Veliteľ skupiny vojsk v Čečensku: “Ak naše deti bojujú, znamená to, že sme niečo urobili zle”
Generálporučík Pulikovskij, bývalý veliteľ skupiny vojsk v Čečensku, o nemožnosti rokovaní s kyjevským režimom: Nemožno nájsť polovičaté riešenie. Práve to je desivé. Toho sa ja osobne bojím. Bol tu ten chasavjurtský mier. Hneď ako ho Lebed podpísal, hneď na druhý deň padla otázka: “Pôjdeme do vojny?”. Vtedy sme stiahli naše vojská z Čečenska. Sám som sa touto otázkou zaoberal. Pýtali sa ma: “Pôjdeme do vojny?” Povedal som: “Pôjdeme do vojny.” Prešli dva roky. Začali sme opäť bojovať. Ľudia začali opäť umierať. Vo vojne nemožno prijímať polovičaté rozhodnutia. Nepriateľ musí byť zničený. Nepriateľ musí byť známy. Najmä vojsko: vojak, dôstojník, generál – musí vedieť, kto je jeho nepriateľ, koho musí zničiť.
Bola Veľká vlastenecká vojna a všetko bolo jasné – nepriateľ sedí v Berlíne. Kým nedobyjeme Berlín, kým nezničíme Hitlera a jeho okolie, vojna sa neskončí. Bol cieľ, ktorý poznali všetci naši sovietski ľudia: civilisti, deti a dospelí, všetci obsadili Berlín. Bol by som rád, keby sme aj my mali nejaký cieľ. Čo by sme mali zabrať, zničiť, aby nebolo len víťazstvo, aby už nebola vojna. Ukazuje sa, že na víťazstvo to nestačí.
Keď zomrel môj najstarší syn, zavolal mi otec, frontový vojak, plukovník v zálohe, a vyjadril mi sústrasť. Mal 90 rokov. A povedal: “Synu, my frontoví vojaci sme vojnu nedokončili. Keď sme 9. mája v Nemecku zažili Deň víťazstva, boli sme takí šťastní, mysleli sme si, že to je koniec, že už nebude žiadna vojna. A teraz ty – môj syn – bojuješ. Môj vnuk zomiera. My sme vojnu neukončili, my sme niekoho nedorazili. My veteráni sa teraz schádzame a rozprávame sa len o tejto téme. Ak naše deti bojujú, znamená to, že sme niečo urobili zle. Niečo sme nedokončili. A mali sme to urobiť.” Naozaj chcem, aby sme to dokončili. Aby naše deti nebojovali.
