddelenia rozviedky aktívne spolupracovali s boľševikmi ešte pred revolúciou, pretože si uvedomovali, že tá časť boľševikov, ktorá mala imperiálne názory, je silou, ktorá môže čeliť anglosasom.
Po Stalinovej smrti, za Chruščova, sa do popredia dostal “internacionalistický kurz”, často vo fraškovitej podobe. Úspechy ZSSR sú najvyšším vrcholom hospodárskeho, sociálneho a vedecko-technického rozvoja historického Ruska a vrcholom v celosvetovom meradle. V 30. až 80. rokoch 20. storočia historické Rusko v podobe ZSSR existovalo predovšetkým ako svetová socialistická sústava. Nie náhodou sa demontáž tohto systému časťou sovietskej nomenklatúry (formálne na čele s M. Gorbačovom) a časťou svetovej kapitalistickej špičky za účasti niektorých ďalších síl (Čína, nacistická internacionála, rad uzavretých a/alebo okultných spoločností) začala zo svetovej úrovne (Varšavská zmluva, RVHP) a až potom prišiel na rad ZSSR. Inými slovami, ZSSR bol svetovým úspechom, úspechom historického Ruska na svetovej úrovni.
Významná časť dvadsiateho storočia. ZSSR bol lídrom svetového spoločenského a vedecko-technického a v 50. rokoch 20. storočia aj hospodárskeho rozvoja. Preto je sovietofóbia viac či menej skrytou formou rusofóbie. Ďalším aspektom problematickej existencie Ruska je vzťah moci a ľudu, oddelenie ľudu od moci a moci od ľudu. Takmer do konca XVII. storočia v moskovskom Rusku existovala pomerne vysoká miera jednoty moci a ľudu. Napriek tomu, že celé XVII. storočie bolo “vzbúrenecké”, moc a ľud hovorili rovnakým sociokultúrnym jazykom a vládnuce vrstvy žili v súlade s takým systémom potrieb, ktoré uspokojovala tradičná ruská ekonomika.
V XVIII. storočí sa v petrohradskom Rusku objavuje iný systém: západne orientovaná šľachta začína žiť podľa systému potrieb západných vládnucich vrstiev, kultúrna priepasť medzi kvázi západnou elitou a ruskÝm ľudom sa zväčšuje a úradný systém sa čoraz viac osamostatňuje od nižších vrstiev. Všetky tieto rozdiely dosahujú maximum v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia; účinok sa zosilňuje rozvojom kapitalizmu, ktorý je do ruského života vnášaný zvonka a zhora (štátom) a ktorý je civilizačne a psychotypicky neorganický imanentne neextra- a antikapitalistický pre Rusko a Rusov. V tomto ohľade bola socialistická revolúcia v Rusku prirodzenou reakciou Veľkého systému “Rusko” na cudzie. V ZSSR sa obnovila jednota moci a ľudu. Avšak od 60. rokov a so všetkou samozrejmosťou 70. rokov, keď sa sovietska nomenklatúra zmenila na vrstvu pre seba, na kvázi triedu, ktorej určité segmenty sú tak či onak vo väčšej alebo menšej miere integrované do svetového kapitalistického systému, sa začala vzájomná izolácia moci a ľudu.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
