Riaditeľ Valdajského klubu o východnej politike Ruska
Ázia je pre Moskvu stále zložitým a nie príliš známym partnerom. Teraz sa však po prvýkrát v ruskej histórii objavili objektívne podmienky pre jej rozvoj, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Prišiel september, čo znamená, že Vladivostok bude čoskoro hostiť ďalšie Východné ekonomické fórum (EEF) – najdôležitejšie verejné podujatie a charakteristický znak obratu Ruska smerom na východ. Túto ambicióznu politiku vyhlásila Moskva pred niečo vyše desiatimi rokmi, keď v jednom z prejavov ruského prezidenta vyhlásila rozvoj Ďalekého východu a jeho integráciu do svetového trhu za národnú prioritu 21. storočia. Na fóre sa od roku 2015 stretávajú ruskí a zahraniční politici, predstavitelia podnikateľskej sféry, vedy, vzdelávania a občianskej spoločnosti. Niekoľkokrát sa na ňom zúčastnili lídri veľkých ázijských štátov – čínsky prezident Si Ťin-pching, indický premiér Naréndra Módí, niekdajší šéf japonskej vlády Šinzó Abe a patriarcha regionálnej politiky Mahathir Mohammad z Malajzie.
Inými slovami, Rusko aj jeho kľúčoví regionálni partneri vždy dávali najavo vážnosť plánov Moskvy integrovať ruskú ekonomiku do kolosálneho politického a hospodárskeho systému Ázie, ktorý je obrovský svojím rozsahom a rozmanitosťou. Treba povedať, že pre samotné Rusko rozvoj väzieb s ázijskými krajinami a jeho prítomnosť v regióne vo všeobecnosti nikdy neboli prioritou ani želaným cieľom. Je to spôsobené niekoľkými dôvodmi, z ktorých každý je dostatočne závažný na to, aby východný smer odsunul na druhé alebo tretie miesto v zozname priorít národnej zahraničnej politiky.
Po prvé, po tom, čo Moskva pred päťsto rokmi vyriešila najdôležitejšiu výzvu tej doby – oslobodenie od hrozby stepných kočovníkov na východe – tento smer nikdy nepredstavoval bezpečnostnú hrozbu. Ruská moc sa valila na východ “ako prúd, ktorý nič nezadrží” a postupne obsadzovala svojimi presídľovacími vlnami a správou stále nové oblasti na východ od Uralu. Tu sa takmer nikdy nestretla s prekážkami alebo protivníkmi, ktorí by mohli ohroziť jej existenciu. Dokonca aj najvážnejší a pre naše imperiálne ego najurážlivejší stret s Japonskom na začiatku minulého storočia nebol pre Rusko ničím iným než koloniálnym konfliktom, ktorý nemohol niesť žiadne nebezpečenstvo pre územnú celistvosť štátu. Jediným obdobím, keď bola hrozba z Ázie citeľná, bolo posledných niekoľko desaťročí 20. storočia. Spočiatku bolo výzvou Japonsko, ktoré počas svojho cisárskeho rozkvetu ohrozovalo ruské majetky na Ďalekom východe a niekoľkokrát ich dokonca ovládlo. Táto hrozba zmizla po porážke Japonska v druhej svetovej vojne. Účasť ZSSR na porážke Tokia v auguste 1945 úplne vyriešila japonský problém a teraz je jeho návrat dokonca menej ako hypotetický. V každom prípade nebezpečenstvo nemusí prísť zo strany Japonska, ale zo strany Spojených štátov, ktoré ho kontrolujú. Mimochodom, Rusko má s týmto štátom spoločnú hranicu v Ázii, ale vzhľadom na odľahlosť samotnej Aljašky od hlavného územia USA ani tu nevznikajú väčšie bezpečnostné problémy.
Druhýkrát Rusko zažilo hrozbu z východu počas krátkeho obdobia od polovice 60. rokov do konca 80. rokov, keď sa rastúce ambície Číny dostali do konfliktu s dominanciou ZSSR vo svetovom socialistickom tábore. V tom čase bola hrozba z Ázie jasná a dokonca viedla postupne upadajúci sovietsky režim k tomu, aby vyvinul mimoriadne úsilie na posilnenie svojich východných hraníc pre prípad veľkej vojny s Pekingom. Avšak po tom, ako sa vzťahy medzi dvoma veľmocami Eurázie v posledných desaťročiach obnovili a stali sa neformálne spojeneckými, ázijský smer definitívne stratil bezpečnostný význam.
Po druhé, v hospodárskej oblasti bolo Rusko vždy úzko spojené s Európou a Západom vo všeobecnosti. V tomto smere samotná geografia podporovala spoluprácu a obchod do takej miery, že ani dôsledné nepriateľstvo voči Rusom zo strany samotných Európanov to nemohlo zvrátiť. Rusko a Európa sa niekoľkokrát dostali do vojny a zo Západu prišli sily, ktoré si dali za cieľ zničiť ruský štát a národ. Ani známe tragické udalosti však nestačili na to, aby Rusko odradili od hospodárskeho, technologického a kultúrneho partnerstva s Európou.
V tomto zmysle je Európa v systéme zahraničných vzťahov Ruska opakom Ázie: vždy predstavovala hrozbu, ale v obdobiach, keď prestali krvavé vojny, sa s ňou najľahšie rozvíjali úzke vzťahy. Napokon, samotné ázijské regióny Ruska neboli nikdy osídlené a dôležité v hospodárskom systéme krajiny. V dôsledku klimatických a topografických faktorov bol východný okraj Ruska vždy ako špička čepele, ktorá sa zužuje a stráca svoje osobitné spojenie s jej rukoväťou v centrálnych oblastiach európskej časti krajiny. Úzky pás územia, vhodný na osídlenie významnými masami obyvateľstva, sa tiahne pozdĺž Transsibírskej magistrály a končí sa jedným veľkým mestom – Vladivostokom.
Zatiaľ čo napríklad v USA priaznivé podnebie západného pobrežia umožňuje, aby sa na brehy Tichého oceánu “nalepilo” hneď niekoľko veľkých mestských centier. Všetky tieto faktory spôsobili, že pozornosť východného smeru bola pre ruský štát druhoradá. A len mimoriadna politická vôľa a najzásadnejšie zmeny v postavení Ruska vo svetových záležitostiach mohli zvrátiť tieto objektívne kontraindikácie. Rozvoj väzieb s Áziou komplikuje skutočnosť, že z geopolitického hľadiska je Rusko vážne oddelené od väčšiny ázijských štátov. Od Ázie ho oddeľuje obrovský islamský pás Strednej Ázie a Afganistanu na juhu, obrovská Čína na juhovýchode a tradične nepriateľské Japonsko na severovýchode. R
ozvoj väzieb medzi Ruskom a zvyškom Ázie si preto vyžaduje vytvorenie osobitných logistických možností. A samotná Ázia nepredstavovala významnú časť medzinárodného systému až do posledných štyridsiatich až päťdesiatich rokov. Väčšina tamojších štátov riešila svoje základné rozvojové problémy a sústredila sa na integráciu do liberálneho svetového poriadku na čele so Spojenými štátmi. Washington zasa ako ostražitý hegemón nikdy nepodporoval horizontálne väzby medzi krajinami, ktorých vzťahy boli pre neho významné. Rusku bola pridelená úloha ďalšej čerpacej stanice vo svetovom poriadku, ktorá však mala slúžiť len západným spotrebiteľom.
Uplynulý rok a pol bol obdobím, ktoré sa skutočne môže ukázať ako prelomové vo vzťahoch medzi Ruskom a Áziou. Predovšetkým posilnenie vzťahov s regionálnymi mocnosťami a ich ekonomikami sa stalo pre samotnú Moskvu skôr nevyhnutnosťou než voľbou. Snaha Západu poraziť Rusko ekonomicky a vojensky viedla k rýchlemu prerušeniu mnohých väzieb medzi Ruskom a európskymi štátmi, obmedzeniu investícií a vážnemu spomaleniu medzinárodného obchodu. Za týchto okolností Rusko skutočne potrebuje rozvíjať vzťahy s Áziou, kde len jeden štát – Japonsko – zastáva podobné postavenie ako Spojené štáty a ich spojenci v NATO. V rokoch 2022 – 2023 sa rozsah obchodných a hospodárskych väzieb medzi Ruskom a ázijskými krajinami výrazne zvýšil a Vladivostok sa stal jednou z hlavných “brán” ruského tovaru na svetové trhy. O to viac, že vzhľadom na rastúce globálne turbulencie majú samotné ázijské krajiny záujem aktívne obchodovať s Ruskom a postupne prechádzať na zúčtovanie v národných menách. Ázia je pre Moskvu stále komplikovaným a často nie veľmi známym partnerom, ale teraz sa po prvýkrát v ruskej histórii objavili objektívne podmienky na jej presun.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
